close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Keď si raz yaoi zamilujete, už nikdy sa ho nezbavíte aj, keby ste si ho znenávideli. :3

Vítam všetkých, ktorí náhodou aj nenáhodou narazili na tento blog.
Budem sa vám pokúšať vyhovieť, aj, keď
to pri mne nie je vždy možné. :D

!WARNING!
Tento blog obsahuje tématiku shounen-ai a yaoi,
pre toho, kto nevie, čo to znamená (blog sa týka
tématiky sexuálneho vzťahu muž x muž).
Komu sa táto tématika nepáči nech radšej ide preč.
Nemienim čítať komentáre typu, že je to nechutné, hnusné atď.

Tým, ktorým sa táto tématika páči vítam a budem rada za každý
koment aj za vašu prítomnosť. Veľmi si to cením.
Poviedky sú väčšinou +18 takže je to na
vašu zodpovednosť. Varovaní ste boli,
už vám len môžem popriať veľa
šťastia a dúfať, že sa vám
moje poviedky budú
páčiť.
^_^
Mell.

PS: Tento blog mal (možno stále má a bude mať xD) viac zakladateľov a autorov poviedok. Preto sa na tomto blogu nenachádzajú poviedky iba od Mell. Dúfam, že sa vám všetky budú páčiť :3

5. kapitola - Tanec po črepinách

4. září 2009 v 21:43 | Shu |  Mesačný chodec
Veeeľmo ste ma prekvapili a potešili tými komentami, toľko som vážne nečakala! :) Ani si nwte predstaviť aká som rada. Len mi je ľúto, že mi to tak trvalo, kým som napísala pre vás pokráčko, ono škola a moja lenivosť nem dobrá kombination -__-" Tak aspoň niečo...len teraz nwm či sa to dá nazvať vôbec yaoi XD pretože tam ako...niečo také malo prebiehať, ale len v skratke, keďže ja sa musím ešte len učiť písať niečo také, skôr je to silné shonen ai :) príjemné čítanie, dúfam, že si nájde na toto viac času a aj na iné veci, aby som sa vám za tie komentáre aj odvďačila :)


Dlhé čakanie ho unavovalo. Sanren a Kaito sa niekde rozprávali o jeho budúcnosti a on tu len vysedával a čakal na svoj rozsudok. Zavrtel hlávkou, ktorú lemovala zlatistá koruna vlasov, tá sa zvoľna zavrtela do taktu s ním. Ľavou nohou, ako si zvykol, poklepkával po mramorovej dlažbe. Aj by zabudol, že má novú identitu, keď si zakúsol od nervozity do spodnej pery. Ešte tak celkom neovládol v sebe všetky tri duše so širokým výberom schopností. Vlastne, otázky o tom prečo tu je, nechal stranou, keď sa z neho stalo toto. Vedel len jedno, ako aj ostatní mesační chodci, musí prejavovať svoju dôveru a poctu k mesiacu, pod ktorým sa narodilo jeho nové ja.

"To je tak vyčerpávajúce..." Rozhodil ruky a pohodlne si ľahol na obetný stôl, z ktorého sa valila čistá ľudská krv a aróma dráždiaca jeho nos taktiež. No keď tak učinil, musel hodnú chvíľku predýchať šok. Jeho tváre sa dotýkala tvár jemu známej osoby. Tá len vytiahla kútiky pier do úškrnu, ale neuhla na stranu.

"A-ako ste...rozhodli?" Sotva zo seba vysotil tri zasekávajúce sa slová, už sa mu pestovala na líciach ruženec. Sklonil tvár na bok, aby mal aspoň nejaký priestor a vôbec zakryl emotívny výbuch namaľovaný na tvári. Kaitovy len preblesklo nepatrné svetielko skrz jeho diabolské červené oči, odstúpil zo steny a doskočil na zem pred jeho "maznáčika". A ten oproti mal čo robiť, aby sa nepohol či nie veľmi príjemne zatváril. Už len z toho, že bol tak blízko mu spravilo koberec na chrbát, ktorý tvorí všemožný výber zimomriavok.

"Sanren a ja sme tak trochu debatovali o ďalšej akcií. Vieš, budeš musieť čoskoro nastúpiť na druhú hranicu Kamisarue - druhá hranica, druhej pologule. A my-" Len tak mimochodom hodil svojim nemravným pohľadom po tázavej grimase na tvári Ramyu. A to si myslel, že nebude dlho vysvetľovať takéto fakty, keď je Ramyu už premenený a to dokonca nie raz ani dvakrát.

"Existuje zem, Ramyu. Zem akúsi poznal bola prvá pologuľa, tak ju nazývame my, mesační chodci. Je to strana, kde svieti slnko a nejako sa točia navzájom. Skrátka tak...A planéta, ktorá sa nachádza tesne pod ľuďmi obývanou Zemou, sa nazýva druhá pologuľa Zeme. Obývajú ju len mesační chodci, ľudské oko ju nevidí, takže sme pred rôznymi astronautmi či satelitmi chránení. Táto druhá pologuľa sa delí na dve hranice. Hranica Otaway je miesto, kde sídlia hradiská mesačných chodcov. Aj tí sa rozdeľujú do rôznych skupín, podskupín, špecializácií. Existuje medzi nami istá harmónia, aby naše klany neboli okamžite vygumované z nášho sveta, tak sme sa na rozkazy našich Mesiacov rozdelili na sortimenty. Tri hradiská stojace v jednej bariére. Je to isté pravidlo a bariéra sa nedá zničiť. Ďalej je tu hranica Kamisarue, volajú ju aj mierová hranica. Sú to široké pozemky pre štúdium mesačných chodcov, ktorí sú vlastne v dobe štúdia vzdialený od ostatku pologule a nie je možné spojiť sa s hranicou Otaway. Ty ako mesačný chodec, čo tu vytrávil nejaký piatok by si sa mal dostať skrz hranicu Kamisarue a vyštudovať štyri mesiace." Sem-tam pri výkladu sa obzrel po nechápajúcom výraze, ktorý sa len zvýrazňoval Ramyuovými krivkami tváre. Poklepol si dlaňou na čelo, predom si myslel, že to bude márne vysvetľovanie. Ramyu tomu samozrejme a prirodzene nepochopil, čo nebola veľká výhra. Ale napokon, ten pohľad na jeho poodhalenú hruď alabastrových odtieňov. Narastal v ňom stále väčší a bubnujúci tlak. Vzoprieť sa tomu by bol hriech pre jeho dušu, celkom nepeknú, čiernu a hriešnu. Ramyu si to stihol všimnúť, až keď si ho podrobil tlak na hrudi a telo Kaita obtierajúce sa o neho.

"Fa-ajn...pochopil s-som..." Už teraz sa mu dýchalo omnoho ťažšie. Čosi sa predsa nezmenilo, ale toto jednoducho nechcel dopustiť. No vzdych hriešnych úst Kaita k jeho citlivému ušnému bubienku mu znel ako - vôbec sa o to nepokúšaj.

"K-kaito...pus-sť ma..." Každým slovom udieral akoby do jeho hrude, ktorú onedlho nekryla žiadna látka. Bolo to zvláštne. Vášnivé bozky, ktoré mu ukradol z úzkych pier...Tlak narastajúci po celom potom pokrytým telom. Srdce lámajúce rekordy v neustále rýchlejšom tempe. A oči zatienenými túžbou po ňom. A aj keď prosil, slovami žadonil o to, aby prestal...urobil si z neho lacnú dievku. Podmanil si jeho telo a vytrhol z neho poslednú detskú časť duše. Črepinku z pevného skla tvoriaceho jeho dušu...no tá črepinka bola zrejme viac, než si mohol ktokoľvek myslieť. Vzácnejšia než to pevné sklo...

...

"Dangerion ma povolal do služby, vraj sú problémy s istými ľuďmi, musím ísť Kaito-kun. Tak sa zatiaľ staraj o náš malý prírastok, fajn?" Ešte predtým než by sa stihla prichýliť k bezpečiu zrkadla, zachytila ju ruka a pevný stisk. Vraj bolo prekliatie ak ste nahliadli do jeho karmínových očiach zahalených krvavými potokmi krvi. Krvi nevinných...

"Obávam sa, že nebudeš môcť odísť..." Vysvetlil s mrzutým hlasom. No v očiach mu žiarila...prosba? Sanren rozpačito zažmurkala a ľadovými očami prebodla mramorovú dlaždicu. Možno vie, čo bude problémom číslo jeden.

"Čo si mu vyviedol?" Vytiahla obočie nad normu, aj keď domnievala sa, že otázka bude celkom zbytočná. Až pridobre poznala chúťky svojho partnera v klane. A tiež si domyslela, že aj ona by niekedy nevedela odolať pokušeniu a uhryznúť si z jablka hriechov. Najmä ak to jablko je Ramyu...

"Myslím, že by si ho mala vziať so sebou." Neodpustil si ignorovať otázku, na ktorú jeho kamarátka určite poznala odpoveď. Avšak najradšej by bol s ním...akoby preklínal skutočnosť a telo svoje, ktoré si pred niekoľkými hodinami vzali to, čo doposiaľ sa nezašpinilo niečím nekalým. Jeho telo, jeho vzdychy, jeho pery a napokon aj srdce, ktoré v jedinej sekunde dokázal roztrhať na márne črepiny, črepiny nešťastia. Skoro by sa pozabudol, keby nezistil, že ho obklopilo ľadová pavučina z očí prítomnej.

"Zbláznil si sa, Kaito-kun?" Áno, nemala si dovoliť k vyššiemu a silnejšiemu mesačnému chodcovi takúto otázku, ktorá nebola zmyselne ani otázkou. Neskrývala ani svoje prekvapenie a to veľmi nemilé. Prišlo jej to zvláštne. Kaito väčšinou sa s obeťou svojej túžby takto nepiplal a vôbec nežadonil kvôli nej. Nech je Ramyu nejaký špeciálny, ona nemôže niečo také nemilosrdné dopustiť, možno by nechala nejakého slabého mesačného chodcu, nech ide s ňou, ale toto...on bol iný prípad, bol najsilnejší z mesačných chodcov. Teda, teraz bol ešte slabý, nedokáže využiť svoj potenciál.

"Revenanti ho môžu roztrhať na duševnú formu a zjesť aj to, čo po ňom zostane! Je možné, že sa tam stretnem s Bielymi a ba čo viac...! Predstav si jeho na Ervúvium...veď to je samovražda!" Nebola si istá či Kaito neprišiel o svoje dokonalé myšlienky, o logické myslenie kvôli...láske k Ramyu? Okamžite podpálila túto myšlienku a nevenovala ani pozostalému popolu čas. Toto nebol najlepší nápad. Zahľadela sa do stále prenikavých očí a skúšala ich legendárnu moc. Kto uhne pohľadom skôr. Šarlátové oči okamžite vzdajú boj a začnú sa venovať dverám do miestnosti, kde leží dobité a znásilnené telo jeho malého Ramyu. Nenávidel sa za to, nevedel, čo robí a každý výkrik z milovaných pier mu domrzačil kus ľadu, o ktorom bolo známe, že je to srdce.

"Ja viem..." Bezmocne vydal, z úst sa mu vydral tichučký povzdych a svojimi prstami si radšej šiel zakryť kúsok nahej koži na hrudi. Sanren sa mu vytrhla zo stisku a zastavila sa pri zrkadlu. On sa nemal k pohybu, stál tam ako kus bezcenného ľadu, ktorý sa nenávidí.

"Ešte nikdy som nevidela niekoho takého, kto by ti spravil toto, Kaito-kun. No ak je to čistá láska, potom sa musíš na dlhší čas vzdať svojej túžby...to zatiaľ nezvládol žiaden mesačný chodec, no ty nie si obyčajný. Uvidíme sa o týždeň." Potom sa jej telo stratí v skle do milión častíc jej tela putujúceho do ďalšieho zrkadla, no o to vzdialenejšieho. Kaito prižmúri svoje oči a nanútene odkráča z hlavnej siene, kde je zrkadiel v okrúhlej miestnosti viac než dosť. Na okamžik siahne očami po dverách. Dokáže sa on vzdať túžby? To je otázka, na ktorú zatiaľ snáď nik nevie odpoveď. Tak sa zastaví a než stihne kohokoľvek oko zamrkať, stojí pred onými vrátami. Poklesne dlaňou do priehlbinky známej ako otvárač. Sprevádzaný nehlučným zvukom vstúpi dnu. Očami poklesne na samotné jadro miestnosti. Kamenný stolec a na ňom obeť jeho vášne. Krok za krokom sa približuje. Každý, čo len malý posun v jeho tele mu spôsobuje muky, keď je nablízku on, aj keď nie pri vedomí. Až napokon mu jeho zrak ukradne tvár nevinného a predsa tak milovaného. Srdce mu poskočí do malej vzdialenosti aspoň iskričkou radosti, že na neho dýcha. Opatrne pristane tenkými prstami v zlatistej hrive, objíme jej vlákna, akoby to boli tenké hrejivé klasy. Telom mu prejde značná vlna vzrušenia, no on len zabodne svoje tesáky do spodnej pery a prekusne to nechcené sústo.

"Ramyu..." Jeho pery si neodpustia nežného pomenovania osoby. Aj keď polku dobitého tela kryje zlatistý povlak, vrchná časť ostáva ako pokrm pre oslepené oči túžbou. No tentoraz prejde otupeným pohľadom, v ktorom sa odzrkadľuje skôr bolesť než túžba. Červené fleky, drobné krvavé ranky z jeho kúsancov, škrabance, modriny z jeho pästí...Tak sa volá utrpenie. Vnímajúc tú bolesť už len z pohľadu na telo, ktoré by chcel aspoň nežne držať vo svojom náručí, láskať pramene tých jemných vláskov. A nežná tvár, ktorá sladko spala, aj keď musela byť pošpinená pred niekoľkými hodinami vnútenou bolesťou. Neuvedomí si svoje kroky a perami obomkne lícnu kosť. Pokračuje plynulým posúvaním až k tým lahodným perám, ktorým tiež vytŕčajúce tesáky darovali nejaké stopy po bolesti. No tentoraz im daruje všetku svoju nežnosť, ktorej nie je síce veľa...

"Kaito..." Vzdychne do jeho úst prebúdzajúci sa mladík, ktorý si uvedomil až teraz pálčivú bolesť snáď na každom kúsku tela. Netrvalo dlho a zistil komu patria nepekné stopy po jeho pokožke. Ale on sa neodtiahol, nezakričal nič v tom zmysle, že ho nenávidí. No v ňom počas toho, ako si ho doberal čosi umrelo. Ten smejúci sa ľudský chlapec so smrteľným srdcom, ktoré teraz zarastalo ľadovým zovretím a premenou na ľadový kus. Pritlačil sa na neho, ako len mohol. Daroval by sa jeho túžbe znovu...aj keď by mal umrieť pre neho. Zmenilo sa v ňom niečo na nepoznanie. Vzdal sa zmyslu svojho nesmrteľného života, života mesačného chodca. Jedno však vedel, chce mu patriť, chce, aby ho niekto tak miloval, nech už je to akýmkoľvek spôsobom, aj keď bude jeho pokožka krvácať a kus ľadu pripomínajúci ľad bude praskať. Kaito nedokázal zakryť svoje pochabnuté prekvapenie. Neustal však, no ani nepridával na tom, čo robil. Nechcel ho zdrviť svojimi túžbami, jeho stále krehké telíčko, jeho detské predstavy...aj keď on mal byť už vyspelý.

"Sanren odišla a nebude tu celý týždeň, tak ťa budem musieť obrániť, keď nás ostatní mesační chodci prídu navštíviť s nepeknými úmyslami. Až sa však vráti, sám sa o to postarám, aby si sa dostal cez druhú hranicu a začal svoje tvrdé štúdium..." Umlčali ho láskavé pery, pery, ktorým vzal nežnosť a pritom ju darovával pred chvíľkou. Akoby to nebola ani skutočnosť. Za jeho hriechy sa mu dostávalo ešte vďaky. Musel sa odtiahnuť, predsa len Ramyu stratil priveľa krvi, ktorú mesační chodci potrebujú ako ľudia svoj každodenný chlieb.

"Napi sa z mojej krvi, krvi, ktorú som ti musel vziať, aby som ťa premenil." Ponúkol mu výhľad na svoju čisto alabastrovú pokožku na krku. Takto to bolo správne, stále si to opakoval, myšlienku obracal zo všetkých možných hľadísk, aby vedel, že je to len pre dobro Ramyu. Ale nezíska týmto jeho zatiaľ zvláštna nežná duša krvilačnejšiu a agresívnejšiu podobu?

"Ale, to ťa bude bolieť..." S iskierkou strachu potlačí chuť na čerstvý červený potok života bijúceho v každom jednom hrdle. Na dosah bol však len tento jediný a predsa jedinečný a nechcený. Kaito si ho k sebe pritlačil, nerozmýšľal však nad tým akou bolesťou prepne Ramyu. Z tých milovaných úst prejde pre jeho uši ohlušujúci ston miešajúci sa so syknutím. Dlaňou si opatrne podrobí zlatovlasú hlavu a pery skrývajúce ostré zbrane priloží dobrovoľne k svojej pumpujúcej tepne. Kde sídli časť jeho života...Už cíti ostré bodáky zvárajúce jeho kožu a siahajúce omnoho ďalej, len aby našli to po čom nemravne túžia a čo ich nasýti. Konečne narazia na zásobu tej blahodárnej tekutiny. Je nemožné prestať...uchváti ho agónia, zrenice nad červenou prikrývkou sa hompáľajú zo strany na stranu a prejavujú mdloby ich majiteľa. Akoby sa jeho telo ponáralo do jazera jeho vlastnej krvi, akoby vyprchávala z neho posledná časť života. Života vraha...vraha, ktorý pocítil na vlastnom tele, svoje vraždenie. Už druhý raz pocítil prázdnotu, už druhý raz mu trhali pokožku zuby milujúcej osoby. Zuby dvoch špeciálnych mesačných chodcov...Tých, ktorí mu začali svojou vrúcnou láskou ohrievať kus ľadu do formy skutočného srdca. A vzali mu z očí všetku nenávisť...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 KIRO KIRO | Web | 5. září 2009 v 14:57 | Reagovat

jeee to je uzasnee...ale Kaito-kun dostane na drzku toto spravit malemu Ramyuovi...*nechapavo kruti hlavou*...rychlo pokrackooo uz sa neviem dockat =D

2 Evia Evia | Web | 5. září 2009 v 19:53 | Reagovat

Waaaaaa to je parádne !!!!! Rýýýýýýýýýchlo ďalej !!!! Ja sa nemožem dočkať!!!

3 terkic terkic | Web | 5. září 2009 v 23:53 | Reagovat

je to opravdu nádherný, mám tuhle povídku strašně moc ráda:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama