No konečne som sa prinútila k pokračku, ja veim je to krátke a nieje tam yaoi. nEmám na neho totiž vôbec náladu :S a na niš sa nechytám, ale spoň sa niečo dozviete o Ľudovítoi, ktorá Viliemovi zatajil niečo veľmi dôležité, ale túto dôležitú informáciu pochopíte asi až v 5 kapitole, ktorá ešte ani neveim o čom bude :D Tak krásne čítaníčko vám prejem. LowíčQujem vás, moc:
Ležal vedla neho a vdychoval vôňu jeho vlasóv. Pritláčal si jeho telo ku svojmu a stískal ho v náručí, ako keby sa bál, že mu utečie, alebo mu ho vezmú. Pobozkal ho do jeho krásnych hnedých voňavých vlasov a potichu zašepka.
,,Milujem ťa, neviem prečo ťa milujem, ale milujem ťa." tisól si jeho hlavu ku hrudi a cítil ako ho aj on obíma okolo pásu, ako v ňom cíti ochranu a dvôveruje mu. Bol iba sluha a teraz je to princov ženích, pokiaľ si ho teda bude chchieť vziať.
,,Ľudovít..." zašepkal zo spánku Viliem a cukól sa v spánku.
,,Viliem, je ti niečo?" starostne hnedovláskovi zašepkal do ucha a odhrnul mu prameň vlasov z čela.
,,Uhm... som v poriadku..." rozospato pootvoril oči Viliem a trochu sa odtahol od Ľudovíta.
,,Kľudne odpočívaj, je ešte skoro." pohladil ho po hlave a rukami mu prešiel po nahom tele až sa dostal ku jeho podbrušku.
,,Nie... prosím." zčervenal Viliem a položil svoju ruku na miesto kde ucítil Ľudovítovu ruku.
,,Ja som to ešte neskúšal..." zčervenal ešte viac a odtiahol svoju ruku zo svôjho penisu spolu z Ľudovítovou.
,,Ty si to ešte neskúsil? A prečo?" vyzisťoval Ľudovít a pozeral na Viliema z udieným pohľadom.
,,Ja..., čo keď to bolí?" od sčervenania užani nevnímal.
,, Neboj sa ja budem jemný, nebolí to." pohladil ho po hrudi a prešiel mu perami po jeho perách.
,,Ja mám strach, prosím nie..." zaprosíkal, Viliem a znovu sa pritlačil na jeho hruď.
,,To je v poriadku, nebudem to skúšať. Nechcem ti ublížiť." hladil ho po hlave a ukľudňoval tichými slovíčkami útechy. Až do vtedy kým niekto nezaklopal na dvere.
,,Viliem, lahni si tak aby ti nebolo viedieť na tvár a poriadne sa zakri, ak by zitili, že niesi tá za koho sa vydávaš nedopadlo by to dobre." rozkázal a natiahol si nohavice a zapínal ombíky na košeli.
,,Čo sa deje? Prečo tak skoro ráno je len šesť." robil sa, že je rozospatý a pritom otváral dvere.
,,Prepáčte vaša výsosť, ale posiela ma váš otec. Toto vám mám odovzdať." služobník mu podal list a poklonil sa. Ľudovít zatvoril dvere a sadól si na sedačku.
,,Tak sa pozrime, čo otec chce, zasen nejaké plesy, alebo oslavy. Bóže, kedy to už skončí?" znova sa sťažoval na to aký má "ťažký" život a ako "ťažko" pracuje. Otvoril list a začal čítať.
(Pre tých, čo by to nevedeli prečítať )
Drahý Ľudovít
Viem, že je to nevhodné, ale ide o rodinnú záležitosť. Týka sa
to majetkov. Dedo uz zomrel, sám som videl ako umiera na
smrteľnej posteli a hladel mu do očí. Samozrejme, že mi bolo
smutno, ale to nieje doležité. Tvoj starší brat sa urcite bude
zaujímat o majetky a moje sestri tiež. Mali by sme ich odstrániť,
aby nám to tu všetko nepokradli. Patrí to len nám dvom.
Vsetky tie polia, pozemky, hrady, župy, sídla, všetko to patrí
len nám dvom. A nikto nám to nevezme. Hneď ako budeš
môcť prídi, budem ťa čakať s otvorenou náručou. Milujem ťa.
Leonardo
,,Bože, on si spomenul." zhrozil sa Ľudovít a pokrčil list, ktorý celou silou vrazil do steny.
,,Čo sa deje Ľudovít?" opýtal sa ustarostene Viliem, ktorý práve pricupital ku nemu.
