close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Keď si raz yaoi zamilujete, už nikdy sa ho nezbavíte aj, keby ste si ho znenávideli. :3

Vítam všetkých, ktorí náhodou aj nenáhodou narazili na tento blog.
Budem sa vám pokúšať vyhovieť, aj, keď
to pri mne nie je vždy možné. :D

!WARNING!
Tento blog obsahuje tématiku shounen-ai a yaoi,
pre toho, kto nevie, čo to znamená (blog sa týka
tématiky sexuálneho vzťahu muž x muž).
Komu sa táto tématika nepáči nech radšej ide preč.
Nemienim čítať komentáre typu, že je to nechutné, hnusné atď.

Tým, ktorým sa táto tématika páči vítam a budem rada za každý
koment aj za vašu prítomnosť. Veľmi si to cením.
Poviedky sú väčšinou +18 takže je to na
vašu zodpovednosť. Varovaní ste boli,
už vám len môžem popriať veľa
šťastia a dúfať, že sa vám
moje poviedky budú
páčiť.
^_^
Mell.

PS: Tento blog mal (možno stále má a bude mať xD) viac zakladateľov a autorov poviedok. Preto sa na tomto blogu nenachádzajú poviedky iba od Mell. Dúfam, že sa vám všetky budú páčiť :3

13. kapitola - Maska krvilačnosti

29. října 2009 v 16:03 | Shu |  Mesačný chodec
Ohayo gozaimasu, minna! Tayo, dlho som sa neozvala - gomenne - nemala som veľa času na písanie tejto poviedky...njn, spolk lízatkových mafiánov a chibiky vytvorili vojnu a jaksik...ja som bohužiaľ obe a...uhm :D som nevedela na koho stranu sa pridať...tayo, aj ta to skončilo remízou :P
A teraz k poslednej časti tejto série - je to...divné :D predstavovala som si to mierne inak a aj inak som to spravila. Len mi tam istý charakter prekáža a nwm či som ho správne vystihla...ta či ta dúfam, že aspoň niekomu sa to bude zdať prijateľné. Pracujem aj na druhej sérii, ta snáď bude pokračovanie skôr.
Príjemné čítanie, venované všeckým, čo to čítajú!



Každý úder smerujúci na jeho duševné ochabnuté telo, narastal do ozveny. Priehľadné tkaniny mäsa mu nepretržite trhali ostré pazúry. Nevedel sa pohnúť, podať rozkaz svojim nohám uskutočniť protiútok alebo úskok. Akoby mu zmrazilo svalstvo len pohľad na monštrum búrlivo hmatajúce po ňom. Potoky krvi sa miesili so slanými slzami. Až kým sa neprestajné útoky nezmenia na chladivé dotyky. V kŕčoch natiahne Ramyu hlavu k onému monštru, aby zistil, čo bolo príčinou toho náhleho zastavenia ofenzívy. Strasie ním ďalšie mrazenie. Len zbadá, ako tvor spokojne roztvorí obrovské ústa s tisícmi malinkých aj veľkých tesákov a začne sa v nich tvoriť zvláštne svetlo. Ramyu pocíti, akoby žeravina posiala jeho priehľadnú pokožku a rozžeravila mäsité vlákna. Ten revenant pahltil po kúskoch jeho rozžeravené chodidlá. Revenant ukončil svoje počínanie a odtiahol svoje obrovské ústa. Ramyu si odpočinul, ale i tak v ňom prebiehala diskriminácia a výpoveď svalstva. No on sa nemienil vzdať. Predsa nenechám tú beštiu, aby ma zjedla! Chcem ho aspoň ešte raz vidieť...dotknúť sa ho...objať...darovať mu bozk. Odrazu sa čerpanie duševnej sily odvrátilo. Chlapcova duša sa vzoprela v lakťoch a vyšvihla sa na vytvárajúce sa nohy. Netvor sa bezhlavo vrhne na Ramyu, ktorý so zatvorenými očami sa sústredí na momenty jeho nového života. Kvapka za kvapkou odhaľuje v jeho mysli spomienky. Zatiaľ neprežil nič šťastného v novom živote a práve preto sa nemal k rýchlemu koncu. Kaito...Kaito...ja neumriem kým ti nepoviem, čo cítim. V pravý okamžik otvorí oči a taktne uhne do strany rýchlemu útoku. Nastaví pred seba ruky a pokúsi sa o sústredenie. Revenant zatiaľ odtiahol svoju zbraň spod prašného kopčeka a pretancoval sa vzduchom k jeho obeti, ale nezaútočil, otvoril svoju mohutnú papuľu a zvreskol ohlušujúcim revom. Nanešťastie Ramyu nezachvátil útok zvukovou vlnou. On naopak dokázal zatiaľ vyvinúť vo svojich rukách bleskové reťaze a obratne nimi sotil na kanibala duší. Predčasne sa radoval víťazstvu, keďže blesky ho minuli.

"To je to jediné, čo dokážeš?" Aj keď vedel, že by sa nemal vysmievať takému nebezpečnému tvorovi, musel nabrať sebavedomie na svoju stranu. O chvíľku aj to bedlivo spadlo na často navštevovanú nulu, keďže z diaľky začali prichádzať ďalší maškrtní revenanti. Ten rev ich zrejme privolal. Dočerta! Mnohí z revenantov sa na neho vrhlo ako ten predtým a iní sa nevedeli dočkať chuti jeho duše. Čoskoro nehybne ležal v prachu. Snaženie o pohyb v takom otrase bolesti bolo zatratené k neúspechu. Bolo to neznesiteľné a Ramyu začínal strácať emócie, strácať všetko, čo v jeho duši dovtedy existovalo. Ja neumriem! Nie kým ho neuvidím! Kým mu nepoviem, čo...čo pre mňa znamená. Z očí mu odchádzala karmínová žiara. Bolo temer nemožné, aby sa dokázal postaviť či vôbec pohnúť sa v gigantickej bariére, ktorá bola jeho predčasná rakva. Z jeho mŕtveho srdca avšak neuhasol posledný plameň nádeje alebo viery. Veril, že neumrie, že príde duch zázrakov. Po karmínových očiach nezostalo stopy, boli prázdne, boli zaslepené nekonečným svetlom, ktoré sa túlalo pri jeho duši. Tvrdý trest bol neznesiteľný, ale chcel čosi zakričať, chcel niečo dokázať a k tomu potreboval napnúť svalstvo a z plných pľúc zakričať jednu vetu.

"Zničím vás všetkých!" A vtedy to celé miesto ožiarila neskutočná vlna lunárnej žiary. Veľký rev netvorov sa stratil v prenikavom svetle. Telá bytostí padali do prachu a strácali sa v duševné pozostatky. Jediná osoba ostala stáť v diaľke sledujúc postavy utekajúce smerom k nemu. Iba jednu postavu dokázal spoznať, len Kaita. Potom padol na zaprášené kolená, slepé oči mu vyčerpaním zamdleli tak ako celé telo jeho duše. RAMYU! To bolo to posledné, čo stihol začuť a potom ho obchytil ten tvor do svojho chladného náručia. Bitie jeho srdca mu pripadalo, ako posledný buchot bubnov s ortieľom smrti. Ale nie, dokázal oddeliť viečka od bodcov mihalníc a ukázal svetu svoje slepé oči spod zlatej ofiny. Len tma pred jeho zrakom mu nedovolila nakuknúť do tej anjelskej tváre. Uši mu vypovedali službu, tak ani slová nedokázal zachytiť. Jediným priateľom mu ostalo cítenie a hmat. Ale aj on musel konečne dobojovať. Nevzdával sa, jednoducho to nedovolil, ale jeho duša sa strácala. Prestal cítiť nohy, ruky a vôbec tvár, mäso či svaly...všetko bolo preč a zmizlo v duševné pozostatky, ako iné telá.

...

"Dovoľte mi prehovoriť ako prvý na počesť nášho zasadania, Starší," Predstúpil pred nich jeden z mladistvých. Vydýchol si, keď zbadal, že ani jeden z členov rádu nenamieta. Ale musel sa prehrýzť faktom, že sa na neho upiera všetka pozornosť rádu. Preto sa obzrel po mohutnom plameni v samotnom jadre sieni.

"Chcel som vám predviesť istú osobu alebo aspoň jej telo-"

"Čo to má znamenať?! Ako si si mohol vôbec dovoliť prezradiť miesto, kde sa stretáva rád Dangerion niekomu celkom neznámemu a obyčajnému?!" Postavil sa okamžite jeden zo starších avšak hneď bol zarazený iným starším. Sadol si teda na svoj ľadový trón a prenechal mladého rozprávať, aj keď bolo na mladíkovi poznať, že ho zasiahla vlna nervozity.

"Tak teda," ešte raz sa nadýchol dymu z mohutného plameňa olizujúceho doštičky striebornej vázy pod ním. Vedel, že ako jeden zo starších by mal napraviť svoje chyby a objasniť to celému rádu. Narovnal chrbticu až sa na čierno-červenom habite vytvarovali stavce chrbtice.

"Dovoľte, aby som vám predviedol mesačného chodca, o ktorom naše predošlé stretnutia boli. Mesiacužiaľ, pozviechali sme len jeho telo a anjeli smrti nám vypovedali, že jeho duša zrejme bojuje niekde v Ervúviu o masku krvilačnosti..." V tom momente, keď jeho nepatrne sa chvejúce svalstvo na perách dopovedalo, sa závratne otvorili čiernym zlatom obsypané dvere. Do miestnosti vstúpila sklenená rakva s karmínovými ornamentmi na svojom chrbte. V jadre rakvy ležalo telo polonahého zlatovlasého mladíka. Jeho úzke vyblednuté pery nadvihovali skryté tesáky mesačného chodca. Takisto alabastrová pokožka v každej sekunde strácala dôležitý a pevný pigment.

"Dovoľte, aby som vám predstavil samotného mesačného chodca s tromi dušami a trojitou silou v sebe - Ramyu," zľahka sa pousmiala tvár mladého zo Starších a zaumienil ešte pohodlnejší postoj, pri ktorom mu ruky z dlhočizných rukávov hompáľali k dlaždiciam. Ani u ostatných Starších sa nenaskytla nedôverčivosť alebo nespokojnosť vrytú v tvári, ktorá pod tieňom kapucní nebola badateľná.

"Ak je to naozaj ten mesačný chodec, o ktorom bola na každom našom stretnutí hlavná téma, bolo by správne vyskúšať jeho duševnú silu," postavila sa hlava celého rádu a bez nejakých akceptovateľných komentárov z iných úst, sa postavil z honosného trónu, prešiel kolísavým krokom okolo mohutného ohnivého kvetu až kým nenašiel to správne teleso, pre ktoré sa donútil vstať. Mladší sa odtiahol od svojho majstra a hlava v kapucni mu poklesla o niekoľko úrovní na vyjadrenie svojho rešpektu. Hlava rádu stiahla ruku na tvár Ramyu, zvraštenými prstami odtiahla prekážajúci rad ofiny. Potom siahla chamtivá ruka na črty pier, pod ktorými sa rysovali nebezpečné tesáky. Zľahka ich objal a pripravil sa na cestu po mierne opracovanej hrudi. Brázdil svalstvom na hrudnom koši. Už vtedy spoznal, že je to len telesná schránka a hruď sa nemá prečo dvíhať. Až pri leme kožených nohavíc sa zastavil a navrátil svoju starú ruku k oválnemu boku. Odtiahol svoju tvár od nádherného výhľadu na dokonalé telo.

"Starší, ak sa nenavráti jeho duša s maskou krvilačnosti, do tela sa nedostane ani duševná sila, ktorá by mohla regenerovať prípadne poškodené vlákna tela pri testovaní. Preto usudzujem, že by sme telo mali uskladniť na bezpečnom mieste s jedným z Mladších nášho rádu, až kým by sa duša vzkriesila v jeho tele," staré rozochvené chodidlá ho navrátili na miesto trónu. Mladší navrhovateľ tohto stretu sa len obzeral po tvárach Starších, ktorý jasne prejavovali svoj súhlas s hlavou rádu. Preto len pomykal zaťaženými plecami a chopil sa rakvy. Už chcel s jej prítomnosťou opustiť miesto stretu, keď tu sa v nej prebral život. Oči mu spadli na ruku, na ktorej dlani sa prsty v jednom okamžiku začali lámať v pohybe. Miestnosť zaplavilo ticho. Len ťažké vzdychy sa ozývali z úst mladíka v rakve, ktorého oči skrývala dlhšie vlny ofiny.

"Odstúpte, Mladší od tej rakvy," rozkázala hlava rádu, ale očividne to na zahalenom mladíkovi nespravilo to, čo malo. Preto sa Starší postavil a hľadel na nehybné telo Mladšieho, ktorý s veľkou dávkou zvedavosti nedokázal ani pohnúť svojimi chodidlami.

"Neuveriteľné, taká duševná sila," Ramyu sa pomaly zdvíhal do polo sedu a rozhliadal sa po informácii, kde sa momentálne nachádza. Prstami si prešiel po rozospatých viečkach, zdalo sa mu, akoby spal tisíc rokov ak nie viac. Naraz do neho vtrhol tlak vzbudzujúci skryté jeho Ja. Telo mu oťaželo a svalstvo ochablo tonou neskutočnej nenávisti a agresivity , ktorá sa valila do neho z neznámeho zdroju. Krvilačnosť v ňom vyvolala spiaceho agresora tak ako nebezpečného tvora bažiacom po karmínovom pochutení. Pevne zvraštil dosky na oboch bokoch rakvy a prudkým pohybom ich roztrhol na bezcenné kusy. Mladík postávajúci v ošiale pri ňom sa culil predstavami, aký je geniálny, že sem toho tvora pozval. Domýšľal si, že odteraz ho rád vymenuje za jedného zo Starších, ktorí sa začali stavať na staré kolená, len aby videli, ako ten neskutočný tvor trhá rakvu na márne tresky. Hneď sa jeho bujné predstavy zmenili v popol, keď ho chudá, ale silnejúca ruka oblapila za krk a začala obťahovať jeho dĺžku. Ramyu sa uškrnul a tvár sa priblížil k uchu mladíka.

"Nasýť ma alebo zahyň!" Nečakal na nijakú reakciu, špice krvilačných tesákov zaboril do jemnej pokožky, spod ktorej cítil ten blahý tlak v tepny. Mladík pocítil ľadové zovretie, akoby kovu. Slová sa mu zasekli v tom pásme ukrutnej bolesti a tak mu nezostalo pomaly síl ani na krik prosiaci o pomoc.

"Nie! Nechajte toho blázna zahynúť, taký si nedovolí žiť a niesť meno nášho rádu," zvolal Najstarší a zastavil ostatných, ktorí sa chystali pomôcť obeti útoku.

"Blázon, len nevedomosť ho zabije! Mal by predsa vedieť aká je daň za to, že sa jeho duša navráti po tom do tela! Maska krvilačnosti," ešte raz spočinul pohľadom na polo obnažené telo Ramyu, ako sa pery toho tvora s tesákmi zabárajú do zakrvavenej potravy. Aj keď to nik nemohol zbadať, kútiky rozžeravených pier sa mu pod kapucňou zodvihli do úškrnu. Bezduché telo Mladšieho padlo bledé ako stena na zem. Zvráštené líčka nasvedčovali tomu, že mesačný chodec postávajúci nad ním, z neho vysial všetku životnú energiu.

"Bravo! Je úžasný," postavila sa hlava rádu a zatlieskala na počesť tomu úžasnému tvorovi, čo sa otočilo za zvukom jeho tlieskania. Ramyu sa zahľadel na obrovské pazúry strojace jeho štíhle prsty označené krvou. Výrazné oči sa vpili do ešte krvilačnejšej farby spod ťarchou štice. Stratil nad sebou kontrolu, nevedel čo robí a len mlčky ľutoval svojho počínania. Oko plné tekutého plášťa sĺz mu spadlo na mŕtvolu, ktorej odobral život. Ako som to mohol spraviť? Čo sa to so mnou deje? Neovládol sa, rukami začal zápasiť do vzdušných strán a všetko, čo bolo na dosah jeho krvilačným rukám skončilo roztrieštené a nespoznateľné. Zastavilo ho lusknutie, ktoré sa nieslo od starých bruškách prstov.

"Je skvelý, ale treba ho skrotiť. Chopte sa ho a odprevaďte ho do Kamisarue. Teraz je doba prijímania, nemal by to byť problém!" Ramyu bol polapený do neviditeľného okrúhleho silového pola. Nemal sa ako pohnúť a ostatné osoby sa k nemu približovali. Spojili svoje ruky okolo bariéry a po niekoľkých sekundách sa stratili vo fialovom tunely.

...

"To je otrava, až zajtra sa začnú lekcie. Keby mi tu nechali aspoň nejakú pozornosť, lakomci," čierne vlasy obklopili jeho tvár opierajúc sa o tkaninu mäkkého vankúša. Zľahka si prešiel po nich prstami a zabáral svoj pohľad do drevenej klenby, ktorá oznamovala začiatok postele spojenej s jeho.

"Ale čo môžem čakať od perverzných admunkharov? Ts, všetkých prvákov si nechávajú pre svoje potešenie poobede na cvičisku," a v tom momente, akoby niekto vyslyšal jeho želanie. Na začiatku izby sa vytvoril fialový tunel, z ktorého pomaly vychádzali šiesti Starší, ktorý rukami spojovali bariéru obývanú neznámym zlatovlasým mladíkom. S úškrnom sa postavil od plachiet na lôžku a s iskrou v očiach hľadel na mladíka, ktorého tu priviezli pre istotu už v polke nahého.

"Ale čo? Dokonca Starší mi nesú moju včasnú večeru? Tak to bude zrejme chutný pokrm..." Trúfol si vyriecť svoje pichľavé slová z ešte pichľavejšieho slovníku. Jeden zo Starších sa k nemu priblížil s rukami založenými v róbe.

"Toto je tvoj nový spolubývajúci, je príliš dôležitý pre rád Dangerion, opováž sa mu ublížiť," a potom len so založenými rukami aj ostatní odpochodovali v tichosti cez fialový tunel. Ramyu dopadol na drevené parkety, keď sa tunel uzavrel, tak ako energia silového pola. Čiernovlások sa s myšlienkou na jednu jedinú podstatnú vec donútil k chôdzi k novému maznáčikovi, ktorého čoskoro preverí v skúsenostiach. O to viac ho zaujal tento zlatovlasý tvor, keď pocítil obrovský tlak vyžarujúci z duševnej energie.

"Uhm, takže ty nie si ako ostatní - žiadne predjedlo či dezert, ale hlavný chod," nemohol si odpustiť uštipačnú poznámku, oči mu spadli na nahú hruď, ktorá sa pýtala po dotyku. Jej zamatová lesklá pokožka v jemných farbách, perfektné proporcie. Zamieril zrakom vyššie, zaujali ho úzke pery, v ktorých sa rovnal malý otvor do ústnej dutiny. Prekážala mu len ofina, ktorá tvorila zábranu k očnému kontaktu. Rukou zachytil tú druhú, ktorá mu pripomínala špáradlo. V snahe vytiahnuť toho prenádherného tvora na nohy, sa Ramyu vyšklbol zo zovretia a hladnými ústami zamieril na šiju druhého.

"Ale, ale, ty ideš na to nejako rýchlo. Uhm," niečo sa mu však nezdalo, preto uchopil zlatovláska za plecia a odtiahol ho od prameňa svojho nočného života. Odtiahol závoje štice z polovičky tváre a nahliadol do studničiek, do ktorých sa vlievala krv.

"Takže maska krvilačnosti. Ani už nie som prekvapený, že mi práve teba poslali - zrejme sa ma pokúšali znovu zabiť. Ale nie, moja krv je až príliš vznešená na to, aby som ju dával posadnutému piť," zastavil to snaženie zo strany pahltného Ramyu, ktorý sa ako malé mačiatko snažilo dostať k potrave, lenže iným spôsobom. Preto ho aj surovo zhodil čiernovlások na zem a vlastným telom ho uzavrel do klietky z ľudského tela.

"Daj," prehovorili na neho úzke pery, ktoré sa dobýjali k jeho šiji. Avšak on nemal v úmysle nechať sa vysiať, aj keď takýmto mocným mesačným chodcom. Preto mu miesto šiji ponúkol zápästie.

"Oba ochutnáme z toho druhého, tak znie obchod," stihol rozhodnúť, keď sa ostrie zubov zaborilo do jeho žíl a dravo požieralo červené bunky. Vlastnými ústami začal kolembať nad tvárou Ramyu, presúval sa nižšie a perami ochutnával lahodnú mladistvú pokožku. Zanechával za sebou malé jazierka slín. Ukradol si pre seba tú drobnú, mierne ružovú, bradavku a vytváral okolo nej krúživé pohyby. Vydobýjal z nej energiu, sial jej dĺžku a ochutnával ju. Neuvedomoval si bolesť, ktorú mu spôsoboval Ramyu hladný po krvi, aj keď aj tá ustála po chvíli. Odtiahol sa od ružového sladkého kopčeka na mladom tele a uškrnul sa do tvári prebúdzajúceho sa.

"Nn..." vzdych z pier toho prekrásneho tvora vzbudil v ňom ešte väčšiu a horlivejšiu túžbu. Hlava mu s jazyk klesala k podbrušku, kde na neho čakal ten najväčší darček, ktorého sa môže nabažiť.

"Kde? Mnmm, ách," odtiahol svoje tesáky lačné po krvi a sotva vyslovil príslovku, ostatné slová nedokázal perami obtiahnuť. Rukami sa mu preplietali a odťahovali neznámemu hlavu od nahého podbruška. Vôbec nevedel kde sa nachádza a takisto sa mu nepáčilo, čo to zas vystrája s ním ďalší neznámy. No stuhol pri myšlienke a predstave, že ten chalan sa mierne podobá na Tenru. Vtedy sa silou mocou odtrhol telom od jazyka tancujúceho na palete jeho brucha. Mladík zodvihol tvár k nemu, mužnou a obratnou rukou si utrel ústa zašpinené slinami, postavil sa a umiestnil sa ledabolo na posteli.

"Huh? Kto si?" Ramyu tento čin zaskočil, ale aspoň ho ukľudnilo, že to nie je Tenra, aj keď sa mu stále zdalo, že má podobné rysy, až na oči...tie boli chladnej farby, farby nočnej oblohy. Zaujímalo ho, prečo ten mladík ho tak urputne ignoruje. Oprel sa ramenom o stenu a natiahol svalstvo nôh. Podarilo sa mu postaviť, ale v takomto rozpoložení sa mu svet mykal pred očami a rovnováha bola skoro nula bodová. Pokúšal sa zakročiť alebo aspoň priblížiť k mladíkovi, jediné, čo sa mu podarilo, bolo, že skončil na posteli prehodení cez čiernovláskovú hruď.

"Neradil by som ti, stávať na nohy a už vôbec nie chodiť," vytiahol sa z postele a nechal Ramyu ležať na svojom lôžku. Otvoril skriňu, ktorú si zlatovlások doteraz ani len nevšimol. V očiach sa mu však zaligotala obrovská čepeľ hrubého a mohutného meča. Uchvátil ho pohľad na takú oceľovú krásku.

"Myslím, že najprv by si sa mal predstaviť ty. Ty si mi narušil pokoj na izbe," a čepeľou, ktorá bola dlhá asi ako Ramyu prešiel pomaly k nemu. Oceľ mu priložil k tepne a zatváril sa ľadovo až Ramyu pocítil koberec zimomriavok.

"Takže, meno?"

"Uhm, Ra...Ramyu,"

"Tak teda Ramyu, narušiteľ môjho pokoja, vitaj v Kamisarue. Moje meno je Yuuji, ale oslovuj ma Yuujiro-sama a teraz prac sa z mojej postele!"






 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Momo Momo | E-mail | 14. ledna 2015 v 17:53 | Reagovat

Vieš čo by to chcelo ???
Samozrejme pokračovanie :-D
Že já blbá som našla tento blog až teraz *fnuk* :-(
Pokad je blog ečte aktívny,mohla by si pridat pokračovanie ??? *psie oči* ^.^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama