Druhá kapitolka :) užite si ľudkovia :D
Takže zase sa ozývam po dlhom čase. Čo, je, čo sa sťažuješ? Však veľa času zas neuplynulo, tak sa kroť, hej?! No, takže, kde som skončil v tom mojom zážitku...Áno, už viem! Takže ako som tam tak stál, mi v ušiach začal znieť zvláštny hlas, hovoriacimi slová "Hej...Hej...!" Na koniec som sa spamätal a uvedomil si, že všetko, čo ten milý zlatý chlapec povedal, bola len ilúzia, vytvorená domýšľavosťou a, prirodzene, nedostatkom sexu. Stále som sedel na schodoch a čumel na toho chlapca ako máva popred mojimi očami rukou.
"Kámo, vnímaš?"
"Čo...jasne, že vnímam. A už nemykaj toľko tou rukou."
Chlapec sa len usmial a prešiel po schodoch okolo mňa.
"Heh...Tešilo ma.."
Hmm. Ešte pár minút som sa zamýšľal nad dvoma vecami- prečo mi pri tom chlapcovi i tak búšilo srdce....A prečo tá jeho ruka mala podobný zápach, ako moja pravačka po.. ehm..."jednoručnej práci". Čo je? Čo sa smeješ? Ty si ho nehoníš? Tak čuš a počúvaj ďalej. Druhý deň som na prednáške z neznámych príčin dával pozor. Niet divu. Preberali sme sexuálnu výchovu v Antike. Už len preto, že každé štvrté slovo začínalo na homo. Čo bolo ale prekvapujúce- tie výklady ma vzrušovali. Normálne som mal chuť siahnuť si do nohavíc a ísť na vec. Samozrejme som si bol vedomý toho, že som v slušnej spoločnosti. Ako náhle skončila prednáška, Namieril som si to do kabínky na hajzli. Ako bonus som si pomáhal predstavovaním si toho chlapca ako ho vyzliekam. Bolo to...príjemné. Skoro ako by mi to robil on sám a nie moja ruka. Nakoniec veľké finále...A zároveň veľká deriniéra, keď som spoza kabínky začul dievčenské hlasy miesto chlapských....a do riti. Zlé záchody. Ešte horší bol moment, keď sa samovoľne uvoľnila zámka a dvere sa pomaly škrípajúco otvorili. Jednak som ohluchol od toho pišťania, a jednak som oslepol kvôli kaséru, keď som z vyzlečenými nohavicami chcel objasniť situáciu. Nakoniec som skončil u školského psychológa, ktorý mi vysvetľoval, že sa nemám za čo hanbiť. Mal som sto chutí sa ho opýtať, či si ho honí pravidelne, alebo to naschvál je taký vadný. Po hodine tejto depresívnej konverzácie som konečne vyšiel von z kancelárie.
"Hej. Ty si ten z tých schodov, nie?"
Ten hlas mi bol dáky povedomý. Sedel priamo za mnou vedľa dverí. Pohodový, usmievavý sa na mňa len tak díval.
"Asi hej. Kira, ak sa nemýlim."
"Áno, to som ja. Chodíš sem pravidelne?"
Radšej som nič nepovedal. Mal som toho dosť pre dnešok. Hrôza a des ti poviem. Nie Kirovi, tebe, čo sem čumíš! No dobre, Naštval si ma, chlapec. Pre dnešok opäť balím. Nabudúce sa už niekam dostaneme s týmto zážitkom dúfam...