,,Ale nič, dnes vyrážame domov, ale cestou sa stavíme u jedného známeho." oboznámil ho z plánom dňa a vybral zo skrine, ženské šaty. Viliem už vedel čo ho čaká a len sa nastavil aby mu Ľudovít mohól obliecť šaty. Tento krát boli modré s bielou spodničkou. Ale znovu mali ten korzetový strih, rukávy po lakte a aspoň lodičky neboli na mega vysokom podpätku a neboli také škaredé ko tie predošlé.
,,Ľudovít?" opýtal sa Viliem keď mu Ľudovít zapletal vlasy.
,,Ano?" zabratý do práce skoro ani nevnímal.
,,Kam to vplastne ideme?" skoro otočil lavou a pokazil Ľudovítovi jeho prácu.
,,Nehýb sa, potom to bude vizerať ako seno." posťažoval sa a vzal nejakú drobnú ihličku.
,,No ideme ku jednému známemu ako som ti hovoril, veď uvidíš." zobral ešte pár takých drobných spôn a pozastrkoval do Viliemových vlasov.
,,A ako vizerá?" nedal sa Viliem.
,,Veď uvidíš si nejako moc zvedavý." zasmial sa Ľudovít a začal si rozčesávať svoje dlhé, blonďaté vlasy. Dokončil svôj účes a obliekol si sako.
,,Tak ideme." stiahol Viliema za ruku a vyviedol z izby. Bežali cez chodbu až ku veľkým dverám. Zastavili pred nimi a vydýchavali sa. Pomaly otvarili dvere a vošli dnu. Všetky hlavy sa na nich obrátili. Viliem sa zastrčil za Ľudovíta a sčervenel, myslel si, že vizerá blbo, ale bola to len zvedavosť. Ľudovítov otec sa rozosmial a pozval ich ku stolu.
,,Tak, aká bola noc?" opýtal sa a pritom sa pochechtól.
,,Otec! Stále myslíš na to na, čo netreba.!" napomenul ho a dal mu najavo, že Viliem je len jeho a, že ho nebude používať len ako svoju hračku.
,,Ja sa len pýtam, to sa nemôžem ani pýtať?" otázal sa a pozeral anielským pohľadom.
,,Nie." zavrčal spätne Ľudovít.
,,Tak.. , posaďte sa." príkázal s úsmevom a raňajkoval ďalej.
,,Nie, otec. Ja som prišiel len preto aby som ti oznámil, že odchádzame, zavolal ma totiž Leonardo." oboznámil ho s faktami a čakal na otcovu reakciu.
,,No tak fajn, rob si, čo chceš." zamumlal Harold a prehltól sústo.
,,Ďakujem, otec." poklonil sa Ľudovít a stiahol za sebou aj Viliema. Vybehli z jedálne a Viliem len začudovane utekal za ním.
,,Prečo bežíme?" opýtal sa nechápavý Viliem keď bežali po dlhočiznej chodbe.
,,Chcem to mať všetko za sabou." ani sa neotočil ako sa ponáhlal.
,,Ale ja už nevládzem." sťažoval sa Viliem a spomaloval, pri veľkých dverách, ktoré Ľudovít rozrazil. Viliem úplne zastavil a vdychoval sa.
,,No ták, Viliem." ťahal ho Ľudovít ku východu s toho obrovsky, desivého sídla.
,,No, Hurá." usmial sa spokojne Ľudovít.
,,Tak a teraz do Le-havre (Lá ve)." zavelil Ľudovít a pomohól Viliemovi nastúpiť do koča. Vojenský doprovod na koňoch sa už chystal na cestu a dokonca aj kočiš už pripravoval opraty. Ľudovít bol rád, že sa zbavil otca, nikdy nemal rád tie snobské večierky, boli totiž k smrti nudné. A všetci tí vyžratí panovníci, ktorích Harold pozíval na tie oslavy, mu len liezli na nervy, alebo pri horšom mu z nich bolo až zle ako sú vyžratí a nemotorní.
,,Čo sa deje, Ľudovít?" chytil ho za plecia Viliem a pozrel sa na neho otáznym pohľadom.
,,Ale nič, už nič." pokrútil hlavou, aby vyhnal zlé myšlienky a usmial sa na Viliema. Hnedovlások mu úsmev opätoval a voz sa pohól.
,,A za kým to ideme?" bol zvedaví, od kedy sa dozvedel o tom liste mu to nedalo pokoja.
,,Veď uvidíš, niesom tam rád, ale osoba, čo mi posalala ten list ma chce vidieť." Stisól u jednu roku vo svojich.
,,A odkiaľ sa poznáte?" stále sa staral Viliem.
,,To je už dávno." zaklonil hlavou a pustil Viliemovi ruky.
,,Rozprávaj mi." navrhól Viliem a usmial sa.
,,Radšej nie, potom sa dozvieš." pohladil ho po tvári Ľudovít a oprel sa o červené operadlo vozu.
,,Prečo potom? ja chem teraz!" naliehal Viliem.
,,Dozvieš sa." s úsmevom zatvoril oči a zaspával.
***
Sníval sa mu sen a stále ten istý. Ako bol ešte mladý, veľmi mladý, mal asi trinásť rokov a vtedy sa jeho život zmenil.
,,Ľudovít." začul dievčenský hlas a vykukól s okna. Zbadal dievča. Veľmi pekné dievča, ako sotojí pod jeho oblokom a jej vlasy vlajú vo vetre. Volala sa Rozalia a ku jej výzoru sa to veľmi hodilo. Modré oči, hnedé vlasy, drobné pehy, ktoré ani nebolo vidieť, pekný malý nos a pery, ktoré stále túžili po bozku. Ľudovít ju miloval, ale nikdy jej to nepovedal. Niekedy sa s ňou hrával a proste si ju obĺúbil.
,,Poď dole, mám pre teba prekvapenie." zakričala na neho nadšene a kučeravé pramienky vlasov, ktoré jej vlaly do tváre kôli vetru si prichytila prstami a druhou rukou si prichytila klobúk aby jej neuletel. Ľudovít nečakal ani sekundu a rozbehól sa za Rozali.
Asi o päť munút už stál pri nej a odchádzali preč od veľko sídla.
,,Čo je to prekvapenie?" zaačal Ľuovít zvedavo.
,,Uvidíš." schmatla ho za ruku a rozbehla sa vo sovjich krásnych a drahých šatách aj s Ľudovítom po chodníčku pri sídle.
,,Kam ma to ťaháš?" naliehal Ľudovít.
,,A sme tu." vyšli s lesíka na malé skaly, ktoré boli obmývané morom.
,,Je to tu pekné." pozoroval okolie Ľudovít.
,,Takže sa ti tu páči?" usmiala sa na neho.
,,Ano." pochváli Ľudovít a pozoroval pomaly zapadajúce slnko, ktoré občas zacláňal nejaký ten dorbný mrak.
,,A, čo to prekvapenie?" spomenul si Ľudovít, ale kým sa stihól otočiť tak na svojich perách zacítil ešte jedny peri. Bola to Rozalia, ona ho pobozkala?
,,Ro-zal..." zakoktal sa Ľudovít a odlepil sa od nej a iba na ňu vyvaloval oči. Ona sa iba usmiala a s rumencom sa ďalej usmievala na pobozkaného chlapca pred sebou.
,,Rozália....." začula ako na ňu niekto volá od lesíka. Obzrela sa za osobou, čo na ňu volala.
,,Prepáč, už musím ísť tak za týždeň, tu." ukázala na miesto kde stáli a rozosmiata poskakovala za osobou, čo ju volala.
,,Tak...... tak, sa maj." zašepkal skôr pre seba ako pre rozosmiate dievča.
,,Zbohom!" zamávala mu od lesa a zrazu v ňom zmizla spolu s jej doprovodom. Ľudovít si, ale vôbec nevšimól, že ho niekto sledoval, pri jeho ,,hriešnom" čine. Pri okraji lesíka niekto stál a spoza stromu pozoroval Ludovíta ako is položil prsty na ústa a neveriacky pozeral smerom, ktorým odišlo mladé dievča. Chlapec za stromom sa otočil a nečujne sa rozbehol preč.
---
Vošiel do veľkého sidla a pomalým krokom kráčal do svojej izby. Stále tomu nemohol uveriť, Rozália ho pobozkala na peri.... Bol s toho
rozčarovaný.
rozčarovaný.
,,Ahoj, Ľudovít." pozdravil slušne Leonardo a pomalými,ale istými krokmi kráčal k Ľudovítovi.
,,Leo? Čo ty tu robíš?" opýtal sa trochu nadute chlapec na posteli tomu, ktorý teraz prišiel.
,,Prišiel som za tebou, ty nemáš radosť?" snažil sa byť milý, ale po tom ako ho videl s tou malou sebeckou bosorkou pri západe na skalách a ešte ku tomu sa bozkať, nemal toľko slušnosti. Bol nahnevaný, nie na Ľudovíta, ale na Rozali. Ako mu mohla vziať jeho lásku, ktorú toľko miloval.
,,Nie, neotravuj!" vyhúkol mu do tváre a Leonardovi vbahli do očí slzy ako to bolo kruté a ani so štipkou citu v hlase. Po jeho tvári sa rozliali slané tenké potôčiky vedúce s očí. Leonardo sa otočil a utekal preč. Ľudovít pozeral na tú kôpku nešťastia, ktorá utekala preč z jeho izby. Nechcel byť tak zlý,ale liezol mu na nervy, zase liezol do jeho izby, zase ho vyrušoval v dôležitých myšlienkach. Po chvílke ho napadlo bežať za ním, predsa len by sa mu mal ospravedlniť. Vybehól von zo sídla a porozhliadol sa. Nevedel kam by mohol ísť, tak sa rozhodol, že pôjde ľavou stranou, vždy mu to prinieslo šťastie. Prešiel celú záhrabu a nikde nikoho nevidel. Pomaly sa aj stmievalo, ale on sa nechel vzdať. Bolo mu Leonarda ľúto. Poznal ho síce neobvykle krátko, ale stále ho mal rád. Už ho to prestalo baviť a tak vbehol do lesíka.
,,Leonardo..." zakričal Ľudovít a obzeral sa okolo seba.
,,Leonardo.....?! Kde si?! Toto už nieje vtipné!" strachoval sa Ľudovít, stmievalo sa a nikdy nemal rád tmu a vôbec sa mu nepáčila myšlienka, že by sa stratil v lese a ešte k tomu v noci. Započul šuchotanie v kríčku za ním a zdesením vykríkol a padol na zem. Pomaly sa odťahoval, chrbtom otočený ku kmeňu najbližšieho stromu.
,,Ľudovít? Prečo si ma hladal?" opýtal sa nechápavo chlapec, ktorý vyliezol spoza kru.
,,Bál som sa o teba!" vymenil zdesenie za odvahu a agresivitu.
,,Prečo si na mňa kričal?" uhol pohľadom Leo a pristúpil bližšie ku Ľudovítovi.
,,Č-čo to robíš?" cúval dozadu Ľudovít a pozeral na chlapca pred sebou vydeseným pohľadom. Ten nič neodpovedal iba sa priblížil tvárou ktváru Ľudovítovej a svoje peri spojil s tymi jeho. )Ludovít len vyvalil oči na chlapca pred sebou, ktorý ho nielen bozkáva, ale aj obíma okolo pasu a ako keby to nestačilo tisne ho o strom a z druhej strany sa na neho tisne sám chlapec, ktorý Ľudovíta bozkáva.
















prečítala som si všetky časti tohto výtvoru a taktiež som si prečítala diela, ktoré si vytvorila...len nerozumiem tomu, prečo máš tam toľko chýb (ku píšeš a na niektorých miestach to až svieti, že sa tam hodí k...alebo na niektorých miestach, kde nemá byť dĺžeň na ó, tak ty si ho tam dala najmenej 5krát...) ja ti samozrejme nenadávam, len mi to tam svieti a tiež ma pár vecí fascinuje na tomto...dej je tam prekrásny, ale autorka ho nevie stvárniť, dať mu trochu viac tej krásy v písaní...ono by sa to aj dalo dievča, vážne by to bolo lepšie, keby si sa snažila a dávala si pozor na gramatiku. prosím, neber ma veľmo vážne, vlastne...je to len môj názor a je mi jedno či ho budeš ignorovať alebo si to vezmeš k srdcu...no ak tak veľmo ťa baví písať poviedky a si tu už tak dlho a presne tak dlho píšeš poviedky, tak sa veľmo čudujem, že takto píšeš...niektoré pocity by si mohla tak rozviť, niektoré chyby by tam ani nemuseli byť ak by si si dávala pozor a nechcela mať poviedku z krku...taktiež som si všimla, že často mávaš chybu v s a z...ak si dáš pádovú otázku (z koho, z čoho a s kým, s čím) tak by si to bravúrne napísala aj bez tých zbytočných chýb, ktoré vytváraš vďaka nepozornosti. Skutočne ti nenadávam, len si všímam, že tvoje diela ostatní jednoducho chvália a pritom tam máš more chýb. Celkom mi je aj ľúto, že tu už Miko-chan nie je...ale to s tým ništ nemá spoločné. Snáď som sa vyjadrila tak ako som chcela a nevyznelo to tak ako nemalo...inak, ten dej je skutočne úžasný, málokto by dokázal podľa mňa napísať yaoi poviedku v stredoveku...dokonca som si myslela, že takého nikoho nenájdem, mýlila som sa a inak...
XD tešííím sa na pokračkooo XD