Keď si raz yaoi zamilujete, už nikdy sa ho nezbavíte aj, keby ste si ho znenávideli. :3

Vítam všetkých, ktorí náhodou aj nenáhodou narazili na tento blog.
Budem sa vám pokúšať vyhovieť, aj, keď
to pri mne nie je vždy možné. :D

!WARNING!
Tento blog obsahuje tématiku shounen-ai a yaoi,
pre toho, kto nevie, čo to znamená (blog sa týka
tématiky sexuálneho vzťahu muž x muž).
Komu sa táto tématika nepáči nech radšej ide preč.
Nemienim čítať komentáre typu, že je to nechutné, hnusné atď.

Tým, ktorým sa táto tématika páči vítam a budem rada za každý
koment aj za vašu prítomnosť. Veľmi si to cením.
Poviedky sú väčšinou +18 takže je to na
vašu zodpovednosť. Varovaní ste boli,
už vám len môžem popriať veľa
šťastia a dúfať, že sa vám
moje poviedky budú
páčiť.
^_^
Mell.

PS: Tento blog mal (možno stále má a bude mať xD) viac zakladateľov a autorov poviedok. Preto sa na tomto blogu nenachádzajú poviedky iba od Mell. Dúfam, že sa vám všetky budú páčiť :3

Anieli lásky: kapitola 1. - Cesta do konohy

1. února 2009 v 16:17 | Melissa a Antiqua |  Anieli lásky
No takže nás s Antiqou napadla spoločná poviedka. Tu ju máte ja viem tie moje časti sú strašné!!!Antiqua píše lepšie xD :)


Neprirodzene silné slnečné lúče mi nedovolili, čo len chvíľu pretráviť v posteli. Lenivo som odkryla paplón a vyliezla z postele. Otvorila som svoje karamelové očká a zívla. Tak to bolo moje typické pozdravenie so slnkom. Doplazila som sa do kuchyne a zjedla všetko, čo mi prišlo pod oči. Avšak, keď som zbadala odraz v zrkadle a tú obludu, ktorá sa mojím druhým ja nazývala, mala som veľkú chuť všetko vygrcať. Rýchle som si upravila závoj dlhých hnedých vlasov, ktorý sa ťahal pod moje lopatky. Umyla som si svoje zuby. Vždy mi moja skvelá matka hovorila o tom, či by som nechcela pracovať na reklame o zubnej paste. Viete si predstaviť moju odpoveď. Schmatla som moje jediné milované lízatko a vocpala do úst aj s prirodzeným úsmevom. Doplnky aj s oblečením na mne ladili a ja som si už brala tašku aj s tými nenávidenými učebnicami v nej. "Melissa-chaaan už idééém!" Zvolala som a odhopsala von. Náramne som sa tešila na cestovanie s mojou kamarátkou ku nemenovanej budove. Tá jediná mi tú cestu uľahčovala svojim smiechom. Skrátka anjelik môj strážny.

Vstala som. Unavene som vyskočila z postele a nahodila na seba prvé čo som zbadala: Samozrejme šiečne tričko a tmavé rifle čierne podkolienky a trielila som do chladničky pre najaké občerstvevien a desiatu. Potom som sa pohrala z vlasmi pred zrkadlom a obula si čierne čižmy a nahodila čiernu vestu. Všimla som si, že som si ani zuby neumyla a rýchlo som mastila do kúpeľne a tansovala som zo zubnou kefkou v ústacha aby som neprišla neskoro. Potom som si zobrala tašku hodila ju na chrbát, zavrela som dvere a tichou chodbou prešla až ku výťahu. Vyšla som von z domu a utekala do školy. Rozmýšlala som nad tým o čom sme sa to vtedy bavili s Miko-chan. Sasuke a Naruto? Čoby som spravila keby som ich teraz videla pred sebou sa bozkávať? No neviem či by som nezinfarktovala?" toto mi behalo celú cestu hlavou,až som prišla ku žltému kostolu čo vizeral sôr ako nejaký pajzel než kostol, ale čo už? Tam som netrpezlivo čakala na Miko-chan aby sme mohli ísť do hnusnej školy plnej utrpenia a blbého skúšania. Liezlo mi to hore krkom jedniné čo na tom bolo dobré, že tam somnou bola aj Mieko-chan a trochu mi to tam spestrila.Zrazu som ju zbadala a zakričala som na ňu ,, Ahoj Miko-chan!"

