29. března 2009 v 0:00 | Melissa
|
No ja som sa snažila a dúfam, že to bude dobre už je polnoc a ja som to pred chvíľkou dopísala takže sa mi to už ani nechce čítať a kontrolovať čo tam chýba, alebo či sú tam preklepy takže ja dúfam, že sa s tým zmierite. Moc sa mi do toho nechcelo, ale prinútila som sa. Niesú tam žiadne pokusy a ani yaoi dokonca skoro ani shounen-ai, ale to sú ajtak len dva riadky, ani to nie takže táto kapitola sa mi ani neoplatila písať, ale sľubujem bude tam yaoi :) Keď som písala túto poviedku som počúvala hudbu menom
River Flows in You a najdete ju - TU aj s peknými pictami.
Pomaly prišli bránami zámku na nádvorie a privítali ich vojaci kráľa Harolda.
,,Vitajte! Ľudovít rád ťa vidím." privítal ho otec s nadšením. Ani si Viliema nevšimól, pretože ešte sedel vo voze. Ľudovít pristúpil ku dverám vozu a zodvyhól ruku a Viliem ju prijal. Pomohól Viliemovi, teda Elizabeth vyliezť z koča. Jemne si ju pritisól ku telu a pozrel na otca.
,,Takže si si predsa len našiel dievča." pochválil ho Harold natešene.
,,Áno, je krásna." usmial sa a žmurkól na Viliema.
,,Poďte ďalej krásna slečna. Ani sa mi nestihnete bohužiaľ predstaviť, pretože už ajtak máte oneskorenie pár minút." napomenul Harold a potom sa rozosmial.
,,Otec! Nenapomínaj! Elizabeth sa to netýka." poslednú vetu povedal kľudne.
,,Ahá, takže Elizabeth." pochválil meno a pokračoval v chôdzi s Ľudovítom a Viliemom za pätami.
,,A sme tu." oznámil a veľké dvere sa otvorili. Šum v miestnosti ustál a Harold vošiel do miestnosti.
,,Teraz buď hlavne v kľude, na nikoho nepozeraj, a tvár sa hrdo - ako keby si vládol na celej Zemi a oni boli len odpad, predstav si, že sú to odporné tvori, čo ťa chcú zničiť a ponížiť." oznamoval mu čo má robiť aby vizeral ako pravá lady, alebo rovno mi-lady.
,,Ja to nedokážem!" protestoval Viliem potichu.
,,Na to teraz nieje čas!" napomenul Viliema, chytil ho za lakeť a jemne ho potiahol. Viliema až striaslo keď videl zástupy ľudí.
,,Nedívaj sa na nich, iba pred seba." znovu ho napomenul.
,,Dívaj sa pred seba a povýšenecky. A ano radšej sa mrač." radil mu Ľudovít a on ho poslúchol. Jemne zodvyhól hlavu a kráčal vedľa Ľudovíta.
,,Ďakujem je to lepšie." pochválil mu radu a pokračoval v ceste po dlhom červenom koberci a na krajoch boli zleté vyšité vzory všeliakych tvarov.
,,Teraz zastav." znovu ho upozornil Ľudovít keď boli na konci koberca, alebo skôr nakonci miestnosti pri veľkých dverách.
,,Čo sa deje?" opýtal sa Viliem.
,,No môj otec má príhovor, za tými dverami sa bude sláviť, toto je len zdržiavanie aby stihli kuchári a služobníctvo pripraviť jedlo." znova mu oznámil čo sa bude diať.
,,Ahá, znova ďakujem." povedal Viliem a pritisol sa ku Ľudovítovi tak,aby si to nikto nevšimól. Kráľ doprivítal hostí a veľké dvere sa otvorili. Ukázala sa obrovská miestosť. Po kraji miestnosti boli stoly a na nich biele obrusy, ktoré splývali z okolím a aj zo stoličkami.
,,Prečo je tu tak veľa miesta?" znova si neodpustil otázku Viliem.
,,No pretože, je to tanečná sieň. Je to ples takže sa bude tancovať." usmial sa Ľudovít.
,,Ale ja... ja neviem tancovať."oznámil mu Vileim a znova sa zťažka nadýchol a trochu zčervenal.
,,A kde budeme sedieť?" oázky sa z neho sypali ako z deravého vreca.
,,Ja budem po ľavici otca, a ty budeš vedľa mňa." znova odpovedal, tešilo ho keď mohól byť múdrejší.
,,Viem ako sa dodržuje etiketa, teda hlavne u žien. V tvojom letnom sídle som pri obsluhe sledoval ako sa učia správnej etikete." trochu sa pochválil.
,,No tom som rád." ukľudnil sa Ľudovít, pretože by už bolo neskoro na učenie etikety. Kráľ si zasadól za veľký stôl a po jeho ľavici Ľudovít s Elizabeth a po jeho pravej strane Henrich zo svojou ženou.
,,Takže!" začal Herold a zodvihól pohár z vínom ,,rád by som vás všetkých privítal na dnešnom plese. Dúdam, že ste prišli celí a, že sa neopijete...." celá miestnosť sa začala smiať, teda okrem Ľudovíta a Viliema ,,takže dúfajme, že kuchári navaria nečo dobré a, že to nebude spálené...." ďalší záchvat smiechu ,, na vašu počesť som dal uloviť bažanty, dúfam, že si na nich pochunáte." odpil si z čaše a všetci to po ňom zopakovali. Posadili sa a z dverí vyšli sluhovia, ktorí držali v rukách taniere z nejakou nátierkou.
Položili ich najprv pred kráľa potom pred Henrich a Ľudovíta aj Viliema a začali všetkcých ľudí po rade obskakovať. Prišli ďalší sluhovia a tý,pokladali na stoly misy z pečivom. Keď bolo všetko rozložené, kráľ začal odjedať a znova ho všetci napodobnili. Sluhovia odnášali prázdne taniere a pomaly nosili hlavné jedlo, pečeného bažanta zo zemiakmi a ku tomu šalát (xD, že z majonézy a ešte ku tomu Hellmanns xD). V celej hale sa ozývali hlasy všetkých ľudí, čo tam boli. Pripíjali smiali sa a vládla kľudná večerná atmosféra.
,,Elizabeth?" naklonil sa ku Viliemovi Ľudovít.
,,Ano?" pozrel na neho a strčil si do úst kúsom mäsa 1x1cm (to im teda dlho muselo trvať kým ziedli celé stehno xD).
,,Vieš o tom, že keď dojeme tak prinesú ešte dezert a potom sa bude tancovať, že?" znova mu hovoril večerný plán.
,,No čo vy hrdličky?" opýtal sa kráľ a chytil Ľudovíta na pleci.
,,Otec!" vykríkol. Vadilo mu to, že ho vyrušil pri ťažkej činnosti, už bol pár cm od Viliemovích pier a on mu to prekazil.
,,No čo? Nemôžem sa stebou porozprávať?" nahodil otázkový výraz a trochu sa predkonil aby videl na Elizabeth.
,,A čo vlastne chceš?" opýatl sa Ľudovít podráždene.
,,Chcel som vám navrhnúť, že či by ste nechceli ísť s Elizabeth po plese ku mne, aby som ju spoznal." začal vysvetlovať.
,,No to ani náhodou, máme na práci niečo dôležitejšie!" naštvane na neho pozeral.
,,To ako deti? No tak fan." zasmial sa.
,,Otec! Nesmieš na Elizabeth tlačiť! Ona nieje ten typ človeka, čo chce len deti a sex!" stále naštvaný Ľudovít sa otočil na Viliema a sledoval ako je.
,,Čo sa deje?" robil sa , že nepočul rozhovor aby bol slušný.
,,Otec chce aby sme ku nemu išli,... po plese." to posledné povedal tichšie.
,,Ako ku tvojmu otcovi do izby?" nechápavo na neho pozeral.
,,Ano." stručne odpovedal.
,,Ale ja,..... to už horšie byť nemôže." vzdychól a otočil tvár do taniera.
Pomaly dojedli a sluhovia začali roznášať dezerty. Každý mal kortu zo šľahačkou okolo nej ovocie a bola tam aj čokoláda. Viliem a Ľudovít celú tú dobu mlčali a ignorovali všetko okolo seba. Jediné čo ho zaujímalo boli sluhovia. Vedel ako sa cítia, sám bol sluhom jeho kariera sluhu sa zmenila ani nie pred šiestimi hodinami. Stačilo sa prezliecť do ženských šiat a zamilovať sa do princa. Ešte si ho vziať a zabudne na sluhov úplne.
,,Nad čím premýšlaš?" sklonil sa ku nemu Ľudovít.
,,Už nad ničím." otčil na neho tvár a usmial sa. Pomaly dojedali a sluhovia začali zbierať taniere zo stolov, alebo skôr jedného veľkého stola. Na jednom z balkónikov v miestnosi sa obiavili hudobníci zo sláčikovími nástrojmi a s dychovými nástrojmi. Miestnosťou sa začala šíriť pomalá, tichá hudba a pár ludí začalo tancovať.
,,Otec mi sa hneď vrátime, len chcem Vi-, teda Elizabeth ukázať svoju zbu.
,,Takže preca si si tie deti vzal ku srdcu." usmial sa Harold.
,,Otec!" znova na neho skríkol.
,,No tak bežte." mávol rukou a s úsevom na tvári pokrútil hlavou.
Viliem a Ľudovít zašli do veľkej prázdnej miestnosti. Zatvorili sa tam a Ľudovít ho poprosil o tenec, tým, že si kľakol, vystrel ruku a ukázal Viliemovi práznu dlaň. Viliem ju neochotne prijal a Ľudovít mu pobozkal ruku. Postavil sa a ruku položil na Viliemv driek a druhou rukou mu držal ruku vo výške hrudníka. Jemná hudba (čo sa tam nwm ako dostala) im napovedala, ukazovala im kam majú šlapnúť a nechať sa unášať náručím toho druhého.
,,Ide ti to úžasne." pochválil Viliema a znova sa sním zatočil.
,,Ďakujem." začervenal sa a pokladal nohy vedľa tých Ľudovítovích. Jemné kroky Viliema, ktoré sa miešali s Ľudovítovími istými ladili v tónoch klavíra. Oddávali sa tej tichéj, harmonickej, príjemnej hudbe, ktorá ich pripútavala ku sebe. Pozerali si do očí v, ktorých sa lesklo svetlo z lustrov. Červené svetielka horeli na knôtoch voskových valčekoch zavesených na zlatom lustri a osviežujúci vánok, ktorý vanul cez otvorené okno a hasol tie červené svetielka, udržiaval na atmosfére.
Hudba tíchla a spolu sňou spomalovali kroky dvoch tancujúcich a unášajúcich sa tiel. Vietor zhasol ďalšiu sviečku a posledné vysoké C-e odoznelo klavírovými klávesami a zastavilo čas. Tie pomienkové oči hladeli do tých pred sebou a čakali kto prvý uhne do podlahy.
,,Ehem.... prepáč..." nevydržal to Viliem a odvrátil svoj pohľad na kachlice pod sebou. Ľudovít sa pre seba usmial a ruku mu položil na líce, ktrou prešiel na bradu a ukazovákom a prsteníkom mu nadvihól hlavu.
Bledočervený rumenec kvitol na Viliemovích lícach ako ruže a jeho hnedé oči uprene pozerali do tých Ľudovítovích. Starší to nevidržal a približoval sa perami ku tým Viliemovím. Drobné milimetre ich delili od sladkého spojenia, keď v tom....
,,Ľudovít... mal by si si vybrať princeznu s ktorou budeš tancovať." Harold rozrazil dvere a oznámil mu najbližší návod ku jeho počínaniu. Ĺudovít si pritisol Elizabeth bližšie ku telu a pozrel na otca pohľadom "ona (on) je moja, a nikomu ju nedám".
,,Tak my ťa čakáme v sále." oznámil Harold a otočil sa chrbtom, a zavrel zasebou dvere. Po chvíli nimi vyšli aj Viliem a Ľudovít a stáli pred obrovskými dverami tanečnej sály kde sa aj oslavovalo.
,,Chce sa ti tam ísť?" pozrel na Viliema pohľadom "bože čo som komu spravil?".
,,No tak poďme." vzdychól Viliem a pripravoval sa na pohľady všetkých čo tam videl aj pred tým. Otvorili dvere a do tvárí im zasvietilo prenikavé bielo. Ich zrak zahliadol veľa ľudí nedočkavých koho si princ vyberie. Poslal Viliema nebadateľne medzi princezny a Viliem sa zamiešal do davu. Ľudovít pristúpil ku Haroldovi a on mu začal niečo hovoriť. Vôbec ho nepočúval iba hľadal pohľadom Viliema.
,,Počul si Ľudovít?" opýtal sa otec tázavám pohľadom. Ľudovít sa zatriasol a prikývol.
,,Áno.. rozmiem." ubezpečil ho. Vôbec ho netrápilo to, že jeho otec práve povedal nech si vyberie tú bohatú pehatú, ryšavú, okuliarnatú potvoru čo sa tlačí medzi prvými. Chvíľku ešte pohľadom skúmal princezny a snažil sa najsť Viliema. Pristúpil ku všetkým princeznám a všetky prechádzal pohľadom.
,,Vystúpte aby si vás princ mohóp prehliadnuť." prikázal Ľudovítov starší brat. Všetky baby sa natisli dopredu a Viliem ostal v zadu, aby si ho nikto nevšimól, ale Ľudovít ho svojim pohľadom zahliadol. Usmial sa sám pre seba a robil sa, že si ďalej vyberá. Po chvíľke ho to omrzeli a vyslovil.
,,Ty-" ukázal na Viliema a on sa až zatriasol. Dvyhól hlavu a zapozeral sa na Ľudovíta. Zhypnotizovane hľadel na jeho tvár a pomalými krokmi išiel za ním.
,,Ako sa voláš?" opýtal sa Ľudovít s úsmevom.
,,E- Elizabeth..." zčervenal.
,,Krásne meno." pochválil s príťažlivým úsmevom, ktorý si Viliem všimól až teraz. Všetky baby po nich pokukovali a šepkali si niečo ako: tá je pekná, a tie jej krásne šaty. Má pekný účes..... všetky hodnotili jej vzhľad a dokonca pani úžastná (pehatá, ryšavá a škaredá) sa na ňu (neho) pozerala takým pohľadom ako všetky ostatné.
,,Prečo na mňa všetci tak pozerajú?" opýtal sa Viliem a červeň hrala na jeho tvári.
,,Pretože ste krásna slečna." znova ukázal svôj úsmev. Znova začala hrať pomalá hudba, ale tento krát na husle a viole. Občas bolo počuť tichú flautu a nejaké tiché dychové nástroje a trianglom. V pozadí bolo počuť aj klavír a striedajúce sa tóny. Ľudovít znova zopakoval gesto a klakol si, ukázal Viliemovi prázdnu ruku a Viliem ju pridal znova sa dali do tanečnej pózy a bolli pozorovaní všetkými v sále. Hudba zrýchľovala a aj ich kroky zrýchľovali.
Znova ich kroky ladili z hudbou, znova sa unášali, ale tento krát to bolo iné jemný vánok nezfukoval sviečky, tento krát neboli sami. Pozorovala ich celá miestnosť. Hudba tíchla a prvú pesničku vystriedali ďalšie a ku nim sa pridávali ďalšie pári. Ľudovítov otec bol naštvaný, ale jeho pretvárka mu vydržala. Začal sa rozprávať s otcom tej "peknej" princezny a zistil, že vôbec niesú bohatí, iba sa robili aby sami získali bohactvo. Harold ich tam echal aby nevizeral ,že je nedoprajný. Po dlhých hodinách tancu sa sála vyľudňovala a ostali tam už len: Harold, Ľudovít, Elizabeth, Henrich a Anglická kráľovná, ktorá hovorila tiež po francúzsky.
Vošli do jednej miestnosti kde bolo dosť veľa regálov s knihami a v strede miestnosti stolík a okolo neho kreslá a na stolíku stála kanvica s čajom a porcelánovými šálkami a podšálkami. Zasadli do kresiel a Harold začal debatu.
,,No tak sa mi predstavnne Elizabeth..." ponúkol Viliema a viliem začal.
,,Volám sa Elizabeth Waloys (Valoa)." predstavil sa.
,,Ty si s tej bohatéj rodiny?" trochu sa zaradoval Harold a Henrich ozdvyhól obočie. Viliem zbledól, všetci si mysleli, že sa hanbí, ale on vôbec nevedel o tom priezvisku, čo zanamená. Z rospakmi prikývol a vrátila sa mu do tváre farba.
,,Takže to som rád.." pochválil Harold. Chvíľku sa ešte rozprávali a potom sa rozišli do svojich izieb. Viliem a Ľudovít tiež išli do svojej izby a po ceste stretli jednu slúšku.
,,Susan?" oslovil ju Ľudovít, nebola stará mala asi dvadsať rokov.
Prikývla a Ľudovít pokračoval.
,,Ráno nás nebuď, chcem sa vyspať." nakázal Ľudovít a ponáhľal sa s Viliemom po chodbe. Prišli do Ľudovítovej izby, ktorá bola obroská všetok nábytok bol s kvalitného dubového dreva a poličky voňali smerom.
,,Cíť sa tu ako doma." posadil ho Ľuovít a sadól si pred zrkadlo, kotré bolo súčasťou dubového ručne vyrezávaného stola. Oprel sa o operadlo a rozpustil si vlasy, nádherné, blonďaté, dlhé vlasy. Trochu si ich upravil a postavil sa.
Vyzliekol si sako, vestu, košelu a vyzúval si topánky. Viliem to len všetko pozoroval a nemohól odolať tomu krásnemu telu, ktoré mal pred sebou. Prezliekol sa a začal sa venovať Viliemovi.
,,Nači si na mňa čakal?" opýtal sa ho Ľudovít.
,,Vieš ja si to neviem dať dole." priznal sa z odpoveďou.
,,Ahá." zkonštatoval Ľudovít. Rozvoazal mu viazanku na šatách a celé mu ich vyzliekol. Nasledoval pevne stiahnutý korzet.
Ľudovít jemne rozvezoval, prepletané špagátiky. Stiahol mu aj korzet a vyzliekal mu posledné biele šaty, kotré chránili nahé telo. Ľudovít ho obliekol a rozpustil mu vlasy a utrel tvár vodou, aby zmyl make-up. spološne si lahli do obrovskej, mäkkej postele z nebesami, tiež z dubového vyrazávaného dreva. Pritúlili sa ku sebe azohrievali sa.
,,Dobrú noc, Viliem." pohladil ho po vlasoch Ľudovít.
,,Dobr noc." zaspával Viliem.
boze!! to je uzasne!! rychlo dalej :)