16. srpna 2009 v 15:21 | Shu
|
Tak táto poviedka je od Shu snaď sa vám bude páčiť :) A opovážte niekto napísať, že sa vám nepáči! (Vrrrrr) ;)
Zrejme si ma nepamätáte, možno už nepatrím ani do tejto yaoi komunitky, v každom prípade dúfam, že nebude vadiť ak budem písať a pridávať novú kapitolovku, ktorá sa bude odohrávať na ranči a volá sa Biely kôň. Niektorým som možno bola známa pod menom Miko či Antiqua. Tak sa vám ozývam po sto rokov a niečo som pre vás všetkých napísala. Je to zatiaľ len shonen ai a to len ako tak na konci a veľmi ľahké, no neskôr bude z toho aj yaoi. A ja len dúfam, že budem yaoi písať lepšie. Prehovorila ma jedna osoba známa tu ako Phoenix, ktorá asi nie je ani členom, teda...je to moja sesternica, čo nie je podstatné, len aby ste vedeli na koho sa sťažovať, že som sa vrátila XD takže...ohayo gozaimasu minna! Som späť a gomenne...
"Riku! Milujeme ťaaaa!" Prenasledovali ho hlasy tisícok faneniek. Boty snáď za niekoľko miliónov šúchal pred sebou snažiac sa uniknúť tomu návalu z javiska. Ako obyčajne ho v chodbe vzďaľujúc sa od hrozby ohluchnutia, zastavil pevný stisk okolo ramien.
"To bolo neuveriteľné, synak. Skvelá šou!" Potľapkal ho povzbudivo po chrbte a potom spravil pár krokov od neho. Riku odviedol v skutku jedinečnú šou, ako inak. Lístky sa vypredali už na tretí deň. Prebral od neho mikrofón a bez ďalší slov odišiel. Vedel, že potrebuje po takejto práci oddych.
"Vďaka otec, ale prajem si toho omnoho viac." Zelené oči sa mimovoľne na jeho neprirodzene chutnej tvári rozjasnili nedočkavosťou, aké prekvapenie si pre neho mama pripravila. Tušil niečo o tom, že to budú opäť nezabudnuteľné prázdniny. Rozmýšľal pochodujúc do šatne nad množstvom exotických krajín. Po chuti mu bolo Taliansko, Karibské ostrovy...Nový Zéland alebo Hawai. Áno, Hawai bola veľmi dobrá idea, už si aj predstavoval surfovanie, hawaiské tance a dievčatá, ktoré na neho flirtujúc pokyvujú a hovoria aloha. Nepodvedome sa usmial a pohodil plavé vlasy, aby mu ofina nevadila vo výhľade do zrkadla na samého seba. Bol naozaj jeden z tých chutných, šarmantných a namyslených boháčov. Riku Renetaro bol predsa veľmi preslávený spevák s ešte slávnejšími pesničkami medzi mládežou. No keď sa díval do zrkadla, nevedel na moment, čo sa stalo s tým chlapcom, čo miloval ranče a staral sa o kone...
...
"Uhm, Riku. Vieš, s ockom sme sa rozprávali. Tvoje pesničky sa dostali tento mesiac na rebríčky hitparád už šiestykrát. A tak sme sa rozhodli, že tentoraz prázdniny stráviš na špeciálnom mieste, ako náš darček." Prehovorila láskyplne na neho mama a priblížila sa k pohovke, aby ju Riku mohol lepšie vypočuť. Sadla si vedľa neho čím si vynútila pozornosť. Riku počúvol nepriamy rozkaz, vypol televízor a uči okamžite nastražil pričom sa mu očká opäť rozjasnili blaženosťou.
"Vďaka, mami. Kam tentoraz pôjdem? Taliansko? Francia? Niekde pri Karibiku...alebo Hawai?" Ten Hawai sa mu veľmi zahováral, dúfal, že aj rodičov presvedčila tá exotická oblasť. Mamka sa nad synkovou vyberačnou povahou len uškrnula a potiahla hlavou. Vsunula synovi do rúk zvláštny papier vydekorovaný rôznymi obrázkami. Riku si pripravil ako dajaký profesionálny herec mimiku tváre prekvapeného, ale viac-menej tušil, že to bude jeho Hawai, nikdy sa nestalo, že jeho tip nebol správny. No potom jeho mimika nabrala na skutočnom prekvapení, keď poklesol očami na názov a obrázky na papieri.
"Južná Amerika? Ranč? Čo to má znamenať, veď..." Už chcel namietať a rozhovárať takéto niečo neakceptovateľné. Žene sa na čele skrivili vrásky.
"Samozrejme, veď si kone miloval tak ako ranče. K tomu dlho si nenavštívil bratranca Yan a ako vidím. Také miesto by ti pomohlo uvedomiť si, kým si, Riku." Podotkla a opustila pohodlie pohovky, prísne sa obzrela za synom, aby dala jasne najavo, že mu výhovorky nepomôžu.
"Ber to ako výzvu, ak nevydržíš celé dva mesiace na ranči Biely kôň, tak sa rozlúč so spievaním." Potom odišla nechávajúc za sebou Riku neskutočne vytočeného. Pevne zovrel dlane v päste hladiac aspoň nejakú dobrú stránku na jeho budúcom výlete. Bratranca dlho nevidel, možno to nebude až taká nuda.
"Fajn, mama. Teš sa na mňa o dva mesiace, budem ako vymenený!" Obozretne prezrel všetky informácia o budúcom pobyte. Pretočil oči. Pre bezpečnosť mu mama o tomto povedala až deň pred odjazdom. To bolo milé, mamy. Zanadával si vo svojej mysli a radšej sa mal k baleniu veľkých troch kufrov.
...
Cesta bola príšerná, bol si myslel, že pricestuje do Mexika súkromným lietadlom, nie to ešte v takej lietajúcej mašine, u ktorej si nie je istý či má správne krídla. Prežil trojdňovú cestu, to bola pre neho skutočná výhra, kým nezistil, že sa bude musieť dopraviť z letiska ešte do autobusu. Tým šiel snáď celý deň, keď zrána sa dočkal konca tohto hororu. To ani nevedel, čo ho čaká.
Obzeral si drevené ohrady a prechádzal popri nich. Okolie sa mu prestávalo pozdávať, keď zastavil pred vstupom. Asi meter pred ním a tri a pól metra nad ním sa týčila veľká ceduľa - Vitajte na ranči Biely kôň!
Žalúdok mu spravil najmenej štyri salta. Pozrel sa neveriacky na tri obrovské kufre, ktoré odrážali svetlo a oslepovali jeho detské zelené oči. Hlavou pokývol až sa mu z nej parilo. Z uší mu spadli slnečné okuliare, ktoré si to nasmerovali do prašného kopčeka.
"To snáď nie je pravda! Dúfam, že tie dva mesiace prejdú veľmi rýchlo!" Opatrne si pričupol k zemi a rúčkami začal nešikovne prehrabávať piesočnaté častice.
"Riku, si to ty?" Ozval sa za ním chlapčenský melodický hlások. Patrne rýchlo zistil koho informoval o svojej prítomnosti.
"Oh, si to ty! To je ale prekvapenie! Naozaj som neočakával, že sem prídeš. Vyzeráš dosť...inak." Podišiel k nemu a začal sa čudovať, čo to jeho bratranec robí. Len tak očkom si obzrel jeho outfit. Z úst sa mu dostalo prenikavého pískania. Uši Riku nezniesli také vysoké pískanie a odskočil od svojho bratranca s nebezpečne vysokým pískaním.
"Aj ja ťa rád vidím, Yan." Vo vete zohrala istá irónia. Rukou si chytil ucho, v ktorom sa mu odohrávala ozvena. Mal ich citlivé, pretože pre jeho prácu to bolo nevyhnuté. Konečne vylovil svoje milované slnečné okuliare. Tiklo mu v obočí, okuliare boli maximálne špinavé. Odhodil ich povedľa a nemal sa k slovám už viac.
"Ale bratranček, čo sa stalo? Ako je v Kjoto? Počul som, že si sa stal akousi speváckou atrakciou. Pozri sa na seba, si ako manekýn!" S posmechom poukázal na odev a upravené vlasy či vybielené zuby. No keď zbadal ako sa jeho bratranec tvári radšej od neho odstúpil na pár krokov. Rukami si objal temeno hlavy a pristál gaštanovými očami na tri malátne kufre. Toto mu prišlo naozaj smiešne, potichu sa uchechtol.
"Rodičia sa dohodli, že ma sem pošlú na celé prázdniny. A čo je na tom vyzerať upravený? Pozri sa skôr na seba! Nosíš kovbojský klobúk a vyťahané gate! To je naozaj móda..." Odfrkol si podráždene a začal dvíhať kufre, ruky mu však predčasne vypovedali a keď spravil šiest krok, kufre mu mimovoľne vypadli zo zovretia. Yan opäť prepadol smiechu pri pohľade na superhviezdu, ktorá sa tacká z jednej strany na druhú s troma kuframi veľkých rozmerov. Prešiel k nemu a vzal mu polovičný náklad.
"Som naozaj rád, že si tu. Dlho som ťa nevidel, ale myslím, že..." Položil jeden z kufrov a cinkol si po rukávu na bratrancovom ramene, kde visel malý zvonček.
"Tu dlho nevydržíš." Nevenoval sa očividne prekvapenej grimasy na tvári Riku, ktorý sa ponášal nevedomky s kufrom ako dajaký podnapitý starec. Z úst mu vyšiel podráždený vzdych a na čele sa mu zhrčila vráska.
"Prečo si to všetci myslíte? No počkajte, to budete pozerať!" Pokračoval teda v ceste za Yanom, ktorý aj s dvomi kuframi šiel o dosť rýchlejším tempom než on. Zastali pred vstupom do neveľkého domu.
"Moji rodičia odcestovali pred necelým týždňom na Hawai, nechali tu všetko na mňa, vraj musím zobrať nejakú zodpovednosť. Preto tu nečakaj veľké hostiny, privítania. Ale traja si snáď vystačíme." Rozprával hnedovlások, keď šmátral vo vrecku po kľúčoch. Riku pozorne počúval, no zdalo sa, že mu niečo ušlo.
"Traja?" Opýtal sa s dostatočným prekvapením v hlase dúfajúc, že odpovedi sa mu dostane zavčas. Dvere sa otvorili a pohľad sa mu naskytol na nedlhú chodbu. V ľavo sa týčilo schodisko smerujúce nahor. Po pravej strane boli tri vchody do rôznych priestorov ako bola kuchyňa, obývačka a do poslednej nedovidel jeho bystrý zrak. Podišli dnu a Yan za nimi zavrel. Yan sa zatváril tiež dostatočne prekvapený otázkou.
"Ty si nespomínaš na Ravena?" Vytiahol kufre na schodisko. Riku lovil v pamäti majiteľa toho mena. No ani po pól minútovom rozmýšľaní a preberaní spomienok nič nenašiel. Preto len pokývol hlavou a podal s ťažkosťami bratrancovi posledný kufor na schodisko. Hnedovlások sa uškrnol.
"Vážne si bol dlho v Kjoto. Si ako vymenený. Snáď ešte poznáš svoje sedlo. No nevadí, Raven bude tiež prekvapený až ťa uvidí...takéhoto." Kufre poukladal na druhom poschodí a počkal na Riku, ktorý sa vydal schodiskom za ním. Ten zase nevyzeral, že sa mu niektoré veci na tom, čo povedal priveľmi páčili.
"Fajn, aj tak mi to môže byť jedno. Dúfam, že tie dva mesiace prejdú rýchlo. Takže, kde sa mám uložiť?" Postrehol a tykal pohľadom na tri dvere vediace do určite zvláštnych miestností. Parkety pod jeho nohami sa ozývali starobou. Mal dokonca obavu, že sa rozpadnú a obidvaja skončia na prvom poschodí. Zahnal myšlienky, keď začul smiech z druhej osoby. Zatváril sa podráždene.
"Ách, bratranček. Ty si sa tuším zmenil na nejakú barbie! Tie dvere oproti nám vedú do mojej izby. Pravé krídlo patrí Ravenovej izbe a tie úplne pri schodisku, to je izba rodičov. Určite im nebude vadiť ak sa nasťahuješ do ich izby. Potom ti to tu poukazujem celé, ale...neviem či to dnes stihneme, tie tri kufre budeš vybaľovať možno aj dva dni." Poškrabkal sa na temeni hlavy a pozdvihol rúčky od kufrov. Prešiel až ku dverám spálne. Riku ignoroval titul, ktorý mu pridelil člen jeho vlastnej rodiny. Vošiel neskôr do jeho nového bidla a zatváril sa viac-menej spokojne, aj keď veľmi si tým istý nebol. Izba nebola veľmi veľká, ba ani stredne veľká. Bola to útulná miestnosť s veľkou manželskou posteľou v strede, pred posteľou vykúkalo malé okienko skadiaľ sa tlačilo ranné svetlo. Bola tu ešte skriňa zo starého dreva, nočné dva stolíky a zrkadlo.
"Len jedno zrkadlo?" Rozhodil rukami a položil kufre na posteľ. Bol nespokojný z takýmto ubytovaním, no vedel, že musel dodržiavať isté hranice. Ak by nazúril bratranca či iných obyvateľov domu, mohli by ho zbaliť a poslať domov, čo by sa rovnalo koncu jeho kariére speváka.
"A čo si čakal? Že ich tu bude osem? Jedno myslím bude stačiť...takže, až sa vybalíš, príď dole do kuchyne. Bude sa podávať obed a ja...budem potrebovať tvoje schopné dievčenské rúčky. Ou, máš ich špinavé, dole je kúpelka a záchod, tam vzadu miestnosť." Yan sa nechcel stať obeťou rôznych nadávok či iných záležitostí, čo mu nebolo po chuti si vypočuť. Šiel teda rýchlo zo schodiska a zamieril si to do kuchynky, kde začal vyhľadávať knihu receptov.
"Ja mám dievčenské ruky?!" Tak toto bolo na neho priveľa. Lícia sa mu nafúkali do šírky a ruky si založil na hrudnom koši. No nikto si nemohol všimnúť jeho nafúknutej tváre, pretože aj posledná pozornosť zišla do kuchyne. Odfúkol si ofinu z čela a zavrel dvere. Hodil sa do posteľnej bielizne medzi kufre a prešiel si tenkými prstami po spánkoch.
"Prečo si na nič nespomínam a prečo si všetci myslia, že to nezvládnem? Môžem si za to sám tým, že som sa stal slávnym spevákom?" Potriasol okamžite hlavou nad tým, prečo sa tu rozpráva sám. No čosi mu v temno kúte duše pišťalo, že má pravdu. Môže si za to sám, že je tu, kedysi toto miesto miloval a nechcel ho opustiť. Nevedomky takto ležiac sa odobral do sveta snov, kam ho rôzne výčitky a pocity prenasledovali.
...
"La-kun, ale ua neuiem jasdiť..." Tvárička veľmi malého Riku sa zapýrila červeňou. Jeho drobunké rúčky chytili o niečo väčšie. Zelené žiarivé očká pricvakol na tvári Ravena, ktorý nebol od neho o veľa starší. Jeho žlté zaujímavé a predsa také zvláštne oči mu pripadali čoraz tajomnejšie, čoraz inšie a inšie, akoby ich nepoznával. Priblížil sa k jeho tváričke s milým úškrnom vzďaľujúc sa od úzkych červených pier v minimálnej vzdialenosti.
"Neboj sa, Riku. Naučím ťa to, určite sa ti to zapáči." Jeho zamatový hlas mu kolísal v hlave. Tiež bol taký záhadný ako jeho úsmev, oči či celý on. Bol pre neho niekým veľmi zvláštnym, všetko, čo Raven spravil sa mu zdalo záhadné. A keď bol s ním, srdce mu úchvatnou rýchlosťou bilo na poplach. Ravenové strieborné vlasy chytil do drobunkých ručičiek a usmial sa na neho s neustálou šarlátovou farbou uhniezdenou na lícnych kostiach.
"Tak teda doble! Keď bude Laven pli mne tak sa nemám šoho báť!" Objal ho svojimi krátkymi rúčkami, aby ho Raven zodvihol na sedlo. Raven ho chytil pod kolenami a zodvihol k sedlu a strmeňom. Riku zachytil sedlo a s veľkými ťažkosťami sa dostal do sedla malého poníka. Striebrovlások potiahol opraty a viedol poníka s malým Riku na chrbte.
"Ua jasdím!" Zvolal nadšene malý Riku a pevne chytil hrivu malého poníka, avšak opatrne, aby tvorovi neublížil. Druhý starší chlapec natiahol krk a obrátil svoju tvár k nemu s milým úsmevom.
"Áno Riku! Jazdíš!" Raven bol taký šťastný vždy keď videl malého natešeného. Pokračoval ďalej v ceste a smial sa s maličkým počas nej.
...
Dostal sa z toho sna, kde ho spomienky dotiahli na miesto, kam často chodieval s Ravenom. Viečka mu boli ešte väčšmi ťažké, no ešte ich neotváral, chvíľku sa zotavoval z posunu do reality. Tajne dúfal, že ak otvorí oči, tak sa zobudí doma alebo na Hawai. No keď si uvedomil, že do tváre sa mu nesú návaly vzdychov skoro by sa donútil odtrhnúť viečka. Chvíľku počkal než sa vôbec odvážil otvoriť ich.
"Ale Riku, ty si mi vyrástol. A...nehovorím o tom, čo to máš na sebe..." Ten hlas bol mu až priveľmi známy zo sna. Nechtiac sa zavrtel a viečka sa mu skreslili do nepokojného výrazu. Horúci dych mu žeravil pokožku tvári, až neskôr sa tá kyslíková žeravina dostala ku krčnej tepny, čo už nevydržal a odhalil zelenú farbu jeho očí. Zrenice sa mu rozšírili na maximálnu úroveň. Tvár so žltými očami sa k nemu približovala, kým nezastavila pár centimetrov od jeho. Oči mu spadli na pery roztiahnuté do úchylného úsmevu. Pozrel na to, čo mal na sebe, obával sa, že sa niečo stalo z jeho odevom, prípadne si myslel, že sa mu toto všetko sníva a v snoch (či nočných morách) je všetko možné. Upokojilo ho to, že je všetko v poriadku, až na to, že na ňom leží jeho starý priateľ. Snaha odtrhnúť ho od seba vzišla nazmar.
"Riku, to ma ani nepozdravíš? Tak dlho sme sa nevideli a z teba sa stala spievajúca barbie." Napokon Raven dobrovoľne sa presunul od tela pod ním a vzápätí aj spravil pár krokov ku dverám. Plavovlások sa chopil šanci a vytiahol sa na nohy. Zvláštne bolo to, že kufre na posteli neboli, stáli pri skrini a všetok objem bol v otvorenej skrini. To ho vytočilo do maximu.
"Čo to má znamenať?! Ty si mi vybalil?" Prstom ukázal na vybalené kufre a v tvári dal jasne najavo svoju nespokojnosť. Nepokúšal sa prikradnúť pohľadom na tvár toho perverzného chalana, ktorého meno si ani nechce pamätať. Striebrovlasý sa oprel o dvere, aby zabezpečil súkromie.
"Ja som len pomáhal, ten nápad bol z hlavy Yana." Okamžite vysypal zo seba na svoju obranu, ale Riku mu pohľadom dával jasne najavo, že mu to nezhltol.
"Už ťa ani nepoznávam...nepatríš sem. Neviem, čo tu robíš, ale aj keď som rád, nemal by si tu zostávať. Toto miesto nie je pre teba." S tými slovami odišiel zanechávajúc zlú atmosféru v tej izbe. Riku tie slová natoľko zarazili, že ho ten fakt odhodil do postele. Do očí sa mu nahrnuli kvapalné kryštáliky. Bodli ho tie slová až tak? Bol to strašný pocit, najmä ak to povedal on. Pamätal si ho iného, ale napokon...Riku sa viac zmenil než ktokoľvek iný a tá vedomosť ho desila stále viac. Zaťal päste. Zastavil rieky sĺz.
"Počkajte všetci, budete oči vyvaľovať na mňa až vám ukážem ako sa všetci mýlite!"
Raven
Riku
ty vieš, Antiq, že som ťa zboxovala kritikou už na tvojej stránke O:) teda, potom to zistíš...som veľmi rada, že si opäť tu a ja...tá, čo ťa prehovárala smskami ani nwm koľko dní, má tu česť ti darovať prvý komentár bez zmyslu :3 ale jedno ti napíšem, čo som v kritike na tvojej stránke nenapísala...už sa teším na pokračovanie, sesternička
P.S.: až budeš môcť ísť von, tak mi brnkni :)