8. března 2009 v 19:22 | Melissa
|
No takže je tu nová kapitolovka. Je to v stredoveku tak bacha, ja viem, že stredovek moc nemusím už len kôli tomu, že mi je nepohodlné všade behať zo sviečkou. No takže poďme ku príbehu: Je to o mladom 17 ročnom sluhovy v letnom sídle kráľa Harolda. Kráľ Harold má dvoch synov starší je Henrich a mladší je Ľudovít. Môj príbeh spočíva v tom , že sa Ľudovít a moja hlavná postava - sluha menom Vieliem musia do seba zamilovať. No nieje to moc ťažké vlastne sa im to podarí v prvej kapitole, ale keby ste vedeli ako to bolo trestané za stredoveku tak.... bŕŕŕ.... to by vás striaslo. takže je tam dosť zádrheľov, alebo skôr bude....
No dobre ja sa nerozpuisujem lebo ma tu ešte zažalujete čo tu tak vypisujem xDDDD.
Krásnučké čítaníčko :)
,,Viliem!" zavolal už poriadne nazúrený dom-majster.
,,Áno, už bežím." vykríkol Viliem.
,,Dal si si teda dobre na čas, zas ma spacifikujú za to, že komnaty ešte niesú usporiadané." mračil sa dom-majster a hádzal na Viliema vraažedné pohľady.
,, Prečo vždy ja?! Na zámku je osemdesiat ďaľších sluhov a ty si zasadneš zrovna na mňa! Prečo?!" zareagoval podráždene na dom-majstra.
,,Pretože všetci sú už dávno vycvyčení a ty si tu jediný vyčnievajúci." začal ho poučovať.
,,Tak dobre už bež a nezdržuj sa, do hodiny musí mať jeho kráľovská exscelencia upratanú izbu."
,,Tak fajn idem na to. A kto bude obsluhovať jeho vísosť?" vyzvedal Viliem.
,,Do toho sa nestaraj, pohni!" znova sa naňho zamračil a otvoril desať metrové dvere (na výšku). xD
Viliem už bez slova vošiel do izby. Zatvorili sa za ním dvere a on sa mohol exponovať.
Bol veľmi zvedavý, ešte nikdy jeho výsosť nevidel. Hovorili, že sem často chodieva, vraj je to jeho obľúbené letné sídlo, teda najobľúbenejšie vo Francúzsku, ale Viliem ešte nemal česť ho vidieť a spoznať čo je to za človeka. Prijali ho len tento rok a to ešte neoslávi ani osemnástku. Viac sa, ale zaujímal o jeho veličenstvo než o seba. Ani nevedel či je starý, alebo mladý, alebo nejaké popisy o ňom. Dostal nejaké informácie, že sa volá Harold a, že má dvoch synov Henricha a Ľudovíta. To ho donútilo premýšľať o tom, že už čo-to zažil.
Ani nevedel kto príde či prídu všetci, ale keď chytá jednu izbu....
Domyslel, že ľudia hovoria, že príde jeho veličenstvo - iba jeden človek, ale on zo sebou berie jazdcov, šermiarov, strelcov.... (mohla by som vypisovať celý deň xD)
Vrátil sa myšlienkami na staršieho zo synov, na Henricha. Vedel, že má ženu, nejakú Anglickú kráľovnu, tzakže mal na práci niečo iné...(možno domyslíte xDDD).
Počítal, že mladý Ľudovít musí byť pekný. Všetky slúžky sa za ním ženú. Vie, že zopár krát pišiel Ľudovíd s otcom aby mu spríjemňoval chvíľky. Vlastne Viliem potajme dúfal aby prišiel Ľudovít. Bol asi v jeho veku, alebo tak okolo devätnáskty. Bol zvedavý na to až sa stretnú, alebo až on ho stretne. Mohol vedieť, že o neho nemá nijaký princ záujem, ani by sa na neho nepozrel.
Pochvíl nad týmito vecami prestal premýšľať.
***
,,Hýbte sa! Pohyb!" vykrikoval dom-majster.
,,Viliem, čo zas robíš?!" začal na Vieliema hučať.
,,Já nerobím nič!" bránil sa.
,,No veď práve, hýb kostrou!"
,,Ale ja som už všetko urobil." trochu kľudnejšie povedal.
,,No keď nemáš čo robiť budeš musieť doprevatiť jeho vísosť do jeho komnaty." s kľudom rozhodól.
,,Č-čo? To sa nebojíte, že niečo pokazím?" začudoval sa na jeho rozhodnutie Viliem.
,,No to sa pokaziť nedá, takže...... Pre všetky hviezdy ne nebi, je tu!" zľakol sa dom-majster a hľučno zavelil:
,,Všetci na svoje miesta!" pobehoval po velom sídle ako splašený.
,,Bóže...ten sa s toho jedného dňa zblázni." pootočil nad ním Viliem hlavu. Prehodil si bielu šatku cez pravú ruku a skr
čil pri výžke hrude.
Prešiel až ku hlavným dverám a čakal až príde jeho vísosť. Bol celý nedočkavý, nevedel ako sa má tváriť a preto sa tváril ako snehuliak v záhrade. Zrazu sa rozralili dvere a jeho vísosť vošla dnu v sprievode dvoch vojakov, ktorí sa postavili ku dverám a mlčky stáli.
Ten kto vošiel do dvrí bol Ľudovít, ten koho chcel Viliem toľko vidieť.
,,Ah..ty budeš ten čo ma má odprevadiť do izby." postavil sa pred Viliema a jeho vôňa z červených ruží, ktorá z neho vyžarovala všetkých omamovala.
,,Áno vaša vísosť." poklonil sa a vzal mu kabáť.
,,Nasledujte ma, prosím." povedal a v duchu skákal radosťou.
Ľudovít sa mu veľmi pozdával, bol štíhly priemerne vysoký takých 184 cm, blond dlhé vlasy asi po ľakte vyčesané do vysokého copu, modré oči dosť veľk, rovný úzky nos, malé peri, ale spodný ret bol plnší. No proste ho všetci žrali a povahovo ho Viliem musel spoznať sám.
,,Hmm... teba som tu ešte nevidel, ako sa voláš?" vyzvedal Ľudoví a pozoroval nesmelého Viliema.
,,J-ja...ja som ....Vil.... Viliem.." otočil sa mu čelom z poklonou.
,,To je nádherné meno a vieš, že meno Vliliem je meno pre kráľa?" povedal z úsmevom Ľudovít a Viliem sa len červenal z nesmelým pohľadom.
,,No, môžeš ma zaviesť do môjho lóža?" znovu sa ozval Ľudovít.
Po chvíli prišli ku obrovským dverám.
,,Už sme tu veličenstvo." odpovedal a poklonil sa.
,,Poď ďalej." pozval ho Ľudovít s príjemným hlasom. Zrejme ho Viliem veľmi zaujal.
,,Pane nemám vám niečo priniesť, nieste smädný, alebo hladný, nepotrebujete kúpeľ...?" začal Viliem a pozroval na jeho reakcieu. Iba pokrútilhlavou a sadol si do veľkého kresla kde by sa ešte v pohode zmestili traja ľudia. Poklepal na miesto vedľa seba. Viliem vedel, že ho pozýva, chcel to prijať, ale nemohól, nesmel!
,,Budem ťa musieť presvedčiť násilím?" opýtal sa Ľudovít a jeho úsmev bol ešte úprimnejší.
,,Pane, ale ja... nesmiem!" sklopil hlavu Viliem.
,,Hm.. a keď ti to prikážem?" odpovedal a jeho úsmev sa trochu zmenil, ale neopadól. Postavil sa a pristúpil ku Viliemovi.
Zavrel dvere a zamkól, kľúč si strčil do vrecka.
,,Pane čo... čo to robíte?" Viliem nevedel čo sa deje, bol neskúsený a padal do pasce.
,,Vidím, že si nervózny, stým sa určite dá niečo robiť." usmial sa a pristúpil ku nemu až sa skoro dotýkal jeho tváre.
,,To....to nesmieme... pa-ne.." cúval dozadu až ho zastavila stena a šatka, ktorú držal v ruke mu padla.
,,Neboj sa, ja ti nechcem ublížiť... zlatko." pristúpil ku nemu a koleno mu vrazil medzi stehná.
,,Z-z-zlatko??"vylakal sa Viliem a jeho pohľad ukazoval ako sa bojí.
,,Si taký roztomilý, vieš o tom?" pohladil ho po tvári a druh
druhú ruku položil na jeho hruď.
,,Vaša výsosť..." vydýchol Viliem keď sa jeho rozkroku dotklo Ľudovítovo koleno.
,,Poznáš moje pravé meno?" opýtal sa Ľudovít a Viliem len prikývol.
,,Chcem ho počuť!" rozkázal, ale z úsmevom a jeho hlas sa nezmenil, skôr to bolo túžobné prosenie.
,,Ľudovít..." vydýchol a povolil mu dotyk na jeho telo.
,,Znie to nádherne, z tvojich úst." priblížil svoju tvár ešte viac. Pritlačil sa ku nemu nadoraz a ich peri sa spojili. Odpojili sa a vydýchli si do tváre. Viliem vôbec nevedel prečo to robil, ale páčilo sa mu to. Bolo to krásne, príjemné. Znovu sa ku sebe pritlačili, ale prerušilo ich klopanie na dverách. Ľudovít sa ani do Viliema nepohol a naštavane rozkázal.
,,Vstúpte!" a v duchu nadával na toho kto prerušil tak krásnu chvíľku.
,,Pane.." poklonil sa vojak z dopisom v ruke ,,váš otec vám posiela list." Ľudovít ku vojakovi pristúpil a vzal si list s kráľovskou pečaťou.
,,Môžeš ísť!" rozkázal Ľudovít chladne a položil list na stôl.
,,Viliem, prepáč, že nás vyrušili, zabudól som na druhé dvere." pristúpil ku dverám cez, ktoré odišiel vojak a zamkól ich.
,,Už nás nikto rušiť nebude." usmial sa na Viliema a kráčal smerom ku nemu.
,,Pane, ale ja.... vy ste...." koktal Viliem s červeňou na tvári.
,,Vieš, že si prvý na koho sa usmievam?" a ku svojmu úsmevu zatvoril oči.
,,Ja... pane, prečo?"
,,Si zlatý keď sa červenáš. Nie si ako ostatní sluhovia. Pripomínaš mi mladé diavča, alebo skôr dievčatko." pristúpil ku nemu a koncami prstov mu prešiel po tvári. Otočil sa mu chrbtom a zamieril ku skrini. Vyhrabal krásne večerné šaty ku ktorým boli naušnice, náhrdeľníky, prstene a kadejaké hovadinky, ktoré si človek ani volným okom nevšimne.
,,Myslím, že ti budú sedieť. Hodia sa ti k očiam." pristúpil ku nemu a priložil ku nemu šaty aby odmeral veľkosť, či mu budú sedieť."
,,Pane, prepáčte vaša vísosť, ale ja som sluha, a....." koktal viliem s rumencom a snažil sa dostať z problému do, ktorého sa dostal, čo by si oňom pomyslela jeho rodina?
,,Hovor mi iba menom, vaša vísosť mi môžeš hovoriť iba na verejnosti, pokiaľ budeme sami tak len Ľudovít." znova sa usmial.
,,A teraz si vyskúšaj tie šaty, chcem ťa v nich vidieť." rozkázal a sledoval Viliemovu tvár.
,,Ale... prečo si to mám dať?" otázal sa Viliem keď sa pozrel na dlhú krinolínu.
,,Pretože za týždeň je ples a...." zasekol sa Ľudovít.
,,A?" zopakoval Viliem a potom si uvedomil aké to bolo netaktné voči jeho vísosti takto by sa chovať nemal, aj keď má jeho súhlas.
,,A bude tam môj otec. Ja som mu sľúbil, že do toho plesu si niekoho najdem, ale keď mne sa ani jedna s tých bohatých nepáči, ani slúžky, ani princezny, proste nikto. Ty si prvý kto sa mi páči a... a je taký..... nikto nieje ako ty." vylial si srdce ako keby bol na spovedi a uprene hladel na Viliemovu reakciu.
,,Ale pane.. to by ste nemali." poučil ho, aj keď vedel, že je mu to na nič.
,,Si taký zlatý, roztomilý, ako to robíš?" pýtal sa Ľudovít.
,,Ja neviem pane..." odpovedal Viliem na jeho otázku.
,,Hovoril som ti, že mi máš hovoriť Ľudovít." položil šaty na postel a posadil sa na kreslo. Poťapkal na mieso vedľa seba a pri tom skenoval Viliema ako reaguje.
,,Čo potrebujete, vaša vísosť?" snažil sa odpútať pozornosť.
,,Prestaň s tým vykaním! A chcem aby si si vedľa mňa sadól." prikátal a oprel sa o operadlo veľkého gauča zo zlatým lemovaním.
,,Áno, vaše veli.... prepáčte Ľudovít." poslúchol s snažil sa byť stále nenápadný aj keď v okruhu dvadsať metrov nebolo nič žívé okem ich vdoch.
,,Ty mi asi nikdy nepovieš, prečo si tak ztalý." usmial sa Ľudovít a vytiahol si sponu, ktorá mu držala vlasy. Jeho vlasy teraz boli ako závoj. Blond závoj niekam po zadok.
,,Ľudovít vy sa nestriháte?" opýtal sa Viliem a chcela sotknúť tých krásnych, jemných, blonďatých vlasov, ale nemôže pokiaľ nemá povolenie.
,,Prestaň s tým vykaním! A to strihanie keď som bol malý ma strihali, ale keď matka umrela otec na to kašlal." trochu zosmutnel, ale hneď svoj smútok zakril úsmevom.
,,Vaša matka umrela, prepáč tvoja?" opravil sa Viliem.
,,Umrela na tuberkulózu." pozrel sa na neho Ľudovít a vyžaroval s neho smútok.
,,Nemohól som jej pomôcť. Bola na tom už veľmi zle a keď..." čím ďalej tým tichšie rozprával a z jeho hlasu už bolo počuť jemné vzlykanie.
,,Ja nikdy som.... nikdy som to nebral ako trest od boha, ale ako moju vinu."zrazu jedna kvapka padla na podlahu a nasledovalo ju pár ďalších. Vieliem sa ku nemu naklonil a položil mi ruku na chrbát. Hladkal ho po chrbte a tým ho ukľudňoval.
No ja sa tu ku tomu vyjadrím pokúšala som sa odstrániť chaby, ale ako ma poznáte tu vždy niečo najdete. :)