Cestou do školy som zabudla na pokazený zips. Len som sa usmiala a začala sa s ním hrať. Myslela som si, že to nič nie je a zvládnem to. "Eto…Nande? Snáď mi nechceš povedať, že si odmietol so mnou spolupracovať?!" Nepripadalo mi divné sa zhovárať s neživými telesami. Naopak. Ale ľudia tomu nerozumeli a ďalej na mňa hľadeli ako na posledného blázna na ulici, ktorý má pokazený zips a plus sa ešte s ním ten cvok zhovára. Nestrácala som nervy. "Keby tu bol niekto a pomohol…Možno Naruto! No jasné, Naruto, Sasuke a…Melissa-chan!" Ešte som sa dlho pajedila na môj blbý zips, ktorý navždy vypovedal službu. Niečo mi vravelo, nech nechám zips, ale ja som to nepočúvala. Až som zips ako tak donútila ho posunúť sa po svojej zúbkovanej dráhe, som zistila, že je veľa hodín…Presnejšie…7:58…Najprv som len blykala očami po tých ručičkách. Došlo mi to neskôr. Čo už bolo 7:59. Pískla som si. Pomaličky som sa vydala hopsajúc k žltému kostolíku z druhej strany. Napravila som si baretku bledej farby. Nevynechala som svoj roztrapkaný šál, akoby namočený v mlieku. Celá biela som poskakovala a tým viac zdôrazňovala bláznovstvo, ktoré ma postihlo po narodený. "Dúfam, že Melissa-chan už šla…Tenshi-san…" Nahlas som myslela. Zastavila som a zoširoka som sa usmiala, keď som počula meno z pier mojej najbližšej kamarátky. Potaju som myslela na to, aké by to bolo, keby sme prišli spolu neskoro do školy. Asi teraz sa to dozviem.

Pribehla ku mne a "ponhlali" sme sa do školy.
Otvorili sme triedu kde stála u
čitelka a prebodla nás pohľadom. ,,Kde ste boli už je 5 minút po zvonení!" Pozerala sa na nás ako keby sme boli na oddelení vrážd a my zabili človeka. ,,No prepáčte.... my sme........" povedala som potichu a radšej som si nevšímala, že sa na nás všetci pozerajú. ,,Jaké prepáčte?! Už ste zapísané v triednej knihe! Dajte sem Žiacke! Okamžite!" Sadli sme si do našej lavice aspoň, že bola posledná a sedeli sme spolu, aspoň niečo kladné v tom svonstve. Vytiahli sme žiacke a položili ich na katedru. ,,No dobre žiaci otvorte si Matemetiku dnes ideme na Pitagorovu vetu." Prišla ku tabuli a napísala niečo na tabulu kým si všetci otvárali matiku.Len som čakala na vyslobodzujúce zazvonenie. Každá minúta pre mňa a asi aj pre Miko-chan bola utrpenie. Obe sme upierali oči na učitelku ako si sadá na stoličku a berie naše žiacke knižky do rúk. Spokojne si hovorila čo písala do žiackej ,,Takže... Prišla neskoro na hodinu a neospravedlnila sa..." mala som pocit, že umriem až si to naši prečítajú BÓŽE je somnou Amen. To trápne ticho čo bolo v trede potom ako učiteľka zapísala do žiackych prerušilo dlhé zvonenie školských zvončekou a všetci vyskočili radosťou zo stoličiek.

"Vy ma sledujete? Mala by som zavola
ť políciu, vy, úchylná ženská!" Možno preto, že som bola zúfala, možno, preto, že ma niečím jej pohľad a vôbec prítomnosť naštvala. Skrátka som sa neovládla, ale stale zachovávala na svojej bledej tváričke žiarivý úsmev číslo 1. "Po škole vás budem slečna očakávať vo svojej kancelárii. Nesnažte sa mi utiecť. Viem, kde bývate…" Zabrblala si popod nos, ktorý nemala zaťažený iba vráskami všetkých možných dĺžok, ale aj ťažkými okuliarmi s hrubými sklíčkami. Vycerila som svoje zúbky na náznak toho, že je mi to jedno, i keď skutočnosť bola opačná. Sadla som si k Melissi-chan a nevšímala si nadávok na moju adresu. Skrátka som si povedala, že mám schránku zablokovanú a žiadne listy neberiem. Prívetivý úsmev mi opadol z tvári, keď som Mel videla zúfalejšú než inokedy. Objala som ju a zašepkala: Gomenne…Gomenne…Tenshi-san.

,,To je v pohode nerob si starosti. Doma im to vysvetlím jeden zápis nieje tak ve
ľa." usmiala som sa a pokúšala to vyhnať z hlavy a tiež som si pripravila prírodopis. Znov zazvonilo bolo to celkom v poriadku. Hodina utekala ráchlo veď kamene sú zaujímavé xD. Zazvonilo na prestávku a ja som vybrala spod lavice prázdny papier a na jeho hlavičke napísané SasuNaru. Miko-chan sa usmiala a hneď sme sa začali šibalsky usmievať. Začali sme vymýšlať ďalšiu poviedku na náš milovaný prik. Znovu zazvonilo. Pripravila som si dejepis a všetci čakali na učiteľku stará tučná ukulirnatá babka vošla do triedy a zasadla za katedru. Začala sa hrabať v klasáku a ja som ju ignorovala. Nemohla ma vyvolať ja som predsa na konci aj s Miko-chan.A tridou zaznelo ,,Melissa Uchiha!" Ja som sa zodvyhla a čakala na najhoršie. Prišla som ku tabuli a začala sa ma pýtať. Prevé otázky boli lahšie, ale potom dala zopár ťažších a pri tých sa to nejak seklo.Dala mi posledné dne otázky a povedala ,,Dobre 3 sadni si." ja som skoro zinfarktovala Dala mi trojku? opýtala som sa seba v duchu. Prišla som ku svojej lavici a pozrela na Miko-chan ako pripisuje do poviedky ďalšie riadky. Trochu ma to dostalo s toho šoku, že som s milovaného Dejepisu dostala 3. Tak som si sadla a čakala až zazvoní. no nič hrozného to potom nebolo. Konečne skončili trápeni po 6 hidine a išli sme na obed.

"Naruto je vraj milovník ichiraku ramen! Ja omdliem! On je skrátka ako ja!" Kričala som v preplnenej jedálni. Nešlo mi o tú pozornosť tých slaboduchých spolužiakov, ale skôr o to, aby sa Melissa-chan na niečom zasmiala. Zasmiala sa. Ale tak neurčito, akoby sa smiala nasilu. Strčila som do nej. Iba jemne. Pripomínala mi želé z minulého týždňa, čo sme mali na obed. Keby získala aj takú farbu asi by som do nej ťukla a ochutnala či to nie je skutočne tá plesnivá vec menom želé v našej škole. Fronta na nejaké nezdravé jedlo, ktorým nás vykrmovali, bola pridlhá a my sme boli na konci. Všetci by san a našom mieste učite spakovali, ale my nie. My s Mel sme boli dostatočne trpezlivé vo všetkom možnom a nikdy sme neprestali obkecávať naše skvelé diskusie.Sadli sme si s táckou a jedlom, čo malo pripomínať zemiakovú kašu s rezňom, ale mne sa to tak nevidelo. Ba ani ako normálne jedlo to nevonilo. S ľútosťou som pustila lízatko na tácku a začala ten humus jesť. Melissa-chan sa prehabávala v jedle. Vedela som aká je po tomto dni zničená a nielen ona. Pretože som mala ešte objednané stretnutie v kancelárii pani učiteľky, pretože som dostala poznámky…Tak preto som bola sklesnutá, ale nedala som to najavo. Culila som san a ňu. Nič viac, nič menej. "Melissa-chan budem musieť ísť si vybaviť jednu osobnú vec. Ak sa ti večer neozvem na skype tak vyhrala učiteľka, ak nepríde ráno na vyučovanie tak som vyhrala ja! Gomen, že nejdem s tebou, mám ťa rada a…" Podala som jej malú škatuľku, v ktorej niečo hŕkalo. Bola čiernej farby, ktorú lemovala biela mašľa. Bola na nej vyzitka: Všetko naj Mel! Mám ťa rada, anjelik môj! Usmiala sa na mňa. "Keby som sa zajtrajška nedožila tak tu máš môj darček." S tými slovami som odišla na osudnú miesto. Do kancelárie učiteľky mučiteľky.

Pomaly som išla dsomov a zas som rozmýšlala čo by sa stalo keby som stretla tých dvoch. ,,Sasuke...." povedala som zo vzdychom a bežala domov. Otvorila som dvere a zhodila tašku do kúta a sadla za počítač. Hneď som si začala netovať s pár ľuďmi a po polhodine sa tam konečne obiavila aj Miko-chan. Chvíľku sme si písali perverznosti o yaoi, ale potom prišiel otec a čas na podpísanie známok. Ukázala som mu trojku a poznámku a hneď po mne začal hulákať čo som to za neschopáka a blba. V túchvíľku ma napadlo ako dopadla Miko-chan s tým, že bola u uči v kabinete a čo jej vlastne hevorila?Asi to ani pre ňu nebolo príjemné keď si ju zavolala do kabinetu a ešte ku tomu prvý deň v týždni a ešte ku tomu som si všimla, že dnes máme obe narodeniny ,,Čert ich ber!" naštvane som vykríkla a tresla do stola až to zabolelo aj mňa. A práve na naše narodeniny sa musí stať takáto tragédia. Zrazu mi švyhlo v hlave ,,Čo keby sme zdrhli?!" vyšlo zo mňa a obzrela sa čo sa na mňa niekto nepozerá a nepočul to. Zrazu som to napísala Miko-chan na ICQ a hneď mi napísala súhlas. Určili sme si dobu a čakali sme až do vešera.

Hneď som zaklapla počítač, keď ešte stále rozčúlená matka, zakričala z obývačky: Užaj vypni ten počítač a choď spať, inak ti dám zaracha na neho na celý rok! Bolo mi strašne. Nevinne som sa zatvárila. Obliekla som sa do pyžama, umyla zuby a šla jej dať dobrú noc. No ona ju neprijala a poslala ma do postele. Zhasla som svetlo a zavrela dvere do izby. Ľahla som si do postele a čumela na tykajúce hodiny. Ešte dve hodiny…Zobrala som mobil a nastavila na neho budík. Ale nenastavila som tam zvonenie, iba vibráciu. To nezobudú mojich rodičov. Položila som ho vedľa seba. Pozerala som san a strop. "Narutooo a Sašukeee…Kiežby som mohla s vami byť…Kiežby som bola s vami a Melissou-chan…Vrr…Bola by som tak šťastná a aj Melissa…Mám vás radaa!" Zodvihla som ku stropu ruky a premýš
ľala. Chcela som skôr ujsť, ale bolo by mi ľúto za Melissou-chan, ale teraz ide so mnou a ja myslím, že je to, to najlepšie, čo sa, kedy mohlo stať. Keby sme ešte stretli tých dvoch pri sebe…Aaa…Vydesilo ma vibrovanie vedľa mňa. Dostala som šok, ale rýchlo som sa spamätala. Vypla som to. Vyliezla som z postele, opatrne ako mačka som podišla ku skrini a vytiahla z nej teplé oblečenie. Biely korzet s veľkou mašľou čiernej farby, cez to prehodenú mikinu rozopnutú. Krémovú sukňu po kolená dlhú s podkolienkami bielo-čiernymi. Nepotrebovala som toho veľa, pretože táto zima bola zvláštna a vonku bolo tak 12 stupňov celzia…Svet sa asi rúti, ale mne je to jedno…Hlavne, že so mnou bude Melissa-chan a bude môcť rozprávať o našich perverznostiach a…Závislosti na SasuNaru! Narutoooo…Tak som opustila dom, tak nenávidený ako škola…Tak som šľa na miesto stretu. Na hodinkách svietilo 23:47…

Bolo za 23:35 keď som sa zdvyhla od počítača a za piatimi nabitými baterkami som si ho hodila do tašky. Obliekla som si čierne podkolienky, čierne zvoncové rifle ku tommu pasovalo čierne tričko z dlhým rukávom a miesto svetra som si navliekla ešte jedny dlhé rukávy. Obula vysoké čižmy hodila na seba čiernu vestu č sadela ku čiernym čižmám a vzala som si všetky osobné veci, ku ním patril: mobil, MP4, denníček,prsteň pre šťastie, peňaženku a malé drobnosti čo som si popichala do vreciek okrem laptopu, ktorý som mala v čiernej taške na plece. Vyšla som z domu a bežala som na mesto stretnutia.Stretli sme sa pri malej reštaurácií či pripimínal maják a odtiaľ sme vyrazili smerom ku húpačkám. Zrazu sa všetko zastavilo a začal padať sneh. Započuli sme nejaký zvuk a všetk sa začalo otriasať. Zjavoval sa pred nami kolajnice a započuli sme niečo ako zvon navlaku, alebo niečo také. Zbadali sme ako sa ku nám rúti veľká lokomotíva a od údivu sme sa nemohli pohnúť. Zrazu pred nami zastavila a otvorili sa dvere na jednom z vagónov. ,,Vstúpte dámy." povedal šeovlasý muž s prykritým ľavým okom a maskou cez tvár. ,,Ka-kashi...?" opýtala sa Miko-chan, zrejme sa s toho šoku dostala skôr ako ja. Pozerala som s vyvalenými očami a skoro som aj ústa otvorila keď som počila ako nás volá do vagónu.


Pokračko nabudúce....

> Kapitola 2. <

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Antiqua Antiqua | 1. února 2009 v 16:39 | Reagovat

Takže ľudkovia doplietla som to (ja nechápavec) a jedna časť tu chýbaa...Tá ako sa Miko rozčúlila na učiteľku a dostala od nej pár nadávok a mala isť po škole za ňou...No a ten koniec v druhej kapitole patrí k tej prvej na koniec...XD

2 hajate-sama hajate-sama | Web | 1. února 2009 v 20:54 | Reagovat

uzasne!!!! idem na 2

3 ♥nakashima-chan_SB-čka♥ ♥nakashima-chan_SB-čka♥ | Web | 2. února 2009 v 16:17 | Reagovat

sugeeeee

4 ebika ebika | E-mail | Web | 11. března 2010 v 20:25 | Reagovat

Ahojky , já jen, že ten text není vidět 8-O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama