No tak je tu už tretia kapitolka a táto je už trochu veselšia než tá predošlá :) tak užite si :)
Zaklapl jsem budík a vydal se do koupelny, kde jsem se pokusil zlepšit sůj vzhled, aby ze mě děcka ve třídě neumřeli strachy. Přeci jen, pláč není pro vzhled nejlepší. Oblékl jsem se a odšoural se do kuchyně, kde mi Lukáš(!!!) připravil snídani. Asi mu mě bylo líto, utěšoval mě dost dlouho.
"Ahoj." Zamručel jsem a usadil se k chlebu s medem a kakau. Pousmál jsem se. Kakao jsem miloval. Nasnídal jsem se, ještě jednou vyčistil zuby a popadl školní batoh.
"Tak si to ve škole užij, Mišinko." Poplácal mě po tváři. Snaživě jsem se na něho pousmál, nazul tenisky a vyběhl na tramvaj. Usadil jsem se a smutně zíral z okénka, kde spousta pracovníků sundávala plakáty o koncertu Morandi.
Zobudil som sa na veľký hluk. Samozrejme Lucia si musela na celý dom púšťať nejaké nechutné pesničky, ktoré mi liezli hore krkom. Keby tam pustila aspoň niečo depresívne. Unudene som vstal z postele a odkráčal som do kúpeľne. Upravil som sa aby som nevyzeral ako mrtvola, oholil som sa a očistil zuby, ešte som skontroloval čas či nemeškám a zišiel som dole po schodoch. Nachystal som si všetko, čo potrebujem obul som sa a vypadol z domu. Bez rozlúčky a popriania pekného dňa. Po ceste som si kúpil v obchode colu a nejaký keksík na zahryznutie a ponáhlal som sa na električku aby som to stihol do práce.
,,Ahoj Daníčko... aký bol koncert?" Opýtala sa Rebeca keď som mieril do svojej kancelárie.
,,Ďakujem za opýtanie bolo to fajn." Hrane som sa usmial, ale myslím, že si to ani nevšimla. Rebeca bola jedna z mojich osobných sekretárok. Mal som ich tri keby sa náhodou niečo dialo ako napríklad dnes. Sara, moja ďalšia sekretárka bola miesto mňa na pohovore a Silviu som poslal na schôdzu do Londýna. Samozrejme si nemusíte nič domýšlať som riaditeľom veľkej firmy, zdedil som ju po otcovy, ktorý zomrel pri nehode s lietadlom, keď sa vracal z Kanady.
Po zápolení se zámkem jsem otevřel skříňku a přezul se. Nesnáším bačkory. Protáhl jsem obličej.
"Michááálku." Skočila mi kolem krku Viki moje kamarádka.
"Ahoj." Usmál jsem se sklesle.
"Co jeee?" Nechápala mou náladu.
"Ale nic."
"Něco se stalo na tom koncertu, co?" Dovtípila se.
"Nooo, spíš po něm."
"Aha, a co???" V očích měla otazníčky jako v těch animovaných seriálech, co na ně kouká.
"Aaale, kašli na to." Sklopil jsem hlavu a začal se šourat do třídy.
"Tys tam někoho potkal!" Vyjekla, jak byla nadšená z toho, že na to přišla.
"Nechceš to říct hlasitěji? Na druhé straně školy tě ještě neslyšeli." Zavrčel jsem na ní a usadil se v lavici u okna.
Unudene som sa vracal z práce a myslel som si, že umriem. Na pol ceste domov som si spomenul, že som v práci zabudol kľúče od bytu. Vystúpil som z električky a nastúpil som na električku, ktorá išla smerom späť.
Prišiel som do svojeho kanclu zhrabol kľúče a spomenul som si, že mám v garáži zaparkované auto. Tak som ešte vzal kľúče od mojeho strieborného AlfaRomea. Bol som na neho hrdý také auto nemal hocikto. Všetci mi ho závideli, veď kto by nezávidel kabriolet? Nasadol som do neho a šprintoval som domov. Zaparkoval som auto do garáže a, čo najrýchlejšie ako sa dalo. Vybehol som do svojej izby kde som sa zatvoril.
,,Dano!!!" Zvrieskla Lucia.
,,Hmmm.." neochotne som sa ozval. Zrejme som nebol dostatočne nenápadný.
,,Kde si bol? Mal si byť pred pol hodinou doma!" Naštvane za ním vykročila do izby.
,,Zabudól som si v práci kľúče." Otočil som sa jej chrbtom.
,,Inak, čo ste robili s Michalom keď som odišla?" Posadila sa na moju posteľ a ignorovala moju naštvanú tvár.
,,Nič..." otočil som sa jej chrbtom a jasne som jej dal najavo aby vypadla z mojej izby. Hneď som za ňou zamkol a zviezol sa po zverách na zem. Z očí mi začali stekať slzy. Ako naschval.
"Mišiii, usměj se na mě. Mišinko." Otočil jsem se k Lukášovi.
"Nejde to." Zahučel jsem.
"Ale no tak, zapomeň na něho." Myslel to se mnou dobře.
"Ale on říkal, že mě miluje!" Namítl jsem prudce.
"A myslel to vážně?"
"Určitě, viděl jsem mu to na očích." Zul jsem si boty.
"I oči někdy lžou." Odvětil Lukáš klidně. Zavrtěl jsem hlavou. 'Ne, tomu nehodlám věřit!'
"Ale…" Padl jsem mu do náruče. Objal mě a hladil po zádech, zatímco se mé slzy vpíjely do jeho oblíbeného trika.
"Ššš ššš, to bude dobrý Miško…" Pohupoval se mnou a odvedl mě do svého pokoje, kde mě posadil na křeslo a podal mi tabulku čokolády z jeho tajné zásobárny.
O tri mesiace neskôr:
,,Tak dúfam, že to tu bezomňa vydržíš ja idem. Peniaze som ti dal a ešte som ti nejaké nechal v obývačke. Päťdesiat tisíc by ti malo stačiť." S úsmevom som zatvoril dvere a nasadol som do svojeho strieborného kabrioletu. Ku obedu som konečne prišiel do Prahy a to som šiel od ôsmej. Zastavil som sa na nejakej provizornéj polícii.
,,Dobrý deň." Ohlásil som sa na vrátnici.
,,Dobrý, co by ste rád?" Usmiala sa na mňa pani za pultom.
,,Chcel by som sa chcel opýtať, či náhodou neviete kde býva Michael Tůma." Snažil som sa na tú pani netlačiť, aby mi to, čo najrých lejšie povedal.
,,Nač, ho potřebujete?" Opýtala sa, ale už sa začala hrabať v spisoch.
,,Ja by som ho chcel navštíviť, pretože som ho už tri mesiace nevidel." Oprel som sa o pult.
,,Ahá takže nějaké přátelské střetnutí. Asi ho dobře znáte." Usmiala sa na mňa.
,,No podla toho v čom." Otočil som hlavu aby si nevšimla môj perverzný úškľabok.
,,Bydlí na téhle ulici." Ukázala mi zväzok papierov aj s náznom ulice.
,,Ďakujem, a nevedeli by ste mi náhodou povedať kde to je, viete, moc sa tu nevyznám." Poškrábal som sa na hlave.
,,Samozřejmě, tady... mapa a budu potřebovat vaše jméno abych si vás mohla zaznačit, že jste tady byl." Podala mi mapu Prahy a odložila zväzky papierov.
,,Ďakujem, Daniel Lorence (Lorenz)." Ukázal som jej pre istotu aj občiansky abysi to potvrdila.
Veselo saom odkráčal, ku svojemu autu a prezrel si mapu. Našiel som to skoro hneď. Naštartoval som auto a ako najrýchlejšie som mohol som sa dostal na určenú adresu.
Nazouval jsem si tenisky, přes hlavu si hodil kapucičerné mikiny a do uší si nandal sluchátka, abych nemusel s nikým komunikovat. Ty tři měsíce byly strašné, ale já jsem nedokázal zapomenout. Viki ze mě měla skoro trauma. Sevřel jsem pevněji vodítko Shadowa, mého zlatého ratrívra, kterého mi dal Lukáš, aby mi zlepšil náladu.
"Já jdu vyvenčit Shadowa." Oznámil jsem a vyšel před dům a se sklopenou hlavou jsem za sebou zavřel branku.
"Tak pojď, chlapče." Potáhl jsem za vodítko a vydal se směrem k parku. Jelikož už vyrostl, když popoběhl, strhl mě s sebou. "Heej, klid." Vzhlédl jsem, protože takhle skákal, když viděla nějakého člověka. Zarazil jsem se při pohledu na známou osobu.
"Miško…?" Usmál se.
"D-Dane?" Zůstal jsem zaraženě stát.
"Mišičko, tady jsi." Objal mě kolem ramen Lukáš, asi na mě chtěl zase sbalit nějakou holku. Teď zůstal zaraženě stát Dan, v očích byla vidět bolest.
Videl som ako ho ten chlap obial. Hneď mi napadlo, že to bude asi náhrada za mňa. Odišiel som a nevrátil som sa, čo som si iného mohol myslieť? Naozaj som si myslel, že ma miluje, ale on to len predstieral. Bolo to proste len úlet.
,,Prepáč, že som ťa rušil.... tak ja zase pôjdem." Smutne som sa usmial a otočil som sa mu chrbtom. Zarazu ma obiali akési ruky okolo pásu. Udivene som sa otočil a pozeral do uslzenej Michalovej tváre.
,,Miško.. neplač..." Zotrel som mu slzy z tváre a primačkol si ho k sebe. Bol som tak v šoku. Myslel som si, že s tým chlapom niečo má, ale som rád pretože to tak nevyzerá.
,,Bolo mi moc smutno." Zatvoril som oči a jemne som s ním pohupoval v náručí.
"I mně." Pevně jsem se ho chytl, jako by se měl vypařit. Viděl jsem jeho zvědavý pohled v očích, který směřoval na Lukáše.
"Než se zeptáš. To je Lukáš, můj brácha. Lukáši, to je Dan." Představil jsem je. Lukáš se svýma hnědýma očima, kterýma se mi jako jedinýma podobal, zadíval na Dana.
"Aha, to je on, cos kvůli němu tak brečel?" Nadhodil.
"Lukáši…" Zčervenaly mi tváře, to říkat nemusel.
,,Ty si kôli mne plakal?" Vzal som jeho tvár do dlaní a usmial som sa na neho. Pobozkal ma a znovu si tvár schoval v mojej hdrudi. Hladil som ho po vlasoch a po chrbte. Bol som tak moc rád, že som ho našiel.
,,Prepáč Lukáško, môžem si ho na chvíľku nechať? Neboj sa dobre sa ti o neho postarám." Zodvihol som pohľad na Lukáša, ktorý ma prepaľoval pohľadom a Michal sa mi len vrtel s rumencom v náručí.
"Mu-musím ještě vyvenčit Shadowa a…mohli bychom se projít." Usmál jsem se na Dana. Kývl.
"Pojď sem, Myšáčku." Přešel jsem k Lukášovi a zadíval se mu do očí. Sklonil se ke mně.
"Máš u sebe pořád ten pepřák?" Zeptal se. Protočil jsem očima.
"Jo." Zahučel jsem.
"Tak mi jdeme." Chytil jsem Dana za ruku a navigoval ho k parku.
"Mimochodem, pozdravuj je."
"Koho?" Nechápal Lukáš.
"No ty holky, co jsi na mě chtěl sbalit." Usmál jsem se a objal jsem Dana kolem pasu.
Iba som sa začudovane pozel na Michala a otočil sa na Lukáša.
,,On na teba chcel zbaliť baby?" Opýtal som sa ho keď sme boli ďalej od jeho domu. Neviem prečo by to mal jeho brat robiť. Možno preto lebo si myslel to, čo ja som si pomyslel o Michalovi keď som ho videl s Lukášom sa obímať. Pozrel som mu do očí a milo som sa na neho usmial.
"No, protože se holkám zdám roztomilej." Pokrčil jsem rameny. Potáhl jsem za vodítko.
"Shadow, poběž." Pobídl jsem psa. No, ten se kolem mě prohnal, že mě zase málem strhl k zemi. Ještě, že mě Daniel chytil. Usmál jsem se. Byl jsem tak šťastný, že přijel, až jsem myslel, že začnu létat. No prostě euforie.
,,Ale veď ty si roztomilý.... ale si len môj a im ťa nepožičiam." Usmial som sa na neho a pobozkal ho. Bolo mi jedno, že stojíme v strede chodníka a, že nás všeci vidia. Tak dlho som necítil jeho peri. Tak dlho som ho neobímal. Mohlo sa mi o ňom iba zdať, ale teraz je tu pri mne.... síce som ešte nedomyslel kde budem bývať, ale peniaze mám s tým by ani tak problém nebol. Zrazu po nás začal štekať Shadow, zrejme sa mi nepáčilo, že si privlastňujem jeho pánička.
,,Prepáč, ale Miško je môj....." Pritiahol som si ho k sebe a uškliabil som sa na Shadowa. Ten si sadol a natočil hlavu do strany, zrejme nerozumel, čo som povedal alebo rozumel, ale akceptoval to. Neriešil som to. Už som jeho pozornosť nepriťahoval a to som aj chcel.
,,A ešte mi povedz, či vašim bude vadiť keď sa na chvíľku ku vám nasťahujem alebo si mám radšej obstarať nejaký byt." Chytil som ho za ruku a pokračovali sme v ceste.
Zamyslel jsem se.
"Nooo, já bych bral první možnost. Jenže rodiče by mi to nedovolili." Sklopil jsem hlavu. Bylo mi to líto, chtěl bych, aby Dan bydlel u nás, ale rodiče by mě s tím nápadem vystřelili na Mars i se psem.
"Promiň." Šoupal jsem nohou.
,,Nie to je v pohode. Ja mám peniaze na hotel takže sa nemusíš báť." Usmial som sa na neho.
,,Tak a kam to chceš vlastne ísť?" Opýtal som sa nech mám jasno. Shadow už nedočkavý ťahal Michala a ten ho ledva držal na vodítku.
Přitáhl jsem vodítko.
"Do parku, musím tohle třeštidlo vyvenčit." Usmál jsem se, stoupl si na špičky a spojil naše rty. Nechal jsem naše jazyky proplést. Spokojeně jsem svůj nos zabořil do jeho mikiny, která voněla jeho úžasnou vůní. Voněl po hřebíčku a skořici.
,,Do tamtoho?" Ukázal som na zalesnený plac päťdesiat metrov od nás. Pohladil som ho po vlasoch. Páčilo sa mi, že už nieje taký plachý ako predtým a, že ma v pohode na ulici pobozká.
,,Michaeli, co to děláš?" Zanami sa obiavilo nejaké blonďaté dievča, asi Michalovho veku. Michal sa na ňu vražedne pozrel a s rumencom sa mi schoval do bundy. Hneď mi došlo, že to bude niekto z jeho školy.
,,Balíš hezký kluky, co si nezasloužíš?"Pohŕdavo sa na neho pozrela. Pevnejšie som ho obial a hnusne som sa pozrel na blondínu. Myslím, že ani nevedela, čo je to škola.
,,Dávaj si na mňa pozor a Michala sa ani nedotkni, lebo budeš mať problém!" Zavrčal som na ňu. Pozrel som sa na Miška a pophladil som ho po vlasoch.
"A copak mi provedeš? Naplácáš mi na holou?" Mrkala na něho koketně. "Jinak, jsem Jana." Zamračil jsem se na ní. Nejen že mi kazí život ve škole, ale ještě se mi snaží sbalit Dana.
"Vypal!" Zasyčel jsem a Shadow, který dost reagoval na změny mých nálad, se hlasitě rozštěkal.
"Ale mně se nechce." Zamrkala na mě.
,,Počula si?! Vypál! Nemám záujem o štetky ako ty!" Otočil som sa jej chrbtom a spolu s Michalom sme sa rozišli k parku.
,,Heeej! Ty mě tu necháš stát?!" Orkíkla ma.
,,Predstav si, že áno." Posledný krát som sa na ňu pozrel a Michala som si pritiahol do náručia a rovno pred ňou som ho pobozkal.
Nechal jsem se líbat a koutkem oka jsem sledoval, jak Janě spadla brada, ona zezelenala a odešla.
"Pěkně jsi jí to nandal." Zasmál jsem se. Objal jsem ho kolem pasu a vedl jsem ho dál do parku. Shadow, jak uviděl svoje oblíbené místo - rybníček - , se rozběhl a táhl mě za sebou.
"Aaa, Shadooow, zastav. Zastav ty střelený psisko!" Ječel jsem. No, nezastavil a já jsem přistál na zemi.
Rýchlo som k Michalovi pribehol a pomohol som mu posadiť sa. Udýchane na mňa pozrel. Ja som mu do dlaní chytil tvár a utrel ju od špiny. Neposedné vlasy som mu odhrnul z tváre a oprášil som z neho to čo sa dalo.
,,Si v pohode? Nebolí ťa nič?" Starostlivo som sa mu zahladel do očí. Nevinne sa na mňa usmial a ja som si k nemu prisadol.
"Ne, nic mi není. Já tě zabiju, ty pse!" Oproti výhružce jsem si od psa nechal akorát olíznout obličej. Vstal jsem a pomohl jsem Danovi na nohy.
"Je celej po Lukášovi, to on mi ho koupil." Podrbal jsem Shadowa za ušima.
"Abych nebyl tak smutný."
,, Tak to je dobre. Môžem ťa pozvať do nejakého podniku? Platím sa samozrejme." Usmial som sa na neho. Celkom sa mu ten nápad zapáčil. Odniesli sme Shadowa domov a Michal sa zatial prezliekl do čistého oblečenia. Celkom sa mi páčilo ako mal zariadenú izbu. Mal som šťastie, že jeho rodičia neboli doma, asi by ma zabili keby ma tu zbadali.
"A kam půjdem?" Zeptal jsem se, zatímco jsem se převlékal. Černé úzké džíny, zelené triko s černými proužky a černá mikina se stříbrným bleskem přes záda. Dan si zaujatě prohlíže můj pokoj. Mně se moc líbil, zařizoval jsem ho podle sebe.
Nábytek byl ratanový, kromě stolu. Oblečení jsem neměl ve skříni, ale na několika tyčích, jako bývají v obchodě. Jen spodní prádlo jsem měl v šuplících. Koberec vysoký černý a dvě protější zdi béžové, ty druhé tmavěji hnědé. A hromada plyšáků na černě povlečené posteli. Pak hromada věcí na stole, knížky v poličce…měl jsem tam celkem neuklizeno. Ale co. Pořádek je pro blbce, inteligent ovládá chaos.
,,Do nejakej reštaurácie." Usmial som sa na neho a vysadil som ho si ho na moje nohy.
,,A ak by to tvojim rodičom nevadilo, jednu noc by si bol somnou na hotelovej izbe." Pobozkal som ho na čelo a hladil som ho po stehne. Postavili sme sa a rozlúčili sme sa s Lukášom. Vyliezli sme z domu a nasadli do môjho kabrioletu. Michal chcel stiahnuť strechu, tak som ju stiahol aby sa potešil a vyšli sme smerom k hotelu kde som bol ubytovaný spolu s Luciou pred tromi mesiacmi. V strede cesty mi zazvonil mobil.
,,Rebeca?" Opýtal som sa.
,,Áno, jeden apartmán na dnešný večer, ak by sa plán zmenil tak ti dám vedieť." Usmial som sa a zastavil som na križovatke.
,,Nie, potrebujem to do pätnástich minút na svoje meno...... Ano s manželskou posteľou..... Kvety? A to mi načo bude?...... Dobre ďakujem, máš to u mňa... ahoj." Zložil som a spokojne som sa pozrel na mobil. Usmial som sa na Michala a hneď ako naskočila zelená som šlapol na plyn.
Užíval jsem si jízdu kabrioletem, jen mi vadily vlasy, co mi lezly do obličeje. Jen by mě zajímalo, kdo je Rebeca?? Rozhodl jsem se to neřešit a se smíchem jsem kynul lidem, okolo kterých jsme jeli. Dělal jsem si z toho legraci. Ucítil jsem Danovu ruku u sebe na stehně. Usmál jsem se a zavřel oči.
"To pozvání pořád platí?? Mimochodem, jak dlouho tu budeš?" Zajímal jsem se.
,,Platí." Rukou som ho hladil po stehne a občas som zašiel aj na bok.
,,No, ako dlho tu budem? Podľa toho ako rýchlo Lucka minie tých 50tisíc, čo som jej doma nechal." Zasmial som sa a rátal s tým, že do týždňa budú fuč. Aby som jej nezariadil kreditku a na tú jej neposielal peniaze. Pokrútil som hladou a venoval krátky úsmev Michalovi.
"Tak jo, ty asi nevíš kam, co?" Zavrtěl hlavou.
"Budu tě navigovat." Usmál jsem se. "Tady zahneš doprava. Rovně…" Za mé navigace jsme se nakonec dostali až k jedné pokojné restauraci. Výhoda byla, že stoly byly od sebe odděleny cihlovou metr a půl vysokou zídkou.
Po chvíli tam přichvátala servírka s vlasy obarvenými na modro.
"Co to bude?" Položila před nás lístek. "Pro vašeho mladšího bratra bych tu měla dětské meny." Zatnul jsem pěsti.
,,Ja by som poprosil ľadovú kávu." Usmial som sa a súcitne som sa pozrel na Michala a poslal som mu vzdušný bozk. Servírka odcupitala a ja som mu pod stolom hladil stehná.
,,Moc si mi chýbal. Tak rád by som pri tebe ostal naveky." Pošepkal som mu do ucha. Tak krásne voňal. Celý deň by som mohol vdychovať tú jeho omámnu vôňu. Zatvoril som oči a nechal sa unášať tým, čo cítia ostatné zmysly. Znovu som otvoril oči a prvé, čo som zbadal bola jeho tvár, jeho nekonečné oči v, ktorých som sa vždy strácal. Keď som videl, že sa ku nám blíži servírka, rýchlo som sa odtiahol, síce sa mi nechcelo a ani Michal nevizeral, že by sa mu chcelo.
"A co ty??" Usmála se na mě mile. Přivřel jsem oči.
"Já bych si dal zelený nestea a hranolky s tatarkou." Poručil jsem si. Když odešla, přišoupl jsem se k Danovi.
"I mně jsi chyběl. Zůstaň tu." Prosil jsem. Viděl jsem jeho zaražený pohled a pak jsem se odtáhl, když přiběhla servírka. Položila přede mě skleničku a odběhla.
,,Milujem ťa." Usmial som sa na neho a zatvoril som oči. Nahmatal som jeho ruku a preplietol som s ním prsty. Zrazu sa pri nás obiavila servírka a priniesla Michalovi hranolky. Pustil som jeho ruku a do prstov som vzal jednu hranolku. Namočil som ju do tatárky a Zrazu sa pri nás obiavila servírka a priniesla Michalovi hranolky. Pustil som jeho ruku a do prstov som vzal jednu hranolku. Namočil som ju do tatárky a priložil k Michalovím ústam.
,,Neboj sa ostanem tu, ale len pár dní." Otvoril ústa a ja som mu do nich strčil hranolku.
Jeho odpověď se mi vůbec nelíbila, nejraději bych si ho tu nechal napořád. Otevřel jsem pusu a nechal si do ní dát hranolku. Vystrčil jsem jazyk a olízl jsem Danovi prst. Přivřel oči. Usmál jsem se, než jsem se hranolek chopil sám. Na příbor jsem se vykašlal a nabíral jsem hranolky jen rukou. Pobaveně mě pozoroval. Pokrčil jsem nad tím rameny.
"Dáš si?" Nabídl jsem mu několik hranolků namočených v tatarce.
,,Nie ďakujem nie som hladný... držím dietu." Milo som sa usmial a ukázal som na svoje neviditeľné sádielko. Počkal som až doje a potom sme sa vybrali k hotelu kde som bol ubytovaný aj predtým. Vošli sme do luxusne zariadeného amartmánu, tento bol trochu krajší než ten predošlí.
,,Tak Mišulo, čo budeme robiť?" Posadil som sa na posteľ a čakal som až si ku mne prisadol.
















Absolutne hustá časť
rýchlo pokračko