Piata kapitola xD
Tak zmena plánu. Budem pokračovať teraz. A ty, ak sa mi ešte raz budeš hrabať vo veciach, keď som v sprche, tak skončíš horšie než Light Yagami v posledných chvíľach svojho života, je ti to jasné?! No, takže som sa po zvyšok toho dňa snažil vyhýbať Kirovi. Bo s vysokou pravdepodobnosťou by som si ho predstavil dole bez.
Koncom novembra sa chystal veľký turnaj v stolnom tenise, a ja, veľký hráč a milovník stolného tenisu, som si túto príležitosť nemohol predsa nechať ujsť. Čo? Som nespomínal, že mám rád tento šport? No tak, teraz už vieš. Každopádne to chcelo tréning, ktorý som mával pravidelne v pondelok. Tešil som sa, ako dneska s kolegami poriadne zadrvíme.
"Tak moment! Kde je Kyle?"
"Chorý...Zrejme to chytil od svojej baby."
"Ten magor...kde teraz zoženieme tretieho hráča na kolotoč? Hej, ty tam fešák! Poď sem! Ideš zlým smerom, tam je východ....ach, sráč jeden. Tak to sme zrejme skon..."
V tom sa ozval Kirov hlas spoza mňa.
"Ja by som si zahral."
Som sa otočil a stál tam v úzkych trenírkach a obtiahnutom červenom tričku s golierom. Tak strašne som mu chcel povedať, že mu to pristane, ale samozrejme hrdosť nedovolila. Tak sme ho teda prizvali k sebe a začali sme hrať.
Bol som prekvapený jeho výkonom. Nebol žiadne B-čko. Vo vzduchu bol cítiť jeho pot....Čo zas?! Že preháňam? Náhodou to bol príjemný zápach potu, tak čuš! No, každopádne všetko bolo super. Hra naberala vysokú úroveň. Presne takú, akú som potreboval na poriadny tréning. Žiadne zbytočné chyby, nič. No potom nastal, už ako obvykle, zlom, keď sa Kira postavil za mňa.
"Ide ti to skvele, Shuu."
"Tak to je samozrejmosť. A budem aj lepší."
"Tak veľa šťastia."
Plesol ma po zadku...on ma plesol po mojom zadku...Bol som v takom šoku....no dobre, nie v šoku, v rozpakoch, že som sa akosi nepohol z miesta a Kira do mňa stihol naraziť a strieskať sa na zem. Našťastie sa mu nič nestalo. Chvála bohu... Od tej doby, keď som sa náhodou chytil za zadok, som si na to spomenul, ako sa ma, hoci nie nežne, dotkol dlaňou môjho zadku.
Čo sa týka turnaja, uznali sme Kiru ako náhradného hráča nášho tímu, vďaka čomu sme aj vyhrali. Chcel som ho objať, ale podanie ruky bolo istejšie. No dostalo ma to, čo mi Kira povedal ešte v ten večer po zápase, keď som si čistil zuby.
"Shuu?"
"Čo chceš?"
"Ja len...díky, že ste ma prizvali do tímu."
Na chvíľku som zastavil s kefkou, no potom som pokračoval akoby nič. Kira sa len pousmial a odišiel spať. Poviem ti, v tú chvíľu som premýšľal nad tým, čo mu na to povedať, bo mi napadali len samé veci ako "Chcem spať pri tebe" a podobne. Som prekvapený, že si ma tentokrát toľko neprerušoval. Tak zas nabudúce...















