No ľudkovia takže je tu ďalšia kapitolka..... tešte sa xD
Takže opäť sa raz hlásim po dlhom, dlhom čase...Hej, hej, zlez zo mňa, sa ovládaj trochu! Joj, človek len na dlhšiu chvíľu odíde mimo budovu, a už tu dobre že nezinfarktuješ. Takže, bol som mierne v šoku z toho, ako Kira pri mne stojí a podáva mi vreckovku. Nevedel som, čo spraviť. Či prijať vreckovku alebo si zachovať dôstojnosť...no hej, alebo sa naňho na mieste vrhnúť.
"No tak, vezmi si ju. Potrebuješ ju viac než ja."
Povedal to s úsmevom na tvári. Tak veľmi ma dojímal, že som nechcel, aby táto chvíľa nikdy neskončila. Chcel som naďalej počúvať tie jeho milé slová. No nešlo to, musel som si zachovať hrdosť tvrdého chlapa.
"Daj ju sem! A ja neplačem, nie som baba!"
Vytrhol som mu z rúk vreckovku a vysmrkal sa do nej. Kira sa i napriek mojej reakcii naďalej usmieval. Akoby mu to ani nevadilo. Postavil som sa zo zeme, oprášil sa, a odišiel zo záchodov, odhadzujúc použitú vreckovku do záchodu. Nepovedal som ani slovo. I tak som nevedel, čo by som mu vtedy mohol povedať. Slová ako "ďakujem" boli pre mňa prejavom slabosti. I keď ma zahrialo na srdci, že tam bol pri mne.
Po zvyšok týždňa bolo všetko po starom. S Kirou som sa bavil len v predstavách a v predstavách som s ním aj chodil...no čo? Že nevďačný? No, len nerob unáhlené závery...Takže, blížili sa zimné prázdniny a ja som sa pokúšal dostať do tej správnej vianočnej nálady....nie, neobliekol som si oblek Santu....nie, ani Rudolfa....herdek, prestaneš sa už vypytovať?!....no, takže snažil som sa dostať do nálady, a tak som sa ponúkol u dekana fakulty, že pomôžem s výzdobou v sále na vianočný večierok, ktorý mal byť už o týždeň. Poviem ti, nie je to žiadna sranda vešať vianočné gule na najvrchnejších konároch päťmetrovej borovice, ale aspoň som nemal hlavu prepchanú starosťami. Všetko išlo po masle. Do pozadia nám hrala učiteľka klavíru. Nie dobrovoľne, skúšala spolu so zborom katedry hudby na vianočný večierok. Každopádne všetko bolo fajn.
No po asi polhodine som zbadal v diaľke skupinu drsných chlapov...samozrejme o nič drsnejších ako ja...ako ťahajú za sebou za golier po zemi....Kiru. V tom momente som doslova zoskočil z rebríku a rýchlym krokom som šiel za nimi. Vošli na záchod. Ja som sa potichu vkradol tiež dovnútra a načúval som spoza rohu steny.
"...niečo mi dlžíš pusinka..."
"Ja ti nič nedlžím!"
"Ale, ale. To si len myslíš. No v skutočnosti mi dlžíš 20 dolárov. Nechceš predsa, aby sa ľudia dozvedeli o tvojej orientácii, že nie? Pokiaľ si spomínam, na tejto škole netolerujú homosexualitu. He he..."
Takže to bola pravda...on bol skutočne gay. Na svoju obranu naňho Kira napľul.
"Ty hajzel!"
"Držte ho pevne! Ty kurva malá. H ehe, však ja ta naučím poslúchať."
Vtedy si ten chlap začal rozopínať gate a ostatní prinútili Kiru zísť na kolená. No Kira sa nedal, a keď mu ku tvári priblížil toho kára, brutálne sa mu doň zahryzol.
"AAAAAAAAAAaaaaa....Ty suka!"
On mu vrazil. Vrazil mu päsťou do jeho krásnej nevinnej tváre. To ma nasralo natoľko, že som vpadol medzi nich.
"Dajte z neho ruky dole!"
Všetci okrem bossa spanikárili pri pohľade na mňa.
"To je Shuuhei! Padáme!"
Dvaja z nich zdrhli preč, no boss stále ostal. Kira zatiaľ ležal na zemi a z očí mu tiekli slzy. Bol to tak neznesiteľný pohľad. No o to zúrivejší pohľad som namieril na bossa, ktorý sa akurát pozviechal z toľkej bolesti.
"A ty tu čo chceš? To, že si populárny na škole, pre mňa nič neznamená. A čože sa tak zastávaš tohto tu? Nebodaj ti záleží na štetkách..."
Tým posledným slovom si u mňa zadovážil priamy úder päsťou do ksichtu. Až ho to obilo o stenu za ním a upadol do menšej kómy.
"...Shuu?"
Ozval sa ten nežný hlas, z ktorého bolo cítiť smútok a strach.
"Čo chceš?"
"Vezmi...vezmi ma prosím domov..."
Bez akýchkoľvek slov som ho vzal na ruky. Bol prekvapujúco ľahký. Odniesol som ho do auta na zadné sedadlo a odviezol na intrák, kde som ho uložil do postele. Prisunul som si stoličku k jeho posteli a len tak som ho sledoval, ako odpočíva. Najviac ma však zneistila otázka, ktorú len tak tak zo seba Kira vydal:
"Shuu? Prečo...prečo si to...urobil? Nemáš....ma predsa...rád...."
Zaspal. Čo bolo šťastie pre mňa. Nevedel by som mu totiž vtedy odpovedať. Jediné, čo som bol vtedy schopný urobiť, bolo pohladiť ho po jeho namodrenom líci a popriať mu dobrú noc. Tak, dnes to hádam postačí. Vidím, že už aj ty si citovo mimo z toho. Úprimne, ja tiež....ale nie som baba!
















Máš to tu super.