close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Keď si raz yaoi zamilujete, už nikdy sa ho nezbavíte aj, keby ste si ho znenávideli. :3

Vítam všetkých, ktorí náhodou aj nenáhodou narazili na tento blog.
Budem sa vám pokúšať vyhovieť, aj, keď
to pri mne nie je vždy možné. :D

!WARNING!
Tento blog obsahuje tématiku shounen-ai a yaoi,
pre toho, kto nevie, čo to znamená (blog sa týka
tématiky sexuálneho vzťahu muž x muž).
Komu sa táto tématika nepáči nech radšej ide preč.
Nemienim čítať komentáre typu, že je to nechutné, hnusné atď.

Tým, ktorým sa táto tématika páči vítam a budem rada za každý
koment aj za vašu prítomnosť. Veľmi si to cením.
Poviedky sú väčšinou +18 takže je to na
vašu zodpovednosť. Varovaní ste boli,
už vám len môžem popriať veľa
šťastia a dúfať, že sa vám
moje poviedky budú
páčiť.
^_^
Mell.

PS: Tento blog mal (možno stále má a bude mať xD) viac zakladateľov a autorov poviedok. Preto sa na tomto blogu nenachádzajú poviedky iba od Mell. Dúfam, že sa vám všetky budú páčiť :3

2. kapitola

29. dubna 2009 v 20:52 | Miko |  Ichigo Paradaise
Ichigo Paradaise


2. kapitola


"Tak malý a pritom tak energický." Pozorovala som každú zmenu v jadru krištáľa. Prezrela som si ešte raz mierne ružovkastú obálku. Schyľovalo sa k večeru. Vzdala som sa a nechala kryštál voľne položený na posteli. Miesto toho ma zaujali domáce úlohy. Síce som nenávidela školu ako každé normálne dieťa v puberte, ale domáce úlohy som musela plniť tak či tak.

"Som tak plná, že..." Moja noha sa nezámerne potkla o nejaké druhé teleso. Už som si myslela, že dopadnem tvárou k zemi. Očakávanie sa v momente zmenilo. Dopadla som tvárou do vankúša. V lakťoch som sa zaprela a šokovane hľadela na mäkký predmet podo mnou. "Predtým tam nebol..." Zobrala som vankúš do rúk a spolu s ním sa zviezla k pracovnému školu. Vankúš som posadila na stolík a moja lenivá dutá hlava sa usadila na ňom. "Niečo som zabudla...Ale asi to nie je dôležité, keď neviem, čo to bolo." To boli posledné vety. Potom som sa ponorila do ríše snov. V mojom prípade do ríše nočných môr.

Prechádzam sa lúkou. Nevidím konca kraja. Moje kroky sú ľahké a ani necítim žiaden dopad na pevnú zem. Všade sú len trsy trávy. Vtom uzriem v steble trávičky niečo drobné a konečne nie zelenej farby ako to ostatné naokolo. Prikrčím sa k tomu. Odtrhnem drobný plod. Je červený a posiaty drobnými zelenými miestami žltými bodkami. Vyzerá chutne.

"Jahoda..." Pomenujem ten drobný plod v mojej ruke. Plod sa začne nafukovať. Je väčší a väčší a ja nestíham nič viac spraviť než ho odhodiť od seba. Utekám pred ním. Nekončiaca lúka má svoj koniec. Prineskoro som tento fakt zistila. Jahoda sa za ten čas zmenila na gigantický balón purpurovej farby. Chcem sa zobudiť. Chcem ujsť pred tou hrozbou. Zakryjem si tvár rukami. Cítim ako sa jahoda pritiahla k môjmu telu, uväznila ma pod svojom váhou. Ako sa mi dobíja k bráne, ktorú postavili moje ústa. No aj tie povolia a dnu sa dostane niečo uslintané. Počkať...Odkedy má jahoda jazyk?

Viečka sa mi prudko rozrazia. Tesne pred mojou tvárou je ďalšia. Moje pery spojujú druhé a týmto spojením mostom prechádza dlhý vlak - jazyk. Prekonám šok a odtiahnem osobu, ktorá sa teraz mohla dotýkať a ťahať k môjmu telu. Postavím pred ňu svojimi rukami barikádu. Uvedomím si, kto to je.

"A-ako? Čo tu ro-bíš?" Šokovane pokladám otázku za otázkou. Postavila som sa ohromene na nohy, v takejto blízkosti som nechcela byť s tou úchylnou babou. Odstúpila som, čo sa jej zrejme veľmi nepáčilo.

"Vravela som, že prídem večer." Pre ňu by to bola dostatočná odpoveď, zrejme. Pre mňa nie a nepáčil sa mi ani jej chladný a pritom divoký pohľad.

Nie je možné, aby toto bola Melissa Tamao, ktorú som videla v triede. Na ktorú som sa dívala celé hodiny. Nie...To je skrátka nonsens. Avšak jej pohľad ma niečím hypnotizoval. Moja snaha odvrátiť jej oči od mojich vyšla nazmar. Zalomila som ruky pod hrudníkom a začala sa tváriť neprístupne.

"Ako si sa sem dostala? Čo chceš?" Mala som v pláne reagovať úplne ináč. Nedalo mi to. Nedovolil mi to ten jej pohľad akým si ma merala. Postavila sa a zamierila do mojej blízkosti. Môjho teritória. Čo som ako šelma nemohla dovoliť. Znepokojene som sa zatvárila a ostrosťou v očiach ju varovala. No ona sa naďalej blížila. Neuniesla som to a ruky znova posadila do vzduchu pred nás dve. Neisto zastavila.

"Pôjdeš so mnou." Rozhodla a ani som nevedela nad čím. Neusmievala sa. Vravela celkom vážne s rozvahou. Znovu na mňa pôsobila povýšenecky. Hodila som po nej nahnevaný pohľad a bez toho, aby som vedela, čo skutočne robím som sa do nej pustila s nadávkami.

"Čo si vôbec o sebe myslíš? Je mi zle, keď ťa vidím! A zavolám políciu ak okamžite neopustíš môj domov!" Vyhrážala som sa. Konala som tak akoby mi ublížila. A to práveže nespravila. Neviem, prečo som na ňu kričala. Len kvôli tomu pocitu? Nie...Kvôli tomu, že bola iná. Že mi prvý bozk dalo dievča, ktoré o mne ani nezavadilo pohľadom. "A dosť!" Nezvládla som jej ten studený pohľad. Päsťami som sa zahnala. Tie nezachytili mäso. Tie boli zachytené niečím pevným. Látkou. Otvorila som oči. Moje ruky boli zastavené zvíjajúcimi sa obväzmi obmotanými okolo zápästia. Obväzy viseli z rohu mojej izby a držali pevne moje ruky vo vzduchu. Sledovala som tento neobvyklý jav. Nechala som na tom oči. Keď v tom sa tesne predo mnou zjavila tvár toho ľadového dievčaťa.

"Pôjdeš so mnou..." Opakovane na mňa prehovorila. Jej pohľad bol mučivo trpký. Bol bolestným zabodávaním do pokožky. Bol krájačom mäsa. A mňa strašne desil alebo privádzal k činom, ktoré by som nikdy predtým neurobila.

"Ako?" Tie obväzy sa mi zarývali do pokožky. Bolestne som zastonala. Avšak na moje pootvorené pery spadol ukazovák a k mojej tvári sa ešte bližšie priblížila tvár.

"Psst! Ak sa tvoj otec dozvie, že som tu a zo stropu vám visia obväzy, tak to asi nebude veľmi dobré pre plán ichigo paradaise." Neutíšilo ma to. Práve naopak. Neverila som, že to je obväz, čo mi spravuje tie muky. Drtilo mi to moje chudé ruky. "Sľúb, že sa ma nič nebudeš pýtať a že pôjdeš so mnou a ja povolím tie obväzy." Prikývla som so slzami v očiach. Na myslenie som i tak veľa času nemala. A strašne to pichalo.

Rázom na povel ruky Melissy všetky obväzy uvoľnili moje ruky a neuveriteľne rýchlo zmizli z mojej steny. Mňa však zaujímali pomrvené ruky. Pár rán mi to spravilo. Dokonca aj krvavých. Zodvihla som pohľad od môjho zranenia na Melissu. Tá si nevšímala mňa ani moje zranenie, ale niečo na mojej posteli. Pozrela som sa tam. Môj kryštál. Schmatla som ho. V jeho jadru zbĺkol rúžový plameň. Ucítila som vibrácie. Melissa sa tiež dotkla tohto zvláštneho telesa. Ten dotyk prebral kryštál k ešte väčším nárazom. Ukradla mi ho z dlane. Okamžite jeho ružový plameň uhasilo niečo neviditeľné. Zvláštne. Schovala ho do vrecka. Ale veď to je moje!

"To je môj kryštál! Vráť mi ho!" Dorezanými rukami som sa načahovala k jej vrecku. Obratne mi ruky odstrkovala a priam sa zabávala na mojich chabých pokusoch.

"Neboj Miko...Vrátim ti ho až..." Čupla si. Jednou rukou mi prerazila kolená. Neudržala som sa a začala padať k zemi. Zachytila ma do náručia. Červeň mi zavládla v lícach. Ale už som nemala vôľu sa brániť proti nej. Možno sa mi nechcelo, možno mi to bolo strašne príjemné...Hlúposť. Zažmurkala som na ňu. Ona len zavrela oči. "Priprav sa na to, čo uvidíš. Nevrav nič, keď tam budeme, snaž sa byť neprekvapená a najlepšie by bolo...Keby si sa tvárila ako ja." Tak toto ma urazilo, ale iba som pokývla hlavou. Pritisla si ma k svojmu telu ešte bližšie. Cítila som ako jej bije srdce. Krásne...Čo to vravím? Prečo teraz rozmýšľam nad tĺkotom jej srdca. Veď ona ma tu drží a vraj niekam chce ísť...So mnou. Tomuto vážne nerozumiem. Nemám však čas rozmýšľať nad tým všetkým, lebo nás pohltí obrovská žiara ružovkastej farby.

...

Bitie srdca...Dvoch...Spev vtáctva...Prírazy vody o hladinu...Slnko spaľujúce povrch našich tiel...Príjemný vánok hrajúci sa s našimi dlhokánskymi prameňmi vlasov...Hlas...Hlas tak chladný, vážny...Pritom pre mňa znejúci ako melódia harmónie, ako to najkrajšie na tomto svete. Kiežby som mohla počúvať tento hlas naveky.

Svetlo pominie a všetky farby sa zhmotnia do útvarov sveta. Priestor okolo je plný rúžových farieb. Mnoho postáv, ktoré na nás dve sa čudácky dívajú. Ich pleť je bledá, oči sú ostré, hlboké, jedinečné a žiarivé, vlasy dlhé a uviazané do zvláštnych účesov podobných účesu Melissy. Zmysly sa mi na sto percent vrátia. Ležím v náručí a hltám vzduch nasmradený vône jahôd. Tvory okolo sa na nás vycivene dívajú. Sú nádherné. Načiahnem k jednej ruku. Moje zranenie sa prehĺbilo tou prudkou zmenou svetla.

"Kde to som?" Nedalo mi to. Môj hlas je ale neprirodzene slabý. Ja sa cítim vyslabnuto. Moju ruku zachytí druhá. Poznám ten opatrný dotyk jej pokožky o moju, stále ma drží.

"Vitaj v ichigo paradaise, Miko Shuraichi." Slávnostne ma privítal jej hlas. Čosi ma vnútorne položilo a donútilo sa ponoriť do temnoty. Posledná veta. Potom už len pokojný spánok. Bez nočných môr. Len príjemné pozorovanie stien tmy. Ako sa ukladám to priestorov, ktoré sú také isté. Čierne. Nesiaha k ním svetlo. Miko...Miko? Miko?! Ten hlas...Volá ma...Niečo sa však zmení...A ja...Ja nie som ten kým som bola.

...

"Umm..." Detský hlas, ktorý zo mňa vychádza upokojí postavy postávajúce neďaleko. Prítomnosť okolo mňa ma mierne nadchne. Donútim sa k pootvoreniu očí. Vidím omnoho jasnejšie. Všetky osoby okolo sa zhrozia ešte väčšmi. Zodvihnem hlavu. Stále som tam, kde som bola. Možno ani minúta neubehla od toho, keď som spadla do temnoty. Niečo sa mi muselo stať, lebo dievčatá sa na mňa s červeňou v líciach dívali.

Z veľkej kopy divákov sa vyrútila iná dievčina. Dlhé ryšavé vlasy zvlnené po plecia s divokými zelenými očami. S nenávisťou ma nimi obdarovávala. Naklonila som hlavu do strany a zažmurkala.

"Miko..." Teplý dych mi prešiel po odhalenom krku. Až sa mi na pokožke vytvorili útvary podobné zimomriavkam.

"Ustúpte!" Konečne dospelý hlas. Dostalo sa mi pozornosti aj od dospelej ženy. Jej cukríčkové šaty, ktoré odhaľovali viac než polovicu tela mi pripomínali obal cukríku. Pramene dlhých čiernych vlasov zvíjajúcich sa jej po kolená sa leskli vo svetle a kontrastovali na rúžovom mieste. Oči podfarbené ružovými tieňmi žiarili až príliš vierohodne ako oceľ - strieborne. I ona zostala mierne prekvapená zrejme mojou prítomnosťou. "Vezmi ju ku mne, Melissa." Rozkázala a už aj rozhadzovala po ostatných divákov rukami. "A vy sa nemáte, čo učiť? Okamžite do triedy alebo do izieb!" A začala ich ako pastier a ovce z nebezpečného územia odháňať. Melissa si ma k sebe tuho pritisla.

"To dievča...Ona sa stále na mňa díva." Ukázala som na jednu postávajúcu. Mala pootvorené ústa. Nerozumela som tomu. Prečo sa na mňa tak díva?

"Nebuď skromná, všetci sa na teba dívajú." Vtedy Melissa pohla podo mnou rukou. Obväz z jej ruky švihol po tieňoch a iných vecí pri stene. Zrazu sa z tadiaľ vyrútilo asi dvadsať zvedavých dievčat. Melissa sa len nepríjemne zasmiala a pomaly so mnou odišla z tej bláznivo rúžovej miestnosti plnej bláznivo vyzerajúcich dievčat.

Všetky chodby, steny, koberce, dlážka, okná, závesy boli ružovej sýtej farby. Niekde boli malé akoby blesky na stenách zelenej miestami žltej farby. Po zemi sa váľali sochy...Alebo skôr jahody velikosti dlane. A aj na stenách sa spolu s výhonkami niesli zvláštne veľké jahody. Tá známa vôňa mi udrela do nosa. Zastavili sme pred silno ružovými dverami. So zlatou ceduľkou.

"Kaermia Seladan Aurepiu." Prečítala som a udivene som hľadela na tie slová rúžovou farbou vytesané do zlata. Naozaj zaujímavé meno.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama