Keď si raz yaoi zamilujete, už nikdy sa ho nezbavíte aj, keby ste si ho znenávideli. :3

Vítam všetkých, ktorí náhodou aj nenáhodou narazili na tento blog.
Budem sa vám pokúšať vyhovieť, aj, keď
to pri mne nie je vždy možné. :D

!WARNING!
Tento blog obsahuje tématiku shounen-ai a yaoi,
pre toho, kto nevie, čo to znamená (blog sa týka
tématiky sexuálneho vzťahu muž x muž).
Komu sa táto tématika nepáči nech radšej ide preč.
Nemienim čítať komentáre typu, že je to nechutné, hnusné atď.

Tým, ktorým sa táto tématika páči vítam a budem rada za každý
koment aj za vašu prítomnosť. Veľmi si to cením.
Poviedky sú väčšinou +18 takže je to na
vašu zodpovednosť. Varovaní ste boli,
už vám len môžem popriať veľa
šťastia a dúfať, že sa vám
moje poviedky budú
páčiť.
^_^
Mell.

PS: Tento blog mal (možno stále má a bude mať xD) viac zakladateľov a autorov poviedok. Preto sa na tomto blogu nenachádzajú poviedky iba od Mell. Dúfam, že sa vám všetky budú páčiť :3

Stratená kapitola: 4. kapitola - hviezdy

13. února 2009 v 22:00 | Antiqua |  Stratená Kapitola
Príhovor za Antiqu prebiera Melissa xD. Takže podľa mňa je to pekná kapitolka len si to Antiqua nevie priznať xDD. Takže píšte pekné kladné komentíky xDDD.



Ryl do zeme ďalšie prsty. Krúžil nimi a i tak si nebol istý tým, čo robí. Pravdou bolo, že sníval o tom stať sa hrdinom, ale za takú cenu by o tom prestal snívať. Prišiel o to, čo mal. Jeho rodina je nenávratne preč. Matka desať metrov pod zemou. Otec sa zmenil zo vznešeného hrdinu na pána zla a jeho dvojča...Sa pridal k ničomnému otcovi. Tak biedne sa cítil. Avšak mohol za to sám...Keby nemal to znamenie, nič z toho by sa nebolo stalo. Bol sám. Začínal sa nenávidieť. Možno rozmýšľal nad tým či by sa nenaučil mágií času a nepreťal by šnúru zvonu Oiris. Tak by sa posunul čas a on by mohol ako pán času uchopiť čepeľ zvonca. Prepichnúť svoje ledva držiace srdce a tak by ukončil všetky tie udalosti, čo sa mali stať. Nikto by nemal dôvod ich spraviť. Umrel by skôr než by vypukla horúčka, štvanie o moc strážcu hviezd. Nemal by si lámať nad tým hlavu. Čím viac sa jeho prsty zaborili do dobre živenej zemi, tým viac padal do hĺbky svojho podvedomia. Myšlienky splietal do veľkej reťaze, aby ich mohol nosiť okolo krku. Možno niekedy si ich tak pritisnúť...Aby sa jeho život skončil, aby sa udusil iba tým, čo prežil.

"Čierne vodopády ukrývajúce poklad, ktorého na svete niet. Očami žiarivými ako hviezdy na šírej tmavej oblohe a znamenie, ktoré patrí iba jednému. Ten, kto má absolútnu kontrolu nad všetkým prítomným a hlavne...V mojom srdci...Mňau!" Hneď ako si vypočul tie nezmysli tesne za ním vychádzajúce z nejakého tvora, uznal, že jeho depka sa vyparí v priebehu stotinky a nahradí ju kyselá tvár.

"Okamžite vypadni a zober so sebou aj tie svoje nezmysly." Nemal chuť na nejakého perverzného mačacieho démona, ktorý sa mu bude snažiť ukázať ďalšie lekcie...

"Ale...Mňau! Rozkošniačik! Vieš, že, keď sa hneváš, si zlaťučký?" A už bol vedľa neho, ten, koho v tejto chvíli nepotreboval. Vian si prehodil ruku o jeho rameno a sadol si s diabolským úsmevom vedľa. Nočná obloha, na ktorej sa rozpestieral plášť hviezd, upútal ich pozornosť. Zrazu sa bielovlások zadíval na Simira. Sledoval jeho žiarivé žlté očičká, ktoré zasnene hľadeli na temnotu plnú svetiel. Pýtal sa sám seba akú musel mať niekto tak krásny minulosť. Pýtal sa, čo sa stalo. Prečo je taký? Bol taký od narodenia alebo sa niečo stalo a on sa zmenil? Tak veľmi sa chcel o ňom dozvedieť viac, milovať jeho telo, hltať jeho slová, prechádzať barierami ich lásky, kým sa nedostanú na koniec a nebudú schopní umrieť jeden pre druhého. Nevedel, čo sa mu stalo, ale predsavzal si, že vypátra jeho minulosť a nedovolí, aby niekto Simirovi ublížil. "Zlatúšik, čo sa ti stalo?" Prerušil to ticho. Nedostalo sa mu odpovedi. Iba zavrčanie. "No ták...Povedz mi, prečo si taký nahnevaný..." Dobiedzal ďalej. Nevšímal si komplikácii, ktoré nastali častým opakovaním týchto slov. Simir sa nenávidel za to, čo sa stalo. Nechcel o tom hovoriť. Len byť sám a nerušený sledovať jedinú krásu na nebesiach. "Hneváš sa na mňa, lebo som ti ukázal aké krásne chvíle môžeme prežiť spolu v dosahu postele? Vrrr...Mňau...To by si nemal, lebo mne sa to páčilo a..." Zamrvil sa. Jeho chvostík sa pohrával s čerstvou trávou. "Milujem ťa...Preto chcem vedieť, čo sa stalo...Chcem to vedieť, pretože...Pretože mi na tebe záleží...Ja..." Bez akéhokoľvek upozornenia Simir neuveriteľnou rýchlosťou pribil šokovaného mačacieho démona k starému dubu. "Mňau!" Bielovláskovi rýchly náraz spôsobil chvíľkovú stratu dychu. Zodvihol tvár k nemu. Zdalo sa mu čudné, čo spravil čiernovlások. Avšak, zarazil sa, keď videl...To, čo sa mu zjavilo na tréningu. Vlasy predĺžené, zrenice rozšírené a tetovanie ťahajúce sa k druhému oku. Prehltol, i keď nemal, čo. Vycivene sa díval pred seba. Do tých žiarivých očí. Tak tesno. Tak tesno boli pri sebe. Simir priam tlačil svoje telo na Vianovo a pritom sa nepríjemne až diabolsky usmieval. Niečo sa v ňom zmenilo. Určite sa v ňom prebudila osoba, ktorá splietala v jeho vnútru silu strážcu hviezd. Ale táto bola oveľa dospelejšia, úchylnejšia a pritom vážna. Zablysklo sa mu v žltých očkách.

"Ale-ale...Mačička sa mi dostala do rúk. Umm...A aká krásnučká." Primrvil sa telom k roztrasenému chlapcovmu. Simirov pohľad a tie slová, výzor...Vian sa triasol strachom. Nikdy sa nedostal do takejto situácií. "Modré oči, biele vlasy, mačacie čierne ušká a úzky chvostík...Dnes si vychutnám teba." Po jeho nedlhej reči ho zhodil na zem a pritisol sa k Vianovmu telu tak tesno, že démonik pod ním skoro ani nedýchal. S nemilým úsmevom sa drsno a úmyselne otrel u jeho úd. Vianovi sa na lícach zobrazila červeň a zastonal, vďaka tomu, čo robil Simirov penis.

"Sakra, k-kto sii?" Habkal mu do uška, pri čom nechcene stonal a mňaukal ba aj priadol. Simir sa chvíľu rozhodol neodpovedať. Najprv oblízal pulzujúcu tepnu na krku jeho obete. "Č-čo t-t-to rob-bišš?" Zakoktával sa viac, pretože zmenená osoba nad ním sa pustila do hladenia jeho znepokojeného údu. Zavrel oči, sčerveneli mu líca do karmínovej, naplno roztiahol ústa, z ktorých sa mu vydral hlučný a pritom chvejúci sa ston. Nedokázal sa brániť rozkoše, ktorú vytvárali dotyky doposiaľ neznámej osoby v Simirovom tele. Nemohol utiecť, pretože pocitom sa nedalo brániť. Ako mu kĺzal jazykom po odhalenom tele. Ako hladil jeho hebké, krátke, biele vlasy. Ako divoko mu bral bozky z jeho pier. Vášňou a túžbou po milovaní stonal čoraz hlasnejšie. Nik ich nemohol počuť. Boli v cechovnom lese a ďaleko od nejakej civilizácie asi polhodinu cesty. Strhával z neho prebytočné oblečenie. Bolo na dotyčnom poznať, že je ovládaný vzrušeným. Až bol Vian pod ním nedobrovoľne nahý sa zohol nad jeho tvárou a sledoval jeho belasé oči.

"Až to ukončíme, zvoláš Rimis, to je meno strážcu hviezd." Nenechal sa unášať slovami. Nech prehovoria činy, ktorých sa nevedel dočkať. Pritlačil sa k nahému telu a diabolsky sa usmial, keď Vian donútene zastonal. Jeho červeň, tvárička, uška a chvostík mačky - všetko mu pripadalo tak rozkošné. Rimis? Veď to je opačne meno Simir...Je možné, že tento dokonalý úchyl, čo sa so mnou hrá je druhá osoba Simira? Je to snáď niekto, kto kontroluje jeho moc, ktorú prevzal? Ale ako mohol vziať kontrolu nad jeho telom? Počkať...Mňau! Ono sa to už stalo! Myšlienky Viana sa stále točili o minulosti svojho milenca. Vtedy, keď mi odrazil meč, ale neprebodol ma. Nič nespravil, ale ten pohľad. Predstavil si tie žlté veľké oči, diabolský úsmev a čepeľ, ktorú cítil na koži krku.

"Áaaargh..." Nedával pozor, nečakal na ten divoký vpád. Tak rýchlo sa dostal do neho. Tak rýchlo sa spojili ich telá a prelievali sa vo vášni. Stonal a kričal. Nič viac, nič menej spraviť nemohol. Bol bezbranný voči sile, ktorú teraz vlastnil jeho milenec v rukách pod rukavicami, ktoré mu už nezdobili ruky. Mal toľko otázok, ale pridobre vedel, že by nemalo zmysel ich klásť. Ani by ich zo seba nedostal. Telo mu z jednej strany bolo zalievané obrovským množstvom rozkoše a vzrušenia, ale z druhej strany sa utápal v bolestiach. Teraz si vymenili role. Vtedy, keď sa nepoznali, bol Vian ten, kto na neho skočil ako na obeť. Lenže teraz to bol on, kto ležal pod lovcom a poddával sa násiliu. Jeho telo hovorilo áno a myseľ ako aj duša sa nakláňali zo strany na stranu. Prírazy boli čoraz rýchlejšie a častejšie. Pre Viana to bolo polovičné utrpenie. Túžil naozaj po tomto? Byť huckaný Simirom...Rimisom? Takto určite nie. Chcel, stále túžil po tom, aby to bol on. Nie niekto, kto využil jeho telo. Aby to bol on sám, kto ho držal v dlaniach, kto mu hladil vlásky, darovával mu vášnivé bozky, miloval jeho telo. Otvorenými očami sledoval hviezdy. Nevšímal si ukrutnú bolesť. Ani toho, kto ju spôsoboval. Hľadel na to, čo mu žiarilo v belasých očiach. Tie hviezdy. Hviezdy, ktoré odteraz patria iba im dvom. Pretože obaja sledujú hviezdy a tie sledujú ich. Vyronil slzu, potom ďalšiu. Kotúľali sa mu po červených lícach. "SIMIR!" Zakričal nehľadiac na to, že ho znásilnil majiteľ iného mena. Zreval to meno, ktoré nikdy nevyslovil. Ale tak miloval toho, kto ho niesol. Cítil ako priezračná sprcha mu steká po stehnách. Ako tie slzy. No nielen priehľadná kvapalina si vybrala svoju trasu po jeho nohách. Aj jeho krv. Do jeho tváre spadla malá drobná kvapôčka. Svoju štruktúru zmenila, keď sa o povrch jeho líca rozbila ďalšia. Jeho slzy sa miešali s tými druhými. Vian zodvihol pohľad a zahľadel sa do tváre svojho milovaného. Jeho vlasy, oči, tetovanie - všetko bolo v normálu. Tak ako ho poznal. Tak ako ho miloval. Tak ako stále po ňom túžil. Tak ako samotná jeho prítomnosť ho vzrušovala.

"Vian...J-je mi to ľúto...Ja..." A vtedy sa to stalo. Nielenže bolesť a neistota pominula, ale to, čo cítil, bolo pre neho životne dôležité. Všetko išlo za okraj, keď sa Simirové pery pritisli k jeho tikajúcemu mačaciemu ušku. Usmial sa. Čiernovláskové pery sa odtiahli od uška a s tvárou sa sklonil k druhým perám. "Milujem ťa." Tie dve prekliate slová. Iba dve stačia na to, aby zmenili život. Aby vás zatiahli do hry, ktorú hrajú iba blázni. Iba tí, ktorí veria v dobré konce.

"Aj ja teba...Simir." Odpovedal. V náručí toho druhého mladí chlapci zaspali. Spali pod nebom plným hviezd a zázračných obrazcov. Spali pokojne, lebo snívali o šťastných veciach...Čo sa stane ak vám poviem, že to bol sen? Nič...Pretože často sny a skutočnosť nevieme rozlíšiť. Pretože táto otázka je dokázaná v niekoľkých odborných knihách, ale skutočnú odpoveď nájdete iba vtedy, ak ste blázni a zamilovali ste sa...Viem, že to bola skutočnosť. Lebo sny nikdy neprekračujú hranice toho najkrajšieho pocitu na svete, čo je iba jedno bláznivé slovo - láska. Ale skutočnosť je niekedy iná než sny...A často by sme chceli, aby sny sa stali skutočnosťou.


Slnečné lúče ho oslepili na niekoľko sekúnd. Natiahol sa ako mačka a zívol si. Porozhliadol sa, kde leží jeho milenec. Pozrel do všetkých strán, ale nikde ani stopy po tom, koho hľadal. Všimol si, že je v cechovnom lese, opustený...A hlavne nahý. Zavrtel sa. Našiel svoje oblečenie. Až bol odetý sa vydal cestou do cechu. Vstal, ale znovu prudko padol na boľavú prdel.

"Čo to má znamenať? Mňau?" Čo sa asi mohlo stať? Zamyslel sa. Chytil si zamyslene bradu, natočil hlavu do strany, privrel jedno belasé očko. Tľapol si. "Ahá...Včera ma predsa ten Rimis znásilnil...Dočerta a teraz sa nepohnem ani, keby som poprosil o krídla...Existujú vlastne mačacie krídla?" A tak kričal, nadával, keď jeho pokusy o chodenie boli zmarené behom pár sekúnd.


"Simir, nevieš náhodou, čo vystrája Vian? Mali sme sa tu stretnúť už pred dvadsiatimi minútami...Dúfam, že ste sa nedohodli na tom, že budete sa striedať v nevčasnom príchode na vyučovanie..." Mrmlal si pod fúzami starý cechmajster opierajúci sa o kmeň. Stáli pri strelnici. Hýbajúce sa slamené pandrláky vyzerali veľmi smiešne. Simir neodpovedal, nehľadal odpoveď. Prepočul otázku. V mysli mu behali iné myšlienky. Rozmýšľal nad minulosťou. Čo všetko za taký krátky čas stihol napáchať. Ak sa mačací démon neukáže, bude jasné, že urobil chybu. Avšak...Zaujímalo ho to, čo sa stalo, keď sa ho Vian pýtal na minulosť. Zrazu sa ocitol v nejakej prázdnote. Okolo neho tiekli modré riedke pramene. Možno myšlienky. Pocity...Nachádzal sa uprostred svojej mysle. Nasledoval pramene zvláštnej žiari. Viedli k stredu a on netušil, čo sa v jeho vnútru nachádza. Tým viac ho to zaujímalo. Nepýtal sa odkiaľ sa sem dostal. Z prázdnoty viedla jedna cesta, obluk, ktorým prechádzali tie tenké pramene. Nastavil ruku, akoby sa ubezpečoval, že sa nič nestane ak tam vojde. Žiara vychádzajúca z vnútra ho oslepila. Zavrel oči a vošiel. Teplo. Pocit voľnosti. Dotyky. Kontakt s neznámou, ale priťahujúcou silou. Dovolil očiam otvoriť bránu a nazrieť do miestnosti, kde sa nachádzal. Priestor bol ožiarený jediným predmetom.

"Hviezda?" Áno. Uprostred toho ožiareného miesta sa tesne nad zemou vznášala obrovská, mohutná, zlatá hviezda. Jej hrany boli ostré ako britva. Steny mala úhľadne. Jej hrany boli obmotané bielymi stuhami, ktoré viali vo vzduchu. Niečo tak veľké a krásne nevidel. Všimol si steny priestoru, ktoré sa mu zmenili do skutočnej podoby. Miestnosť mala štyri východy, tým piatym prišiel. Každá stena pri vchode niesla na sebe starobylé ornamenty v rôznych farieb. Modrá, červená, zelená, žltá a čierna. Tie ornamenty sa podobali tým, čo mal na tvári. "Čo to je? Kde to som?" Jeho hlas sa mnoho ráz zopakoval. Rozhliadal sa ďalej po mieste, kde stál.

"Nachádzaš sa vo svojej duši." Stručná odpoveď. Mužský skoro dospelý hlas sa ozýval celým priestorom. Simir sa striasol.

"Kto si?" Zvolal.

"Ja som Rimis. Druhá časť tvojho ja. To ja som skutočný strážca hviezd. Ty si môj živiteľ. Ten, kto sa stará, aby som mal telo. Som tvoja súčasť. Ale to nie je tak dôležité ako to, čo ti musím ešte vysvetliť." Oznámil a bez prestávky pokračoval ďalej. "Ešte predtým než si sa narodil, existovalo mesto menom Venersia. Toto mesto smrteľníci nazývali aj mesto východného slnka. Jeho ochráncom bol biely drak menom Simir..."

"Počkať...Ja sa volám Simir!" Skočil mu do reči.

"Ak mi nebudeš skákať do reči tak sa dostaneme možno ďalej..."

"Prepáč." Zamrmlal a sklopil zrak, aby dal najavo, že bude ticho. Rimis si odkašľal a pokračoval: "Nikto sa neopovážil napadnúť Venersiu, pretože bola pod ochranou draka. Drak mal o sebe legendu. Vraj mu srdce tvorí päť hviezd oblohy. Modrá hviezda - strach, žltá hviezda - pýcha, červená hviezda - bolesť, zelená hviezda - pokušenie a tá posledná...Čierna - láska. Avšak zlý mocný hrdina menom Arzuine sa zmocnil draka. Mečom hviezd preťal jeho hruď a tým rozsekal hviezdy do piatich kusov. Iba jedna malá trieska zo všetkých hviezd ostala v drakovi. Venersia padla pod rukou zlovestného hrdinu. Ten malý úlomok zo srdca draka som bol ja. Hľadal som vhodné telo, ktoré by ma prijalo a bolo predurčené nosiť a používať moc, ktorú mám. Vybral som si teba. Tvoje meno je Simir, pretože tak to má byť. Meno bieleho draka. Ja som Rimis. Časť srdca bieleho draka. Tá hviezda, na ktorú sa dívaš som ja v mojej podobe. V tvojej duši je veľká, ale v normálnej velikosti je veľká asi ako tvoje ľudské srdce. Tým, že som sa uložil do tvojho tela som ti spôsobil znamenie na pravej tvári. Je to starobylí jazyk drakov. Prekladá sa to ako: Simir, biely drak, strážca hviezd." Dopovedal celú históriu a opísal všetko dopodrobna. Simir sa udivene zatváril. Všetko samozrejme počul, ale ani slovo z toho sa mu nechcelo veriť. Žeby som bol súčasťou bieleho draka? Päť hviezd? Úlomok zo spojenectva hviezd? Srdce bieleho draka? Zlý hrdina? Venersia zničená? Čo to má znamenať? Všetko sa mu to plietlo. Nechcel veriť tomu, že by bol dôležitý a stále nerozumel tomu, čo od neho ten Rimis chcel.

"Čo to má so mnou dočinenia?" I keď mal v pláne rovno položiť ešte asi dvadsať otázok podobného aj odlišného formátu, rozhodol sa ich postupne klásť.

"Hviezdy sa rozdelili a rozleteli po celom Albione...Ty ako strážca hviezd...Teda ja. Musíš nájsť všetky hviezdy, spojiť ich a tak vrátiť život bielemu drakovi. Aby som aj ja mohol opustiť tvoje telo. Lenže...Tvoj otec je ten, kto túži po moci. Srdce draka. Teda všetky hviezdy majú neuveriteľnú moc, ale iba ty ich dokážeš cítiť a spojiť. Pretože si strážca hviezd." Simir sa zatriasol. Vypleštil žlté očká a zamrkal.

"Čo sa stane ak to nespravím?" Napadla ho ďalšia a asi najlepšia otázka. Rimis sa nachvíľu odmlčal.

"Tak sa tvoje tetovanie roztiahne po celom tele, biela hviezda, úlomok hviezd ti zaplní celú dušu. A ja získam celú kontrolu nad telom."

"Čo to znamená?"

"Že ak sa ti nepodarí do siedmich rokoch od tejto doby, spojiť všetky časti srdca bieleho draka tak ty umrieš a tvoje telo bude patriť mne. To je už pochopiteľné aj pre teba, nie?" Mladý chlapec rozumel, ale v tom momente nevedel či chcel počuť práve to. Má sedem rokov na to, aby spojil všetkých šesť hviezd...Inak zomrie a jeho minulosť s ním.

Simir má pred sebou ťažkú cestu. Musí nájsť všetky úlomky. Ale Albion je svet a hviezdy sú ako ihly v kope sena. Tiež si uvedomuje aké dôležité je, aby sa dobre vyučil a stal sa konečne hrdinom. Láska mačacieho démona mu v tom veľmi nepomáha a práve preto spraví chyby. Stane sa hrdinom, ale ďalšia a omnoho dlhšia cesta sa pred ním zjaví, aby mohol po nej kráčať pomalými krokmi. Ešte nevie aké dobrodružstvá ho čakajú aj s Vianom...

> Kapitola 5. <

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 yaoi-ka yaoi-ka | E-mail | 14. února 2009 v 19:31 | Reagovat

suprove.... naprosto perfektna poviedka!!! nemozem sa uz dockat kedy napises pokracovanie

2 ♥nakashima-chan_SB-čka♥ ♥nakashima-chan_SB-čka♥ | Web | 15. února 2009 v 13:35 | Reagovat

je kawaiii dobre pises povideky ak si chces precítat nejaku yaoi povidku antiqua písem u seba nejaku...inak najdes ju vo fanfiction a volá sa to ze Zero gravity hehe ...mno ak nechces newa

3 Antiqua Antiqua | 16. února 2009 v 12:53 | Reagovat

O.O honto? jeeee naozaj sa vám pačila? arigatoo, ja si také skvelé komentáre nezaslúžim...tá poviedka je priamo hrôza...ani poviedkou sa nedá nazvať, ale strašne moc vám ďakujem...

nakashima-chan: už sa na to vrhnem...a nwm sa dočkať XD

4 dlac56 dlac56 | E-mail | Web | 10. dubna 2009 v 21:51 | Reagovat

uplne skvela poviedka

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama