close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Keď si raz yaoi zamilujete, už nikdy sa ho nezbavíte aj, keby ste si ho znenávideli. :3

Vítam všetkých, ktorí náhodou aj nenáhodou narazili na tento blog.
Budem sa vám pokúšať vyhovieť, aj, keď
to pri mne nie je vždy možné. :D

!WARNING!
Tento blog obsahuje tématiku shounen-ai a yaoi,
pre toho, kto nevie, čo to znamená (blog sa týka
tématiky sexuálneho vzťahu muž x muž).
Komu sa táto tématika nepáči nech radšej ide preč.
Nemienim čítať komentáre typu, že je to nechutné, hnusné atď.

Tým, ktorým sa táto tématika páči vítam a budem rada za každý
koment aj za vašu prítomnosť. Veľmi si to cením.
Poviedky sú väčšinou +18 takže je to na
vašu zodpovednosť. Varovaní ste boli,
už vám len môžem popriať veľa
šťastia a dúfať, že sa vám
moje poviedky budú
páčiť.
^_^
Mell.

PS: Tento blog mal (možno stále má a bude mať xD) viac zakladateľov a autorov poviedok. Preto sa na tomto blogu nenachádzajú poviedky iba od Mell. Dúfam, že sa vám všetky budú páčiť :3

12. kapitola - Anjel smrti

2. října 2009 v 20:44 | Shu |  Mesačný chodec
Juchú! :D Shu sa uzdravila a ide vás mučiť svojimi poviedkami, muhehe <3
Tayo! ^^ myslím, že táto kapitola je rozhodne lepšia od tej minulej (žeby to bolo tým zdravotným stavom? :D) a zas som popracovala na dotvorení toho sveta vďaka fantázie, ta sa máte na čo tešiť a môžete potrápiť svoje hlavičky. Ramyu sa tentoraz dostane do sveta, kde nemá prístup nik iný než duše mŕtvych. Následne dostane možnosť zostať v takomto rozpoložení duše alebo to riskne a pôjde do zeme pohlcovačov duší, Ervúvia. Kaito zatiaľ rieši so Saren, ako sa dostať do sveta menom Abstrakcia a či je vôbec nádej zachrániť Ramyu. Koniec je naschvál useknutý :P
Prajem príjemné čítanie ^^ a sebe tiež, idem sa pustiť cez víkend do vašich poviedok :D


"Kto je to, sama?" Ľahký, až motýli dotyk mu spočinul mu na hrudi. Po pokožke mu prechádzala vlna najukrutnejších múk. Obklopovalo ho oslepujúce svetlo a tunely zostavené so žeravej látky. Akoby sa mu nepevná zem triasla pod chrbtom. Vzdialené hlasy mu brázdili v hlave a on oslepený toľkou žiarou, sa pýtal svojho vedomia, či ešte jestvuje. Opäť ten víly dotyk na jeho malátne sa zdvíhajúcej hrudi.

"Bež sa hrať s bludičkami, Orin." Plnší hlas uchvátil pozornosť Ramyu. Prestal sa mu točiť rozprávkový a ožiarený svet. Motýli dotyk tiež utkvel svoju prítomnosť na bytosti vzdialenejšieho priestoru. Opätovná vlna múk ustálila svoju najväčšiu ranu, keď sa priblížila oná, neznáma osoba. Aura vstúpila do priestranstva v okolí a Ramyu cítil príjemnú zmenu. Žiara minimalizovala svoju bohapustú moc a naniesla sa na ňu primeraná tma. No i tak nebol zlatovlások dostatočne silný poťahať za nitky svojho svalstva. Oči mu v tom prípade spadli na bytosť, ktorá vytvorila akustiku naokolo. Keď tak učinil, musel svoju dušu prehovárať o klamstve spozorovateľnej skutočnosti. Jeho tvár, tvár Kaita, mu vniesla do tvári len matné svetlo. Srdce mu obchytili pazúry paniky a jeho podvedomie získavalo pravdivý obraz. Z tej bytosti, ktorá silno pripomínala Ramyu Kaita, viseli mohutné a vznešené perá spojené do celku čiernych krídiel, hodváb lemoval kontúru tela.

"Kde to som?" Jazyk sa mu skoro zamotal úzkosťou a pritom podnetom, ktorý mu šepkal upokojujúce slová.

"Ah, takže si predsa zvládol priechod do Abstrakcie." Ten silnejúci hlas sa mu zaboril ešte hlbšie do hlavy a znel v plnej sile, ako orchester anjelov. Aj keď inštinktívne vycítil, že tu mu nebezpečenstvo nehrozí, nepríjemne rýchlo donútil svoje svalstvo k ešte rýchlejšiemu posunu do polohy sedu. Chrbát mu pretiahla agónia a doslova ho zvalila na pohyblivú zem.

"Nie, nerob prudké pohyby. Tvoja duša si zrejme ešte neprivykla na okolie, radšej ostaň ležať." Aspoň ten hlas ho upokojil a istá podoba osoby, ktorej v tomto momente asi najviac dôveroval. No pre neho bolo ťažkým údelom ostať nehybne na mieste. Vnútro mu zožierala zvedavosť a otázky prichádzajúce s ňou na špičku jazyka. Miesto otázok prišiel spomalený ston rovnajúci sa tlaku v abstraktnom tele.

"Abstrakcia? Čo to má znamenať? Kde to zase som?!" Nedovolil si zvýšený tón hlasu, za ktorý sa v duchu ospravedlňoval, aj keď nemal poňatia prečo. Znepokojovala ho predstava, že sa znovu dostal do neznámeho sveta, možno v čase, keď jeho najbližší ešte ani nejestvujú. A to mu nedovolilo ešte viac sa upokojiť, pretože ho skľučovala myšlienka, že možno ani on ešte neexistuje. Na tvári toho tvora sa vytvoril šťastný a sebaistý úškrn. Ten akoby v Ramyu potlačil všetku zvedavosť a vedel len toľko, že sa mu tu páči čím ďalej tým viac.

"Tak ti to vysvetlím, chlapče. Abstrakcia je miesto, ktoré inak nazývame sklad duší alebo aj háj bludičiek. Dostávajú sa sem duše polomŕtvych mesačných chodcov alebo aj Bielych," Ramyu len sotva prehltol prvú informáciu, no už len očami požadoval omnoho viac než len takéto obšírne vysvetlenie. S povzdychom onej osoby prišla ďalšia informácia tými istými perami.

"Môžem dúfať, len, že to pochopíš. Existujú dve miesta, kde sa odkladajú duše mŕtvych, polomŕtvych. Abstrakcia je niečo ako pohrebisko pre duše mŕtvych, polomŕtvych mesačných chodcov alebo Bielych. Toto miesto sa nedá nájsť a nemožno do neho vstúpiť inak, než duša polomŕtveho tela alebo úplne bezduchého. Ďalej je tu miesto zvané Ervúvium, ktoré sa ešte delí na dve polovice. Toto miesto sa nachádza pod zemou druhej pologuli. Existujú tam nielenže revenanti alebo inak pohlcovači duší, ale aj ľudské mŕtve duše, ktoré strážia Bieli. Ja som anjel smrti, anjel mŕtvych - podľa toho aký titul sa ti najviac páči. Mojou úlohou je strážiť duše v Abstrakcií, aby nedošlo k príležitostnej zámene tiel alebo duší, rozumieš?" Ramyu si nebol istý sám sebou, aj keď požadoval informácie, netušil, že bude musieť sa sústrediť na taký veľký počet slov a logicky nad nimi uvažovať. Teda určite to bolo komplikovanejšie, než keď sa rozprával kedysi s Kaitom. Ale keď sa tak díval na tú alabastrovú tvár s jemnými vráskami. Preto len poklipkal viečkami a pomaly trhol hlávkou. Ofina mu skĺzla do očí, v ktorých prebýval žiar plameňov.

"Ale...to znamená, že som, že som...mŕtvy?" Hneď, ako mu vošla do hlavy táto myšlienka, otriaslo ním. Akýkoľvek pohyb mu znemožňovala neviditeľná bariéra otriasajúca s jeho končatinami. Niečo tu nehralo, niečo chýbalo. Kus jeho tela, kus jeho duše a mysle. Bol to tĺk srdca a jeho samotná neprítomnosť.

"Bohužiaľ áno, ale keďže sa sem dostal len popol tvojej duše, môžem ti oznámiť, že existuje možnosť, ako sa vrátiš do svojho zrenovovaného tela. Ale musím ťa upozorniť, že touto cestou neprešlo mnoho duší, je to otázka sily, ktorú prechovávaš, ale najmä otázka šťastia...chcem ti oznámiť, že to nebude ľahké."

...

Odovzdal svoj schátralý chrbát do nepohodlného kresla z tmavého minerálu. Hľadal isté možnosti alebo čokoľvek, čo by mu povedalo, že je dotyčná osoba v aspoň malom okruhu bezpečia. Ale zmätok vypálil všetky pozostatky po logickom premýšľaní, najmä ak tá osoba bola zlatovlasý mesačný chodec so zatiaľ krehkým výzorom duševnej sily. Zľahka si prešiel po spánkoch, aby ukoristil svoje trápenie do malej chvíľky odreagovania sa.

"Kaito-kun, bola som v Kachiovarskej knižnici, aj keď nebolo ľahké pretĺcť sa nepozorovane k sektoru A12, podarilo sa mi to a našla som knihu o rozpoložení duší. Napokon neexistuje sklad duší, len pre ľudí v Ervúviu, ale aj sklad pre mesačných chodcov a Bielych. To miesto sa volá Abstrakcia," Nôžky sa jej skoro podlamovali ťarchou, ktorú niesla vo svojich drobnejších rúčkach. Než sa však stihla zvedavými očami dostať k niektorým ďalším odsekom v zaprášených listinách, ruky Kaita ukradli starožitný predmet. Saren na chvíľku zastavila a obomkla si rukami kolená, z neveľkých pier vyletel krátkodobý kašeľ. V Kaito sa pochybovačnosť o návrate Ramyu, udusila konečnou nádejou. Očami bedlivo preskakoval celú stránku.

"Ale problémom stále zostáva jedno. Nemáme sa tam ako dostať, je to oblasť, ktorá nie nadarmo dostala pomenovanie Abstrakcia. Ani Starší z rádu Dangerion by sa tam nemal ako dostať. Jedine, že by pre nás pracoval nejaký strážca tej oblasti," Zadýchavala sa pri každej vete, preto si našla vhodné miesto na upokojenie pri mramorových lavičkách. No aj jej schopnosti ochabovali vďaka dlhému neukoristeniu krvavej bašty. Trpela avšak len malou dávkou skleslosti, pretože aj ona vedela, že najväčšou dávkou platia mesační chodci s dominantnou duševnou silou. Videla na zlatovlasom mladíkovi pred ňou nesúlad dravca v ňom. Obávala sa, že čoskoro dôjde k tomu najhoršiemu. Lin si zaiste od nich vyžiada krvavý rituál a ich to beztak bude stáť mnoho síl, najmä ak teraz prídu ešte aj o sľubného Ramyu. Vtedy presvedčenie v nej nachvíľku zanevrelo, keď zbadala na malý moment rozjasnenie v krvilačných očiach Kaita.

"Viem, kam by sme mohli zájsť s týmto. Aj keď som tam bol len raz a to ešte ako malý, spravím avšak čokoľvek, aby som priviedol Ramyu späť a to už navždy!" Tentoraz si bol istejší a už nepredpokladal vec uzavretú v takom mrzutom výsledku. Zdalo sa mu, že má poslednú šancu dokázať pre toho mesačného chodca skutočnú podstatu svojich pocitov. Sebavedomie mu mierne stúplo, keď zbadal Saren a jej prekvapivo podporujúce gesto.

"Saren, priprav zrkadlo. Pôjdeme na Zem medzi ľudí,"

...

"Čo ti vadí miláčik?" Obkľúčila mu plecia vlastnými rukami a zavzdychala do nastražených uší. Užívala si blízkosť ich tiel, teplo a zároveň chlad sálajúci z jeho očí a či iných končatín, ostrosť havraních vlasov s odtieňom karmínovej. Rýchly pohyb a ona sa našla skoro ležať na dlažbe o meter ďalej z pôvodného miesta. Tenra len trhol tvárou a nastražil na ňu chladnúci pohľad. Kierre okamžite stiahla svoje oči k zemi, aj keď pôvodne chcela ukryť v sebe strach niekedy prevládajúci k nemu, tentoraz to nedokázala. Uvidela ostatky po sklenenom pohári, čo ju znepokojilo o to viac.

"Máme predsa brata toho špinavého Linčana, stále nad nami drží ochrannú dlaň Yuna, ja som jeden z admunkharov a čoskoro budem môcť siahnuť aj na Ramyu! Čo ešte chceš?" Stíchol v nej hlas, keď Tenra rozzúrene odhodil z obetného stola čepele dýk a zaostrených kovových prístrojoch, na ktorých zaschla krv.

"Ale ten slaboch nie je Ramyu!" Rozčúlene zavrčal a očami preklínal výhľad na hlavnú sieň, kde sa pomaly preberala nová totožnosť osoby, o ktorej sa bavia. Zrejme to nebol ten najlepší spôsob ukojenia túžby. Hnev v ňom vrel, ako jeho vlastný element. Keď si však spomenul na chuť tej bezcennej krvi, celkom onemel. Tá chuť krvi bola hnusná, nevznešená tak ako tá Ramyu...je to iné. Kierre sa mala k rýchlemu opusteniu komnaty, no Tenra ju zadržal pri zárubni dvier. Chytil jej pokojne obnažené plecia a zradná iskra v kontakte očí sa premenila na nevraživú.

"Po tebe len chcem, aby si toho slabocha naučila prežiť toho, čo najviac. Som si istý, že nám na niečo bude, preto ho ochraňuj, keď budete obaja v Kamisarue. Avšak uč ho s tou najmocnejšou ukrutnosťou a krvilačnosťou. Nikdy nebude lepší než Ramyu ani po členky mu nebude siahať, ale chcem, aby sa dostal čo najbližšie k nemu, osvojil si jeho techniky a stal sa jeho priateľom. Rozumieš?" Presne taký tlak potreboval na tú ženu vyvinúť, aby len prikývla hlavou a odišla. Čo sa mu aj podarilo, sledoval miznúci chrbát a zavrel za ním dvere.

"Tak predsa si výnimočný, Ramyu môj...čoskoro budeš vážne len a len môj." Lišiacky prešiel ostrým špicom jazyka po svojej spodnej pery, kým sa hodlal zasadnúť za stôl. Pomalým pohybom ruky upratal priestor.

"Ita."

...

"Je mi jedno, čo budem musieť prejsť, utrpieť, zničiť..." Len, aby som ho videl, len a len jeho! To už dopovedal v duchu, keďže sa nechcel vyspovedať anjelovi smrti so svojimi vrúcnymi emóciami. Aj keď kráčal s ním v pomalom tempe po zemi, ktorú tvorili husté oblačná, obchádzal duše a bludičky iných mŕtvych, v hlave mu prekážala jedna stále nezodpovedaná otázka.

"Uhm, chcem vedieť, že," Oči sa stretli s druhými a získali tým kontaktným spojením odlesk hanblivosti. Sám sa necítil na to, aby vypovedal onú, trpkú otázku. Ale prehovoril sa k tomuto činu, keď na malú chvíľku zastavili.

"Ako je možné, že vyzeráš ako Kaito?" Nerozmýšľal nad tým, že by anjel smrti nemusel vedieť o koho sa jedná. Ale očividne mala osoba pripravenú odpoveď na takúto otázku alebo otázku s podobným zmyslom.

"Na to existuje jednoduchá odpoveď. Ja som anjel smrti, tvor, ktorý má prinášať pokoj mŕtvym. Preto aj získavam podobnosť osoby, ktorú ostatní tvorovia mali za svoj život najradšej alebo im prinášala pokoj. Vlastnú podobizeň nemám, automaticky ju získam, keď sa na mňa díva oko iného tvora." A tak pokračovali, ale Ramyu to nedalo. Takže, ja mám najradšej Kaita? Potriasol hlavou, ale pravdu zahnať jednoducho nedokázal. Nebadateľne sa kútiky pier anjelovi prirýchlo zodvihli do úsmevu.

"Tak," Povedal a odrazu sa zastavil. Ramyu na neho zvedavo hodil očkom.

"Tak? Čo sa deje?" Domnieval sa, že vie odpoveď, ale svoju otázku nestiahol naspäť.

"Ďalej s tebou nemôžem ísť. Tu je hranica Abstrakcie, ktorú jednoducho nemôžem opustiť inak by som prišiel o krídla a stal by som sa človekom," Pomaly sa obracal, ale Ramyu ho ešte rýchlo stihol zastaviť a zachytil ho za rukáv.

"Ale, ako sa dostanem potom do Kami čosi?" Nechcel, aby ho tento tvor len tak opustil. Bezpečie odchádzalo a v ňom sa rozšíril strach. Odrazu ho ochabla bezmocnosť, aj keď pôvodne chcel sa stadiaľto dostať, aby videl Kaita. Anjel sa k nemu obrátil a hrejivou rukou spočinul na tvári Ramyu, po ktorej prešla hustá červená farba, až sa v oných očiach šarlátovej farby zaleskli drobné črepinky sĺz, ktoré avšak anjel nemohol spod zlatú ofinu zbadať. Ale prsty toho anjelského tvora sa predsa dostali k viečkam a odobrali im váhu sĺz.

"Tak krásny chlapec, by nemal plakať. Je to celkom jednoduché, Ramyu. Prekročíš hranicu Abstrakcie a zameriaš svoje myšlienky na miesto, na ktoré sa chceš dostaneš a budeš tam. Vieš ale, čo ťa tam bude očakávať a času nebudeš mať na rozdávanie. V najhoršom prípade sa sem dostaneš opäť, ale cena, ktorou zaplatíš bude omnoho väčšie a to komu ju budeš platiť bude strašlivé," Anjel sa vzdialil, ale v skutočnosti sa stratil Ramyu alebo jeho pozostatok. Do ríše, kde neexistuje čas ani teplota. Prenasledovali ho slová patriace jemu. O chvíľku sa objavil na tom mieste, o ktorom začul prvýkrát. Popol pod jeho priesvitnými chodidlami cítil aj medzi prstami, pach smrti, spáleným mäsom či krvi mu zaútočil do blednúceho nosa.

"Takže toto je Ervúvium," Prehltol nasucho a pokročil v popolných troskách pekelnej zeme. Na každom kroku sa obzeral za prazvláštnymi zvukmi. Na niekoľko chvíľ dokonca si namýšľal, že spozoroval priezračné tvory. Až kým sa nestotožnil so skutočným výzorom tvora, ktorého spomínal anjel smrti zavčas. Neskutočne vysoké monštrum v priesvitnom stave sa týčilo nad ním a cerilo svoje obrovské zubiská či polmetrové nechtiská. Revenant...Nestihol ani domyslieť myšlienku a už sa na neho strašlivý tvor vrhol. Zhodil ho obrovskou silou k spopolnenej zemine, ktorá Ramyu potopila do seba. Ramyu sa zoči voči stretol hrozbe, ktorej doteraz všetci odvážlivci podľahli. Ľadové objatie skľúčilo jeho duševnú truhlu podobnú telu.

...

"Kaito-kun, oni sa na nás tak divne pozerajú," Usúdila Saren, ktorá tikala očami z jednej ľudskej tváre na druhú. Tieto výlety na prvú pologuľu priam nenávidela. Ba čo viac, šli do jadra hlavného mesta, čo jej na nálade nepridalo. Na ostražitosti si nedovolila povoliť, ale ako tak hodila očkom po Kaito, čudovala sa jeho pokojnému výrazu tváre. Možno to opäť vedel zakryť, ale v nej vreli obavy, ktoré mala doslova vyryté v mimike tvári.

"Nevšímaj si ich, sú tak bezcenní a slabí, ako sparmatskí slimáci." Utrúsil a pokračoval v ceste bez menších prekážok. No blondína sa nedala presvedčiť tak ľahko. Nohy sa jej krútili vždy, keď mali dopadnúť na betón chodníka.

"Ale sparmatskí slimáci nemajú oči, ktorými by ťa mohli pozorovať." Obzerajúc sa za jedným človekom si nevšimla, že Kaito zastavil. Nechtiac do neho narazila a potom po ňom hodila ospravedlňujúci výraz tváre. Pokročila od neho a hlava jej skĺzla na stranu. To, alebo skôr pred kým zastavili, vyzeralo na celkom obyčajného ľudského bezdomovca. No predsa jej niečo v domýšľavosti chýbalo. To niečo vedel Kaito, priblížil sa k bielovlasému chlapcovi so striebornými očami a pokľakol pred neho. Nevyhovovalo mu síce, že chlapec bol drobný a k tomu čupel a on bol od neho o meter vyšší, ale musel postupovať diplomaticky.

"Dah eiben uhdavehmer. Isou kamterilo...palatase, urdemio." Saren len mlčky pokukovala a neverila svojim ušiam. Nemyslela som si, že Kaito vie po eizusky. Ale čo ju udivovalo bolo to, čo si dokázala preložiť s vety. Tá osoba, s ktorou hovoril predsa nemohla byť taká dôležitá, aby k nej prehováral, ako k vlastnému Mesiacu. Až potom pochopila, že tá bytosť nie je v žiadnom prípade čistý smrteľník, tie oči, v ktorých padali drobné vločky, jej povedali. Ale očividne, akoby Kaita ignoroval, skôr pozoroval zem pod jeho nohami. Než jeho oči poklesli do tváre Saren.

"Ona s nami nemôže ísť, jej duša by nezvládla prevrat do Abstrakcie." Prehovoril na nich, kým sa s pomocou Kaita nedostal na nohy. Lolita pomykala údivom hlavou a prišlo jej to viac než len neférové od toho malého smrteľníka. Ale ja som mesačný chodec! Moja duševná sila je omnoho väčšia než tá jeho! Krpec jeden! Ale stačil jeden prísny pohľad Kaita a jej bolo jasné, čo bude musieť dodržať. Potom dostala inštrukcie a obaja sa vydali po svojich. Saren skrz námestie a Kaito s bielovlasým chlapcom, ktorému sa pri každom kroku zjavovali čierne perá krídiel.

...

"Ale Rea nechce, aby jej nastávajúci manžel mal skončiť vo vane so svätenou vodou!" Prekrikovala ružovláska s tentoraz neľahostajným pohľadom na okolnosti. Aj keď ju mrzel stav jej tímovej partnerky, nemala v záujme prísť o mesačného chodca, ktorého by chcela za manžela. Prišlo jej to maximálne romantické a pripadala si ako Júlia zachraňujúca svojho Romea. Hneď ju však utešil prst Nao.

"Nechceme vzbudiť pozornosť, správaj sa aspoň na chvíľku ako správny Biely. Odnesieme ho do Ervúvia," Rea však zavrtela hlavou a odtiahla sa, aby nabrala do svojich pľúc potrebný kyslík. Potom sa rozrazili okná a než sa nazdali, telo Ramyu bolo preč...




 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Phoenix Phoenix | 2. října 2009 v 22:01 | Reagovat

Dievča, ty nepotrebuješ žiadne kritiky, ty sa dokážeš zlepšiť aj bez nich =)
Si talent, ktorý ocení svet, pretože tvoja nálada a zdravotný stav ovládajú tvoje poviedky =) to síce nie je najlepšie, ale to sa možno časom zmení. Ja len chcem poďakovať za to, že máš takú fantáziu a ukazuješ ju v každej poviedke...až budeš slávna, tak mi musíš darovať nejakú knihu aj s autogramom, jasné? =D
Obdivujem tvoju fantáziu, niekedy je to horšie, ale ty to vynahradíš v ďalšej kapitole, ktorá je o to viac lepšia a plnšia =)
môžem ti napísať, že sa teším na pokračovanie =) a to nehorázne...som tvoj fanda NO1! =D

2 Shu Shu | 3. října 2009 v 12:58 | Reagovat

O_O ta ie!
Ja vstanem z postele, zapnem notebook a hodím kukuč na túto stránku a nájdem si koment, ktorý ma dostane pomaly na lopatky. Phoe-chan! Arigatoo gozaimasu! Nedokážem ani opísať ako veľmo ma to potešilo! Mám chuť napísať ďalšie pokračovanie už dnes vďaka tvojmu povzbudivému komentu. Arigatoo, sesternička :) veľmo, ale neskutočne si to cením.

3 Phoenix Phoenix | 6. října 2009 v 15:29 | Reagovat

Ešte mi jedna myšlienka trochu unikla =S
Prepáč mi mojenko, ale jednoducho mi to nedalo a vypíšem ti ju. Všimla som si, že dej tam ide v každej kapitole, akoby "na nitkách"...v mojom preklade to znamená, že sa tam deje vždy to isté, čo je maximálne veľká chyba =/
Tak si to zober z tohto hľadiska, že Ramyu sa vždy dostane do nebezpečenstva, Kaito dostáva nervy (triešti sa mu srdce, ako to rada opisuješ) a robí čokoľvek pre to, aby ho dostal naspäť...Dievča toto je veľký problém - stáva sa ti to zas a znova - skrátka som si to všimla a myslím, že aj viacerí. To je to, čo kazí celý dojem poviedky a na niektorých miestach to vyzerá, že si nevieš rady s dejom a jednoducho sa ti to tam opakuje. To ti radím rýchlo zmeniť a spraviť z tvojich hlavných postáv (Ramyu a Kaito) chladnejších a skutočných "mesačných chodcov"...keď vyriešiš tento problém, bude to vážne pochúťkové a radostné čítanie pri každej kapitole =)
a ja verím, že to upúta omnoho viac...
P.S.: Ospravedlňujem sa za to, že to tu zapĺňam sama komentármi, ale tá myšlienka mi nedala, aj keď som nechcela dať opakovane komentár do tejto kapitoly.
P.P.S.: Zlatko, nechcem, aby ti stúplo nejak výrazne ego, ber to tak, že ešte máš, čo trénovať a ja dúfam, že budeš písať aj naďalej s láskou poviedky, ako doteraz a oni ťa budú naopak napĺňať =)

4 Dominik Dominik | E-mail | Web | 7. března 2012 v 7:42 | Reagovat

Tady je to velmi zajímavé

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama