6. kapitola - Čaša spomienok
6. září 2009 v 13:54 | Shu | Mesačný chodecWuaaa! XD Ľudkovia, ja som na seba veeľmo pyšná za to, že som sa dokopala tak skoro k pokračovaniu. Tentoraz to však až také úchylné nebude O:) ale skôr to bude také...romantické? XD Fajn...nwm to ani nazvať, ale bude tam mix toho všeckého a koniec...pri konci som sa snažila, aby to bolo mierne smiešne, tak sa snáď na tom mojom "humornom umení" (irónia s nami) pobavili :) A vďaka za všecky komenty, za všecky som veeeľmo vďačná a veeeeľmo radaaa :) A môžete naraziť na štipku shoujo ai niekde pri začiatku, ale shonen ai tam aj tak panuje O:)
"Pane? Ďalší mesačný chodec narušil juhovýchod Ervúvia, Chrám zatratených." Podajú schopné ženské ústa dôležitú informáciu. Preloží svoje sivasté chladné oči na svoje zápästie, kde sa rozprestiera vlákno s ornamentmi značiacimi mapu celého sveta na druhom brehu. Mladík si prehrabne dlhú hrivu, nechá vliať v mrazivom vzduchu svoj biely plášť, tak biely ako ostatok odevu a zastaví pred stolicou v okrúhlej miestnosti a inej dimenzie. Očkom hodí po mapke, ktorá žiari po celej dĺžke zvláštnej látky od zápästia ženy až po lakeť.
"Identifikujte ho a podajte hlásenie tímu dierven, nemôžeme dopustiť, aby sa tí noční hlodavci priblížili k mestu alebo priviedli revenantov k nemu." Rozložil rozkaz a vysvetlenie na dvojité skupenstvo slov. Napokon aj on odkráčal do tmy, kde sídlil jeho vlastný stolec. Venoval sa istej informácii, ktorú získal z druhej hranici. Totiž čoskoro na nej bude študovať mesačný chodec, ktorý prežil tri kusnutia od rozličných mesačných chodcov.
"Ešte niečo, kontaktujte členku tímu sasale, ktorá práve študuje v Kamisarue. Bude mať veľmi nepeknú spoločnosť." Odvráti pozornosť od informácii vznášajúcich sa nad jeho rukou a radšej sa myšlienkovými pochodmi stratí niekde v oblasti vojen. Domnieva sa, že revenantov ktosi ženie do vojny s nimi a ba čo viac, každou sekundou sa približujú k mestu...
...
"Čo keby sme šli dneska ku vám?" Blondína sa návalom nápadov len tak zachveje, ale stále pokračuje chodením vzad pokukujúc po jej priateliek. Už dlho si neužili žiadnu zábavu, stále len plnili misie a ona nemala čas ani vylepšiť svoj extrémne rúžový vzhľad. Ružovláska roztomilo prikývla hlávkou, ale čiernovláska sa očividne venovala pozornosťou skôr mravenisku vzdialenému asi tri metre.
"Fajn a potom..." Rýchle ju prerušilo blikajúce svetielko pod jej ružovým svetielkom červenej farby. Pokývla na dievčatá a všetky tri schúlené sa odvážnou rýchlosťou stratili v náhodnej tmavej uličke.
"A Rea si myslela, že si konečne užijeme..." Poznamená s nafúknutými lícami ružovláska, ktorá mala problémy oslovovať seba v tretej osobe. Ostatné dievčatá si na to zrejme však zvykli a venovali sa rozkazom vylietajúcim a vyprchávajúcim do vzduchu.
"Fajn, zas pôjdeme do Ervúviu, ale prečo my?" Blond vlasatá dievčina siahne lišiacky po ramenách Rei, aby využila moment, keď sa hrá na nespokojnú a mohla sa dotknúť, aj keď len na moment toho drobného telíčka. Tretie dievča si len odfrkne, rukou premenenou do päste buchne k nebesiam, privrie oči a telom jej prejde neskutočná vlna naprávajúca jej svalstvo a všetky súčasti k tomu. Odev sa premení na zvláštnu zbroj v bielo-zelených farbách a zvláštnymi prístrojmi na svojom skoro nahom chrbte či okolo bedier.
"Nie je čas na otáľanie. Kan, ty sa premiestni k severnej oblasti Chrámu zatratených, ja a Rea to prejdeme v južnej oblasti." Prehovorila ľadovo, no očakávala aj námietky, keďže Kan chce byť vždy len s Reou. Preto použila koncentráciu na premenu svojho tela v prostý zelený prach, ktorého prítomnosť sa zvráti na druhú pologuľu v jadre planéty. Tak sa aj napokon stalo.
"Už zas to spravila! Prečo nemôžem byť nikdy s tebou?" To bola správna Kan, tá, ktorá si na všetko sťažuje a tá, ktorá jasne dáva stále nechápajúcej Rei svoje vrúcne pocity k nej. Obe naraz však majú stále na vedomí, že času nie je veľa, musia prejsť rýchlo tú oblasť a prípadne nakopať nejakého mesačného chodcu do zadnice. Synchronizačne vytiahli svoje napnuté ruky. Po každodennom školskom oblečení neostalo žiadnej známky. Zamenili ich biele odevy vo svetlých odtieňoch farby, ktorá im prisluhovala. Kanina červená a Reina modrá. No ani po ich prítomnosti v tejto špinavej uličke neostalo skoro ani stopy až na jagajúci sa prach svetlých farieb.
...
"Musím si pohnúť...je jasné, že keď som narušila svetelný efekt v prekliatom zrkadle v sieni mŕtvych, že po mne pôjdu čoskoro samotní Bieli." Mrmlala si pod nosom a držala si podlhovastú sukňu správnej lolity. No kráčať po mŕtvej zemi a mať plnú nosnú dutinu toho smradu bolo ťažké aj na celkom skúseného mesačného chodcu. Upokojovala ju len jedna myšlienka a to tá, že Chrám zatratených už nie je tak ďaleko. Možno kilometer...a ani to nie. Tentoraz nepoužila svoju zvrátenú rýchlosť, nechcela sa vyčerpať. Potrebovala energiu na prípad, že by sa stretla s jedným či viacerými revenantmi. Nechcela by sa stať duševnou formou, ktorú pohltia tie ostnaté ústa. Chodidlo jej zapadlo do lebečnej priehlbinky až sa jej hodnú chvíľku potom ten hnusný zvuk ozýval v hlave.
"Že ma sem Dangerion vôbec povolal, niekedy si myslím, že tí mesační mudrci veľkého rádu sa chcú na mne len pobaviť a nie vybaviť škaredé záležitosti...toto som si vážne nezaslúžila." A mrmlala si ďalej popod nos. Až kým ju kroky nezaviedli k čiernej budove, chrámu a kostolu, ktorý sa sotva tak mohol nazvať. Využila svoje naostrené zmysly mesačného chodcu a vybielila v mysli celý priestor v dosahu jedného kilometra. Nenašla žiadnu prítomnosť, teda až na nejaké slabé vibrácie, ktoré - ako sa domnievala - patrili živočíchom malých rozmerov. Až sa uistila, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo, vošla opatrne dnu. Zvnútra to vyzeralo vskutku ako gotický kostolík. Rady lavíc, oltár, čiernym zlatom pozlátené čaše, v ktorých sa miešala nečerstvá krv.
"Zvláštne, aj keď vraveli, že tu nič veľkého nebude...nik tu nie je." Poznamená pre seba a ešte raz preskúša svoje schopnosti. K jej prekvapeniu sa ozve prenikavý záchvev sily a následne aj známy dievčenský hlas zvolávajúci na ňu niekde z vyvýšeného miesta nad ňou.
"Už je to nejaká doba...že Saren?" Drobné telo bielovlasej dievčiny len s ľahkosťou dopadne na špičky do chodbičky pri laviciach zdržujúc sa od oslovenej v bezpečnej vzdialenosti niekoľkých metrov. V jej rukách sa drží posledný život bielej ruže, z ktorej každou sekundou opadáva lupeň za lupeňom. Pazúry tejto krásy nechá zabodávať sa do jej bielej pokožky a šarlátovými očami, ktoré nedokážu až tak desiť skúma bývalú kamarátku pred sebou. Oslovená zatiaľ nemilo vykoľajená zo svojich predstáv sa mimovoľne zachveje a obráti kartu svojho prekvapenia v nemilosrdný hnev. Napne všemožne svoje svalstvo.
"Ruya!" Zavolala so všetkou nenávisťou tradujúcou v jej hlase, ktorý už neznel tak milosrdne. Bola pripravená nezastaviť sa, roztrhať jej z tváre ten jej neublížený úsmev. Jednej veci nerozumela, odkiaľ sa tu vzala a ako je vôbec možné, že tu je v tom istom momente, keď ona. Možno ich Dangerion vyslal naschvál obe, aby sa zabavil na vraždení. Ale to mohli nájsť potom aspoň bezpečnejšie miesto, kde každou chvíľkou nehrozí prepad buďto revenantov alebo Bielych. Uzrela však skutočnosť, keď sa zahĺbila ľadovými očami do tváre svojej kedysi blízkej kamarátky.
"Čo s tým máš spoločné?!" Inokedy by sa dokázala kontrolovať, no pred ňou to vždy zlyhá. Nedokáže ju prestať nenávidieť a predsa mať rada. Veď už odmalička spolu rástli, delili sa o rôzne novinky, keď ešte boli nevinnými smrteľníčkami, keď nepoznali svet temnoty...o to viac to bolelo, keď sa maska klamu stiahla do pozadia a prebodla obe srdcia skutočnosť.
"Často sem chodím a spomínam. Toto miesto...vieš o tom, že keď sa napiješ z tých čaši tak ti to vymaže spomienky, ktoré chceš, aby boli vymazané? Nie je to vraj nič príjemné, no ten, kto chce zničiť časť svojej minulosti a získať pre svoju dušu pokoj...je tu stále táto možnosť." Vyslovia pery detskej tváre. Pristúpi o krok bližšie k druhej mesačnej chodkyne a otestuje jej pozornosť. Saren nechce strácať čas, pretože si uvedomuje podstatné riziká, ktoré hrozia na tejto zemi vzdialenej od ostatných mesačných chodcov. Teraz si však začala domýšľať skutočnosti a čo ju donútilo odkráčať až sem, na toto Bohom zabudnuté miesto.
"Ty za to môžeš! Ty si sa prestrojila za najvyššiu radu Dangerion a povolala ma sem do pasce...špinavá Torčanka..." A na dôkaz svojich slov opľuje stále plesnivejšiu zem meter pred sebou. Všetko ohľadom rozpadávajúceho sa kamarátskeho puta medzi nimi jej príde maximálne odporné. Rozdelili ich a teraz bojujú slovami proti sebe, možno o chvíľku to nebudú len slová, ale aj tesáky či päste. Ale keď sa Ruya priznala svojim ľahkomyselným prikývnutím, vzdala sa alternatívy, že by niekedy mohli opäť byť tými úžasnými kamarátkami.
"Chcem, aby sa rozhodlo. Chcem ťa tu zabiť, nasýtiť sa tvojej krvi a zabiť všetko s tebou spojené ešte skôr než prídu Bieli a tvoje telo hodia do osvietenej vody vo vani hriešnych." Utrúsi nehľadiac na klam, ktorý v tých vetách zahral skvelú hru. Ona je však taktiež mesačný chodec, nemá právo prejaviť svoje city, len pôžitok z toho, že niekto "nenávidený" umiera v jej krvavých rukách.
"To neznie najlepšie...Raz by si toho ľutovala a ak viem, tak ja sa predom nikdy nevzdávam, neurobím ti to ľahším len preto, že si moja sestra." Áno, nevlastná. Tak sa totiž nazvali, keď sa stali kamarátkami, vyrezali si na zápästiach obe veľké K a spojili ich na počesť ich pokrvného spojenia. Na reči bohužiaľ nebol čas. Ako prvá zaútočila Saren, ktorá v sebe vydolovala všetok hnev a sprostredkovala ho do zreníc. Všemohúce blesky obsypali priestor na dosah niekoľkých metrov a zasiahli by Ruyu, ktorá sa schovala pod hrubým ľadovým štítom. Keď bitie hadími bleskami sa skončilo, hodila odvážne po Saren využitý ľadový štít a začala rozmýšľať nad ďalšími krokmi.
"Pamätáš si na časy, keď sme kradli zo záhrady pána Turkey? To bol môj nevlastný strýko a som mu vďačná za to, že sa zo mňa stala chodkyňa toho najlepšieho Mesiaca!" Provokačne zvolala bielovlasá dievčina a nemohla sa nabažiť pohľadu na Saren, ktorá rozdrvila ľadový štít svojimi divoko pulzujúcimi belasými bleskami. Využila moment a rýchlo vyskočila na výklenok či balkón, kde by bola lepšie chránená pred akýmkoľvek útokom na svoje telo. Tajne dúfala, že tento boj nebude trvať dlho, v duši jej pišťal hlások, ktorý ju uvedomil o tom, že nechce zabiť i poslednú časť puta so Saren. No musela ho udusiť tak ako jej bývalá kamarátka, ktorá začala rozmýšľať nad presunom skrz zrkadlo a vďaka tomu nájsť slepé miesto skadiaľ by mohla útočiť na Ruyu. Krvilačnosť v nej stúpala v rukou ruke s voľbou nezabiť jej sestru. Onedlho zistila, že ich čaká návšteva a to nie veľmi pekná, čo sa týka Bielo oblečených slečien utekajúcich ich smerom.
"A ty si pamätáš na Kaita-kun? V tom skleníku, kde sme sa s ním tajne stretávali a kuli rôzne vtipy na susedov, tak tam ma on premenil na toto dokonalé stvorenie!" Zakričala jej smerom než sa jej prítomnosť stratila vo zvláštnom spôsobe cestovania. To prinútilo Ruyu nahliadnuť zvedavo na situáciu tam pod ňou. Jej bývalá kamarátka tam nebola, to ju donútilo rozmýšľať nad tým či jednoducho neutiekla z boja, ale ako? Než zistila, čo bolo príčinou, začula ako k nej švihajú blesky. Nedokázala striasť sa im, cez chrbát jej urobili široké krvavé rany a ona sa neudržala na nohách. Netušila, že ju bude zásah elektrickou silou až tak bolieť. Vedela, že jedna z nich bude musieť umrieť, aj keď ona to tak nechcela a možno ani Saren. No žiť nesmrteľný život mesačného chodca s takouto záťažou z minulého života smrteľníka bolo naozaj obtiažne a city museli ísť na stranu. No nemienila sa tak ľahko vzdať, keď má už umrieť, tak nech ako čestný mesačný chodec než len napodobenina. S každým švihnutím blesku či zapukotaním ľadovca umierala jedna spomienka za druhou alebo zážitky, ktoré strávili s úsmevmi a aj smiechom.
"Zabila si May! To ti nikdy neodpustím!" Krik jednej aj druhej, výčitky, aby podporili svoje konanie, aj keď nebolo správne. A oni to vedeli. Niekde tam bola aj možnosť vzdať sa tých myšlienok vďaka čaše, ale na to nebol čas. Nemohli to tak vyriešiť, pretože by ich Mesiace nemali takú priazeň k ich klanu. A to by bolo maximálne nevhodné, priam pre nich zvrátené a nečisté. Museli konať rýchlo, obe o tom vedeli, že o pár minút sem príde aspoň jeden tím Bielych. O to ťažšie by bolo učiniť únik pre jednu z nich.
"Nie...ja som ju nezabila...to bol Hiroganu!" Posledný kúsok ľadu sa stral kryštalickým popolom, telo mesačnej chodkyne spadlo k zemi a ohromené mocnými bleskovými prúdmi kolujúcimi pod pokožkou, sa začalo triasť. Posledná rana a všetko by umrelo aj s ňou. Saren len pomaly a tackajúc sa, priblížila sa k nej a tentoraz pochopila, čo sa stalo. Mohol to byť klam, ale ona už viac bojovať nevládala, aspoň nie proti nej. Obom to bolo proti srsti a teraz, keď bola konečne príležitosť zničiť ich detskú minulosť...sa stalo to, čo sa u mesačných chodcov nikdy nevídalo. Blondína opatrne vzala telo kamarátky do náručia a vzala z neho všetky elektrické šoky. Vysiala ten tlak do seba a pomaly sa začala obracať k najbližšiemu zrkadlu. Tackavé kroky, ktoré sa lámali snáď na každom stúpnutí, boli prikrátke, ale ona sa nevzdávala. Nemohla nechať svoju kamarátku napospas tým Bielo odencom. Hluk spôsobujúci páry podpätkov zaviali do chrámu a ona len ticho a s nádejou pokračovala blížiac sa k svojmu odrazu. K odrazu, kde videla seba a Ruyu, ako päťročné dievčatá držiace sa za ruky a usmievajúce sa na seba.
"Hej ty-" Rea zastavila čiernovlasú tímovú partnerku. Tá len otupene ďalej zazerala po dvoch tých mesačných beštiách, ako jedna drží druhú, ako sa tacká jedna zranená k zrkadlu. Nikdy tie dve nevideli niečo také. Vždy, keď sa stretli dvaja odlišní mesační chodci, trhali sa na kúsky alebo nevychádzali najlepšie. Toto bolo proti zásadám, bolo to pošpinenie ich Mesiaca, ale bolo to omnoho čistejšie než vraždenie...a preto tam ostali stáť, nehybne sa prizerajúc udalostiam. Nehnuli ani prstom, aby im pomohli, no ani na nich nezaútočili. Kan k nim pribehla až neskôr s novými informáciami o tom, že ju alebo ich nenašla. Aj ju prekvapil výhľad na dve telá mesačných chodcov strácajúcich sa v skle zrkadla.
...
"Uhm, Kaito? Ale ty si podvádzal! V hre boli štyria žolikovia, kde si vzal toho piateho?" A dvaja mesační chodci v hradisku mesiaca Lin vysedávali pred obetným zakrvaveným stolom a hrali amerického žolíka. Samozrejme, keďže išlo o hru medzi mesačnými chodcami, podvádzanie zo strany Kaita bolo na dennom poriadku. Ten sa len uvoľnene uškrnul.
"Nie, zrejme sa ti niečo zdalo, pretože toto je štvrtý žolík a potiahol som si ho pred dvoma kolami, tak ticho, maznáčik môj!" Aj by zapriadol, keby nezistil, že sa jeho "maznáčikovi" podarilo vyhrať. Z tvári mu zmizol úškrn a zamenila ju namosúrená grimasa a perverzný tik v karmínových očiach. To sa Ramyuovi nepáčilo a tak sa odsunul od stola odchádzajúc z nebezpečného priestranstva, ktoré trpí pod vládou Kaita. Neskoro...Ruky toho zvrhlíka mu objímu boky a prilepí sa taktiež k nemu veľká plocha tela.
"Ale ja som vyhral! A stávku tým pádom taktiež, takže ma pekne nechaj a budeme si quit..." Svojimi vlastnými tenšími rukami sa snažil vyslobodiť z jeho ľudskej klietky, no veľmi sa mu nedarilo. K uchu sa mu dostalo len hriešneho vzdychu a nie veľmi bolestivého a hlbokého kusnutia doň.
"Ale nazval si ma podvodníkom, čo mení celý priebeh situácie a ja ťa naučím koho nazývať podvodníkom..." Nemal v úmysle ublížiť Ramyu, len chcel vedieť, čo sa stane, ak by mu začal vyhrážať sa so znásilneným.
"Fajn, ale ja to nepotrebujem naučiť, pretože..." Pravá ruka Ramyu sa zvrtne od jeho strany k ľavému rukávu a začne tam loviť hľadané predmety. Konečne vyloví všetkých dvadsať a vyhodí ich do vzduchu. Dvadsať falošných žolíkov...
"Ty si podvodník!" V malom momente sa mu naskytne príležitosť ujsť zo zovretia a tak sa jej chopí. Uchytí si uško, na ktorom mu istý mesačný chodec pred chvíľkou spravil drobné známky po tesákoch. Kaito sa pomaly začal k nemu zas približovať, ale oboch vyrušil zvláštny zvuk, akoby padalo telo k zemi. A ozývalo sa to z druhej miestnosti. Ramyu zaujal obrannú pózu skrývajúc sa za druhým zlatovlasým mladíkom, ktorý tiež využil plíživé pohyby k dverám do miestnosti.
"Zrejme nejaký zrkadlový prechodca..." Ubezpečoval sa Kaito šeptom smerujúc tým aj na svojho "maznáčika". Až kým stáli pri dverách a načúvali hrmotu, ktoré značilo, že niekoľko tiel sa hmýrilo na dlaždici a možno nedokázalo nabrať rovnováhu. Tak skúsenejší mesačný chodec pokynul hlavou na druhého, obchytil dlaňou opatrne jamku v dverách, zachytil v nej isté teleso a...otvoril do druhej miestnosti dvere zvučnou rýchlosťou. Obaja vyjavene stáli v zárubni dvier a ešte šokovanejšie sledovali Saren, ktorá padala na kolenách s druhým extrémne dobitým telom dievčaťa. Kaito ako prvý k nej pribehol a začal zisťovať, čo sa v skutočnosti stalo. Nemal v záujme už viac pomôcť, keď zistil, koho telo drží maličká v náručí. Ramyu sa k nim pridal o čosi neskôr. A aj keď nemal toľko síl, za posledné dni sa stihol vyliečiť pri hraní kariet s Kaitom. Odobral telo od Saren a šiel s ním opatrne k obetnému stolu, aj keď tentoraz ten stôl zrejme nevyužijú k niečomu takému ako hranie kariet, lôžko na pohodlné znásilnenie, ale ani na obetné rituály, pre ktoré bolo vytesané.
"Čo sa stalo Saren? A prečo je tu tá všivavá Torčanka?" Vytiahol obočie a objal jej ramená, nech sa o neho oprie. Tak s ňou prešiel k trónu a pohodlne tam posadil jej skromne dobité telo. Tá len mlčky pochodovala ľadovými očami po dlaždiciach.
"Kaito-kun, nedokázala som ju zabiť...odpusť mi to...ty aj Mesiac Lin...spravím čokoľvek, aby som získala priazeň Lin, ale ju...nedokážem zabiť." Konečne z jej úst vzišla pravda. Pravda, ktorá sa odzrkadlila na minulosti. Na dvoch malých dievčatkách, ktoré sa spolu smiali, ktoré robili ostatným ľuďom zlosti a boli pokrvnými sestrami. A Kaito si konečne uvedomil, že keby Ramyu nebol mesačným chodcom Lin...tak by ho jedného dňa tiež nedokázal zabiť...
Komentáře
pozerám, že lámem rekordy v najdlhších komentároch (A) =D
OMG! :O Phoe-chan...ty si ma priviedla práve do hrobu XD však tvoj komentár je skoro tak dlhý ako štvrtina poviedky...
Ale ja si to cením :) tie tvoje komentáre sa vždy dobre čítajú a sú priam vzácne :) Ďakujem, Phoe-chan :3 posnažím sa, aby to bolo na budúce lepšie :)
P.S.: Som neskutočne šťastná za ten komentár :)
















Ach jo, mojenko =)
ja som tu teda dlho nebola a skoro som dostala šok, keď si oznámila na svojej stránke, že sa bude rušiť...ale keď budeš tu tak to je dobre =)
Aj poviedky som si prečítala - to, čo som tu nebola a napísala si pokračovanie...no o ostatné kapitoly sa nebudem kritikou až tak opierať ako o túto časť.
Začiatok nie že by bol zlý, ale čitateľ začína pochybovať o tom či je to naozaj poviedka, ktorú rád číta...ako v anime seriáloch je to pomerne časté, ale v poviedkach je to...=/ neviem ako to nazvať, no nepozdáva sa mi to priveľmi.
S tou romantikou, čo si spomínala =D tak to radšej nekomentujem, pretože romantika tu nebola (A)
No celkom sa mi to pozdávalo, keďže si do toho zmiešala všemožne všetko, čo má mať taká poviedka - myšlienky, pocity aj dej...veľmi pekne skombinované :)
O tom či tam prevažovalo shonen ai a shoujo ai by som s tebou mohla diskutovať =S pretože v tomto ohľade sa mi zdá, že tam bolo skôr to shoujo ai...
Čo sa mi tiež celkom páčilo bolo, že si tam dala kúsok z každého - bola tam scénka, pri ktorej som sa v krátkosti zasmiala, boli tam dramatické okamihy, boj tam bol, logické myslenie (aspoň ja som nad tým občas uvažovala (A))
No malo to aj svoje niečo zlé a to, že to prestáva byť originálne v jednom smere...a to je asi tie opisy boja :S vieš, stále čítať ako blesk udrel do ľadu a tak...to je mierne nudné a stále to isté dokola. Áno, existujú aj poviedkári, ktorí dokážu písať o boji stále tom istom a stále zaujímavom...no ty zatiaľ zrejme nie a práve preto by si mohla využiť tú svoju legendárne veľkú fantáziu, o ktorej som písala snáď už všade =)vymysli do toho niečo nové...vymysli pre nich aj nové zbrane alebo niečo, aby to nebolo len o tom, aby používali stále ten ich element a "čáry máry"...lebo si predstav, že to sú upíri alebo niečo v tom zmysle a predstav si, že by tam tí upíri robili hókus pókus a skoro žiaden pohyb...je to tak trochu čúdesné, no nie? =)
Oj, som sa rozpísala...ale celkovo sa mi to pozdávalo skôr k tomu, že je mi táto časť sympatická =) aj preto som sa zrejme tak rozpísala...dej tam beží stále dokola a nevadí mi ani to, že sa tam striedajú miesta, kde sa dej odohráva...a tí Bieli...mi to príde ako nejakí frajeri oproti upírom...=/ vieš, chýba mi tam to, že upíri sú skrátka chladní típci, čo ťa schladia pohľadom a cítiš, ako ochabne tvoje svalstvo len jediným pohľadom od nich...
Čo sa mi tiež pozdávalo bolo, že tam nebolo až toľko "násilia"...ako nie násilia ako takého, že boj tam bol teda...ale násilia po sexuálnej stránke, čo už sa pomaly stalo zvykom v tejto poviedke...vôbec mi to neprekážalo, len mi tam chýbali Kaito a Ramyu miestami, som si ich v posledných častiach dosť obľúbila =) tak sa teším na pokračko, si môžeš vydýchnuť, že už nemám čo okomentovať...držím palčeky v škole, viem aké to je byť v poslednom ročníku na základke - sama to prežívam =) tak sa drž zatiaľ a píš talentík môj =)