close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Keď si raz yaoi zamilujete, už nikdy sa ho nezbavíte aj, keby ste si ho znenávideli. :3

Vítam všetkých, ktorí náhodou aj nenáhodou narazili na tento blog.
Budem sa vám pokúšať vyhovieť, aj, keď
to pri mne nie je vždy možné. :D

!WARNING!
Tento blog obsahuje tématiku shounen-ai a yaoi,
pre toho, kto nevie, čo to znamená (blog sa týka
tématiky sexuálneho vzťahu muž x muž).
Komu sa táto tématika nepáči nech radšej ide preč.
Nemienim čítať komentáre typu, že je to nechutné, hnusné atď.

Tým, ktorým sa táto tématika páči vítam a budem rada za každý
koment aj za vašu prítomnosť. Veľmi si to cením.
Poviedky sú väčšinou +18 takže je to na
vašu zodpovednosť. Varovaní ste boli,
už vám len môžem popriať veľa
šťastia a dúfať, že sa vám
moje poviedky budú
páčiť.
^_^
Mell.

PS: Tento blog mal (možno stále má a bude mať xD) viac zakladateľov a autorov poviedok. Preto sa na tomto blogu nenachádzajú poviedky iba od Mell. Dúfam, že sa vám všetky budú páčiť :3

1. kapitola

28. dubna 2009 v 15:37 | Miko |  Ichigo Paradaise
Ichigo Paradaise


1. Kapitola


Studený vietor brázdil ulicami, keď sa začal počiatok nového života. Mňa. No pri mojom stvorení, zobrala smrť život niekomu inému. Mne blízkemu a pritom nepoznanému. V ten deň, keď som uzrela svetlo sveta som stratila matku. Moju cestu k životu. Boli to veľmi ťažké časy. Pre otca. Ale čas sa nezastavil a svet nezrútil. Preto šiel ďalej cestou v náručí s malou živou bábikou. Tá bábika sa volala Miko Shuraichi. To meno je prekliaté, zapamätajte si ho.

Prehliadala som mierne ružovú obálku ani trochu nepokrčenú či domastenú, osmradenú (voňavkou) a miesto pečiatky obrázok jahody. Spočinula som očami na povrchu. Prešla som vyryté meno na ceduľke. Zvláštne. Ešte nikdy pred tým som list nedostala. Kôpku iných zásielok som skrčila do jedného a šla s tým do kuchyne. Všetko som položila na stôl pred zaneprázdneného zarasteného muža. Mňa však zaujal iba jeden predmet, ktorý sa nachádzal v mojej ľavej ruke. Sadla som si oproti otcovi a porušila pečať na obálke. Nadýchla som sa. Prstami som roztrhávala nedôležitú a zvláštnu obálku.

"Čo to je?" Prekvapila ma otázka zo strany otca. Mierne som nadskočila. Usmiala som sa na neho. Zvláštne. Pre chvíľou si čítal a teraz sa zaujíma o moje osobné veci.

Pokrčila som ramenami. Tá vôňa, ktorá poletovala do ovzdušia z obálky divne smrdela jahodami. Od nedočkavosti som roztrhala obálku a objem v nej som rýchlo vytiahla. Ďalší jemne rúžový a smradľavý predmet. Nechala som oči na tom malom predmete. Biely, mierne rúžový kryštál visel do vzduchu, lebo moje prsty držali reťaz z bieleho zlata. Kryštál zažiaril v mojich dlaniach. Nemo som žasla nad javom v mojich rukách.

"Bože!" Otec zhíkol a odtiahol sa od stolu stoličkou. Tá vec v mojich dlaniach ma akosi priťahovala. Niečo vo mne vzbudzovalo neznáme pocity skryté hlboko vo mne. "Kto ti to poslal?" Rozhorčene na mňa prehovoril otec šokovaný lesklým predmetom. Vyrušil ma jeho hlboký hlas. Pozrela som na nástenné hodiny a prekvapenie z daru sa vytratilo. Bolo trištvrte na osem.

"Ja...Budem meškať do školy! Musím ísť!" Ďalej som neotáľala a vybehla na chodbu aj s malou ozdobou v ruke. Schytila som tašku a opustila dom.

...

"Pozri ako žiari!" Svoje nadšenie prejavovala Dareia ako obyčajne, teda neobyčajne. Hneď som ju utíšila. Nestála som o väčšiu pozornosť v škole. Dareia sa nafúkla ako futbalová lopta a už sa nenaťahovala o nový zázrak, ktorý som doniesla do školy. Lysea to brala inak. Pozorovala akúkoľvek zmenu v tajomnom kryštáli. Ona vedela všetko. Verila som, že mi niečo o tomto jave povie.

"Celkom určite to nie je obyčajný amulet či šperk. Je zvláštne, že sa jeho jadro sfarbuje do jahodovej farby." Podotkla s nádejou hlase. Ako obyčajne to znelo od nej veľmi múdro. Čakala som, že mi ešte niečo o tomto amulete povie. "Ale neviem ti povedať, čo v skutočnosti by to mohlo byť." Dopovedala a napravila si na nose okuliare. Mierne ma zamrzelo, že som nevedela, čo je zač tento dar. A keby len to, ja som vlastne ani nevedela, kto to poslal. Nemala som čas nad tým rozmýšľať, zazvonilo. Lysea vzala okraj trika Dareii a odviedla ju do ich lavice. Dareia stále vyzerala nafučene, ale bolo vidieť, že slintá za novou atrakciou.

Dvere do triedy nepríjemne zavŕzgali. Nedávala som pozor. No tento krát mi niečo vzalo pozornosť. Do triedy nezavítala iba naša stará dobrá profesorka angličtiny, ale aj dievča. Odlišné od ostatných. Všimla som si, že nielen mne zobrala dych prítomnosť tejto slečny. Závoj blondiatých vlasov sa hompáľal po jej bokoch, len niektoré pramene držali sa v copoch a aj ich konce boli zaviazané do zvláštnou formou. Vážnymi ľadovými očami nebesky modrej farby si prezerala priestor popri jej nôh. Jej uniformu netvorili sako, blúzka a sukňa, ale sako, košeľa a nohavice. Jej tvár získavala črty dospelej ženy. Tiahol sa z nej akýsi rešpekt. Niečo čím dávala ostatným jasno, že ona je tu bohyňa a všetci sa jej musia klaňať. Urazilo ma to, aj keď som o nej nevedela nič, jej prítomnosť ma uštvávala.

"Dobré ráno žiaci!" Pani profesorka varovne treskla učebnicami angličtiny o katedru. Až som sa vyľakala. Niečo mi tu na tej dievčine nesedelo. Profesorka ukázala na novú žiačku a príjemne sa usmiala. "Toto je Melissa Tamao. Bude vašou novou spolužiačkou." Melissa? Zopakovala som to meno. To meno som niekde počula, ale nevedela som kde a kedy. Pani profesorka jej niečo zašepkala a ukázala prstom ku mne. Melissa sa pozrela svojim vážnym pohľadom ku mne. Až ma zamrazilo na chrbte. Nemala som z nej dobrý pocit. Zrazu sa blížila ku mne. Tykala som očami na ňu a na zem. Znervóznela som. Sadla si vedľa mňa na voľnú stoličku. Cítila som ako mi zružoveli líca. Pani profesorka sa otočila k tabuli a začala vysvetľovať novú lekciu. Ale ja som si ju ani len nevšímala. Nemohla som svoje oči odtrhnúť od novej spolužiačky a teraz aj susedky v lavici.

...

"To nie je dobré!" Vzdychla som popoludní, keď som opustila školu a šla s babami domov.

"Ak si predstavím, že si sa celé tie hodiny dívala iba na ňu a nedávala pozor na vyučovaní, máš pravdu. Je to zlé!" Dareia sa zachichotala. Niekedy som mala vážne chuť jej ten škodoradostný úsmev vybiť z tváre. Lysea však bola úprimnejšia. Aspoň som si to myslela.

"Na zajtra budem musieť si pripraviť asi šesť pravítok, keďže sa mi dnes jedno zlomilo. Päť mi zostalo. Preto jedno budem musieť ísť dnes kúpiť. Alebo dve, lebo je tu možnosť, že sa mi zlomí aj to nové..." Ignorant jeden. Primitívnou matikou na mňa šla. Ale jedno som určite vedela. Tie pravítka sa jej vždy zlomia na tupej a pritom oceľovej hlave Dareii. Takže som nenašla pomoc ani u kamarátiek. Už som skoro zabudla na ten kryštál. Stále, keď som ho držala žiaril jemnou rúžovou. Rúžová - ble. Keby to bola aspoň modrá.

"Tak ja teda idem kúpiť tie dve pravítka." Zrazu sa ozvala o niečo ďalej Lysea mávajúca na mňa rukou.

"A ja musím ísť kúpiť..." Dareia si skúmavo prešla očami po zápästí na ľavej ruke a víťazoslávne sa usmiala. Skleróza. Nechcite mať sklerózu ako ona. "Chlieb, rožky, nové zošity, sadu farebných pier..." Radšej som ju odstrčila k Lysei. Nechcela som počúvať celý zoznam.

"Tak zajtra!" Zamávala som im a pokračovala s úsmevom na tvári. Z dvoch copov som si vytiahla moje dlhé vlasy až po boky do gaštanovej farby. Rozjasnila svoje žiarivé energické hlboké hnedé oči. "Konečne je po škole, len dúfam, že Melissu dnes ešte náhodou nestretnem..." Trpela som samomluvou...Viem o tom. Zasmiala som sa nad tou myšlienkou. "Nemôžem stretnúť Melissu, svet nie je taký malý ako sa mi zdá." Zrazu som do niečoho, alebo skôr niekoho, narazila. Odtiahla som sa. "Prepáčte, ja..." Zodvihla som pohľad k neznámej osobe. V tom momente som stuhla. Tie ľadové oči sa dívali priamo na mňa. Nedokázala som ani dopovedať vetu. Melissa ma chytila za ruku a ťahala preč z hlavnej ulice. "Hej! Čo to má znamenať? Pusť mi ruku!" Kričala som po nej, no ona ma z vysoka ignorovala. Nevzdávala som sa a kričala po nej neskôr aj nadávky doručované na jej adresu.

Zahli sme do úzkej uličky, kde zovretie na mojej ruke povolila a pustila mi ju. Chytila som si svoju ubolenú končatinu. Má riadny stisk.

"Čo chceš Melissa?" Toto mi prišlo ako veľmi divné jednanie. Ani na mňa v škole neprehovorila a teraz ma ťahá do nejakej tajomnej uličke? Pekné jednanie. Pripadám si ako v horore alebo v nejakej show, kde sa bavia na ludi, ktorí sú vykoľajení z takýchto činov. Neodpovedala. Hľadela stále na mňa s tým jej desivým pohľadom, pod ktorým som sa strácala. "Čo to má znamenať? To je nejaký žart? Musím povedať, že si ma veľmi nepobavila!" Snažila som sa zmeniť postoj. Hocičo spraviť, aby sa na mňa tak nedívala. Mlčala. Oči stále zabudnuté na mne. "Čo ti niekto vytrhol jazyk?" Už som vážne bola podráždená. Žiadna odpoveď. Vzdala som to. Obrátila som sa a pomaly sa vracala na hlavnú ulicu. Vtedy ma znovu zachytila jej ruka. Donútila ma sa otočiť a tak povediac vtiahnuť k nej do objatia. Tuho ma držala v objatí. Neuvedomovala som si, čo sa deje okolo. Všetko sa zmenilo. Cítila som ako sa červenám. Ako je mi zvláštne. Ako cítim kryštál vibrujúci v mojom vrecku na kabáte. Musela som mať neobyčajne šokovaný pohľad. Nečakala som, čo sa stane. Melissa ma mierne od seba odtiahla. No neurobila to preto, aby mi dovolila odísť. Palcom mi nežne prešla po spodnej pere. Myslela som, že nedýcham. Vtedy moje pery ochutili nežnosť tých druhých. Jemný dotyk. Tak dôležitý. Stojí viac ako tisíc slov. V nemom úžase som stála a vychutnávala si ten letmý dotyk našich pier. Nevedela som čo sa to deje. Prečo sa nehýbem. A vôbec prečo to spravila. Jahodová vôňa mi udrela do nosa. Tá vôňa, ktorú som cítila na obálke! Stála som tam, vychutnávala si letmý dotyk a pomaly sa pridávala k tejto hre dvoch pier. Vzbudilo ma niečo. Prestala som si to vychutnávať. Moje oči zažiarili hnevom. Okamžite som ju odtiahla od seba. Dlaňou si zakryla pery. Zdesene som sa na ňu dívala. Mala na svojej tvári nepríjemný úsmev.

"Takže ty si Miko Shuraichi..." Jazykom si prešla po spodnej pere, ktorou sa pred chvíľou dotýkala mojej. Nazlostilo ma to, akým tónom na mňa vravela. Pokojne na mňa vravela, akoby sa nič predtým nestalo.

"Čo-čo to malo znamenať?!" Zvýšeným hlasom som na ňu zakričala. Hlas sa mi triasol. Vážne ma ohromil tento čin. Jej úsmev sa rozšíril. Žmurkla som. Zrazu tam už nestála. Vedľa mňa sa niečo neuveriteľnou rýchlosťou mihlo. Schmatlo to moju ruku, ktorou som si kryla pery a stiahlo mi ju do vzduchu. Prisalo sa mi to na navlhčené pery. Ten pohľad. Ľadový. Opäť som skamenela. Odtiahla sa omnoho rýchlejšie. Melissa vyskočila na strechu nižšej budovy čím ma ešte väčšmi prekvapila.

"Večer si po teba prídem, Miko." Zvolala na mňa s perverzným úsmevom. S červeňou na líciach som sledovala ako uniká. Kryštál prestal vibrovať. A ja som stála nemo v tej temnej uličke.

"Melissa Tamao..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Denný Kowarowá→členka yaoi poviedek :) Denný Kowarowá→členka yaoi poviedek :) | E-mail | Web | 29. dubna 2009 v 17:44 | Reagovat

to je moc pěkný!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama