Keď si raz yaoi zamilujete, už nikdy sa ho nezbavíte aj, keby ste si ho znenávideli. :3

Vítam všetkých, ktorí náhodou aj nenáhodou narazili na tento blog.
Budem sa vám pokúšať vyhovieť, aj, keď
to pri mne nie je vždy možné. :D

!WARNING!
Tento blog obsahuje tématiku shounen-ai a yaoi,
pre toho, kto nevie, čo to znamená (blog sa týka
tématiky sexuálneho vzťahu muž x muž).
Komu sa táto tématika nepáči nech radšej ide preč.
Nemienim čítať komentáre typu, že je to nechutné, hnusné atď.

Tým, ktorým sa táto tématika páči vítam a budem rada za každý
koment aj za vašu prítomnosť. Veľmi si to cením.
Poviedky sú väčšinou +18 takže je to na
vašu zodpovednosť. Varovaní ste boli,
už vám len môžem popriať veľa
šťastia a dúfať, že sa vám
moje poviedky budú
páčiť.
^_^
Mell.

PS: Tento blog mal (možno stále má a bude mať xD) viac zakladateľov a autorov poviedok. Preto sa na tomto blogu nenachádzajú poviedky iba od Mell. Dúfam, že sa vám všetky budú páčiť :3

Démon alebo človek?

1. července 2010 v 0:32 | Melissa-kun
Ták... dnes v noci som to už nevydržala a dopísala som tú sľúbenú jednorázovku. Ja viem nie je to nič moc na to ako dlho mi to trvalo, ale posúď te sami a pozor +18 :D




Kráčam po lese a ani si neuvedomujem, že ma niekto sleduje. Nemôžem si to všimnúť, pretože nechcem. Chcem ho oklamať, chcem mu ukázať, že sa ho nebojím, že mi na smrti a živote nezaleží tak ako ostatným. Kráčam ďalej bez zastavenia či drobného zaváhania. Môj smer je jednoduchý a jasný. Neviem odkiaľ som prišiel a neviem kam prídem. Neviem odkiaľ pochádzam ba dokonca neviem kto sú moji rodičia, neviem nič iba, svoje meno, ktoré ajtak neviem či je naozaj moje. Je veľmi pravdepodobné ,že ten, čo ma sleduje pozná to moje meno a aj moju minulosť plnú strachu, nenávistí, krvi, zabíjania, chladnokrvnosti a nakoniec smrti či vrahov alebo obyčajných nevinných ľudí, ktoých deň, čo deň oplakávajú ich rodiny. Idem už viac ako celý deň a celú noc bez zastávky, nie som unavený, hladný či smädný, mám ešte dosť energie, možno preto, že nie som človek, alebo poločlovek, alebo len nejaké zviera, ktoré ako človek vyzerá. Nikdy som vlastne nevedel kto som. Chcel som to vedieť, kedysi dávno, ale vždy keď som prišiel do nejakéj dediny všetci sa predomnou ukryli a keď som prechádzal po ulici videl som cez nepozatvárané dvere či okná zdesené tváre ľudí. Nevedel som prečo na mňa pozerali tými zdesenými očami. Teraz to už viem, ale nikdy som nezistil kto vlastne som a vlastne prečo žijem a som tu. Tisíc krát som si tú otázku kládol spolu s tisícmi a tisícmi iných otázok. Kto vlastne som? Existuje na tomto svete niekto ako ja? Čo znamená ten znak pod mojim ľavým ramenom? To boli moje tradičné otázky, ktoré som si kládol stále celý svoj život a dokonca aj teraz keď idem po prázdnej hlinenej ceste vedla lesa si tieto otázky kladiem. Zrazu sa obzriem a zbadám jaskyňu. Prídem k nej a obhliadnem si ju. Nevyzerá byť veľká a preto sa odvážim vôjsť dnu. Po desiatich minútach chôdze som na konci. Obzriem sa a nevidím žiadne zvieratá doknca ani hmyz sa tu nenachádza a to je tu veľmi príjemné teplo. Zhodím zo seba mikinu a tričko pod ňou. Ostanú mi iba čierne dlhé nohavice topanky reagujúce na moje nervy a rukavice reagujúce na moje pocity. Moje telo sa skrčí v bolesti a hneď ako z miesta nad mojimi ušami vyrastú dva zahnuté rohy dopredu a z mojej chrbtice vyrastie dvojo čiernych krídel, sa moje telo vystrie a ja výdem z jaskyne von. Hneď ako som vonku, nohami sa odrazím od zeme najvižšie ako mi váha mojich svalov a kostí dovolí a v momente ako klesám napnem havranie krídla a vzlietnem bližšie ku slnku a oblakom.

Letím nad krajinou, mapujem ju, pozoruejm všetko, čo sa podo mnou deje. Obzriem sa okolo seba a zbadám sokola, ako si ma už vyhliadol a iba ma pozoruje a čaká kedy zaváham a vykonám váhavý pohyb. Zaškliabim sa a zmiznem. Zrazu sa objavím nad havranom a moje nechty, ktoré sa pri premene zmenili na pazúre jeho telo lahko prebodnú. Jeho telo sa hmíri v kŕči bolesti, ale za chvíľku jeho srdce zastaví a on len bezvládne ostane vysieť na mojich pazúroch. Rýchlo zletím ku nejakéj skale a nikým nepozorovaný havrana pomaly jem. Najlepšie mi chutí horúce mäso a teplá krv, ktorá sa s ním mieša. Znovu sa zakusnem do mäsa a ako zviera šklbem mrtvolou v ústach. Je to pud, zvierací pud. Keď som v mojej neľudskej podobe som ako zviera, ale pritom moja podstata je ľudská. Keď skonzumujem svoj obed, zlietnem dole ku jaskyni a vlietnem do nej. V nej sa nerušene premením do mojej ľudskej podoby, hodím sa na svoje oblečenie a zaspím.

Prebudím sa na zvláštny zvuk. Otovrím oči a zisťujem, že je docela tma, slnko už skoro zapadlo. Keď sa zmierim s myšlienkou, že sa mi to len zdalo a lahnem si, zvuk sa ozve znovu a ja ho rozpoznávam. Sú to kroky, ľudské kroky. Viem to, pretože zviera z týchto končín by chodilo po štyroch nohách, alebo na dvoch by skákalo. Tie kroky ma vydesia. Postavím sa do bojovej pozície a vzhliadnem na osobu. Vycerím na ňu očné zuby, ktoré sa mi teraz predĺžili. Očividne to nepomohlo. Osoba ku mne opatrne pristúpi bližšie. Cítim podla pachu a krokov, že je to muž, približne rovnakého veku aký mám ja. Všimnem si jeho chodidlá a pokračujem vyžšie. Oblečené má úzke čierne kožené nohavice v, ktoých sa veľmi dobre rysujú jeho tenké a dlhé nohy, pevné stehná a úzke boky. Môj pohľad padne na jeho svalnatý hrudník, ale nie moc svalnatý, iba pekne vycvyčený aby vedel udržať veľa kyslíku. Jeho tvár dobre nevidím, ale jeho krátke ryšavé vlasy ma hneď zaujali. Nepatrne sa prikrčím bližšie ku zemi a čakám, čo spraví.

   ,,Neboj sa, ja ti nechem ublížiť." Odhodí dva ručné nože. Všimol som si, že ich má, ale viac zbraní som už nevidel. Zapochybujem, ale nakoniec aj ja sa odzbrojím a zasuniem svoje tesáky.
   ,,Čo tu robíš tak sám?" Opýta sa starostlivý krehký has.


,,Nikdy som nikoho nemal." Oblečiem si tričko a mikinu.
   ,,Necheš ísť ku mne, budeš tam v bezpečí. Nemusíš sa báť, bývam sám." Usmeje sa, teda aspoň to tak cítim.

   ,,Nie, nevieš koho sa pýtaš. Nevieš čoho som schopný, ja..." Snažím sa slušne odmietnuť, niesom zvyknutý na to, že mi niekto niečo ponúka a vlastne za nič.

   ,,Nemôžeš predsa ostať vonku, noci bývajú chladné, mohol by si umrznúť." Starostlivým hlasom ma upokojuje, ten hlas je velice príjemný. Nikdy som si neuvedomoval, že by mi bola zima vdžy som sa totiž zakryl svojimi krídlami a noc som prečkal.

   ,,Rád by som to prijal ale..." Znovu som sa vyhováral.

   ,,Prosím, je to pre mňa úplná maličkosť." Znovu sa asi usmial. Otočil sa chrbtom a pomali išiel a ja som ho následoval. Už sme vychádzali z jaskyne keď som si všimol jeho detskú, krehkú tvár. Pozrel sa na mňa a milo sa usmial. Ten krásny úsmev, nikdy som nič takého nezažil. Niekde vnútri v sebe som cítil nejaký neopísateľný pocit niečoho, čo som nevedel pomenovať. Tak nežná tvár, má sa ma báť, utekať predomnou, ale on neuteká, stojí na mieste a usmiava sa.

   ,,Na, čo tak pozeráš." Vytrhne ma z myšlienok.

   ,,Na nič." Pokrútim hlavou. Stále sa mi v hlave opakoval jeho hlas a jeho tvár, ako sa usmieva a ten úsmev venuje práve mne.



,,Zavediem ťa ku mne domov." Potiahne ma za ruku. Nestačím sa tomu diviť, je to dotyk na mojej koži a je od iného človeka. Tá ruka je tak hrejívá a dlhé prsty mi moju ruku tak krásne zvierajú. Moje vnútro sa začalo napĺňať a ako v tranze som ho začal následovať, tiež som trochu stisol jeho ruku vo svojej. Som tak šťastný, celú cestu sa na chlapca pozerám a následujem ho. Zrazu sa obiavíme pred domkom Japonského štýlu. Je veľmi pekný a hlboko v lese kde by ho tu niekto ťažko hľadal. Ale je aj dosť veľký. Stojím omámene pred domom a nemôžem sa ani pohnúť. Nikdy som nebol v žiadnom dome, všetky spomienky, čo mám sú buď z ulice alebo z lesa alebo proste z prírody.

   ,,Poď, na, čo čakáš?" Pritiahne ma do domu a sledujem ako si vyzúva topánky. Hneď ho následujem a teiž si ich vyzujem.

   ,,Je tu všetko, čo potrebuješ, som napojený, na lesné podzemné pramene, či studené alebo horúce. Je tu kúpeľňa kuchyňa, mám aj žumpu, takže sa nemusíš báť." Začal mi ukazovať dom ja som len ohromene pozeral na všetko, čo som videl.

   ,,Čo je to kuchyňa?" Opýtal som sa, nevedel som, čo to je, nič mi to slovo nepripomínalo. Chlapec sa len zasmial a ukázal mi miestnosť so stolíkom a nejakými skrinkami a poličkami.

   ,,Toto je kuchyňa, chceš si ju obzrieť." Pozval ma dnu. Ohromene som sa pozrel na chladničku a otvoril som ju.

   ,,Vidím, že si ešte nikdy v nijakom dome nebol." Usmial sa a ja som cítil ako sa zozadu ku mne blíži. Otočil som sa a pozrel som na neho. Ako odpoveď som zavrtel hlavou. Zatvoril som chladničkové dvere a následoval som ho.

   ,,Toto je spálňa, ja veim nie je to nič moc, ale je to tu celkom útulné." Posadil sa na madrac na ktorom bola natiahnutá plachta a periny. To som poznal veľa ľudí bez domova, spali na madracoch. Pozoroval som ich keď som bol malý.

   ,,Poď sadni si." Natiahol ku mne ruku a ja som váhavo prikročil a posadil sa na madrac. Bolo to tak mäkké, že som sa skoro začal rozplývať.

   ,,Tak ako sa ti páči môj dom?" Opýtal sa a zrejme čakal na moju odpoveď.

   ,,Je pekný." Nikdy som vela nerozprával, veď načo budem rozprávať keď to nepotrebujem, ale on očividne rozprával rád. Pousmial som sa.

   ,,A ako sa vlastne voláš? Ja som Hwoarang." Znovu sa usmial.

   ,,Ja som Jin Kazama. V preklade znamená Jin človek." Trochu som zosmutnel, ale na mojej tvári to nebolo vidieť. Nebol som človek, tak prečo sa tak volám, kôli pocitu, že človekom som sa narodil?

   ,,Máš nádherné krídla." Zrazu začal, nemohol som sa prestať pozerať na jeho tvár. On ma videl, vie o mojej premene, vie kto som a pri tom sa ma nebojí. Tento chlapec ma naozaj zaujal.

   ,,Prepáč ja viem, že sa to nemá, ale máš nádherné telo." Rukou mi prešiel po hrudníku. Znova sa ma dotýkal, znova som cítil jeho dlane na mojom tele aj keď to bolo cez látku. Opatrne mi rozopol mikinu a stiahol mi ju a tú hneď nasledovalo tričko. Prstami mi jemne prechádzal teraz už po mojej nahej hrudi, kĺzal po nej a ja som mal pocit, že sa asi zbláznim, tak hebké jemné dotyky, ako vánok. Dlaňou ma pritlačil k madracu a ja som sa na neho pohodlne položil. Z mojej hrude skĺzol na brucho, bolo to tak príjemné, jemne to šteklilo a ja som zo svojich úst vypustil ston. Jeho ruka putovala stále nižšie, cítil som jeho dlaň na mojom podbrušku, jediné, čo mu bránilo boli len nohavice, ktoré som mal na sebe. Posledný kus oblečenia, ktorý ma chránil. Skĺzol na môj bok a druhú ruku, ktorou sa doteraz podopieral položil na môj druhý bok. Nič som si neuvodomoval, len zrazu na mne ležal a ja som nemohol nič robiť. Cítil som jeho hrudník na svojom a jeho úd ako ma tlačí v podbrušku tesne pri mojom. Jeho oči ma magnetizovali, stále som do nich hladel, vpíjal sa do nich, ale nemohol som z nich nič prečítať, videl som maximálne túžbu. Túžbu po mne. Tento pocit ma začal vzrušovať, velice vzrušovať. Zastonal som keď sa svojim telom o mňa obtrel a aj naše údy sa obtreli tiež. Znovu som zastonal. Zrazu sa tvárou priblížil ku mojej a spojil naše peri. Nikdy som to nezažil. Nikdy som to necítil. Dnes som zažil a videl toľko nového bolo to na mňa veľa. Položil som mu ruky na hruď a odtiahol ho od seba.

   ,,Nechceš už pokračovať?" Opýtal sa a posadil sa
vedla mňa.

   ,,Poď sa aspoň umyť." Usmial sa na mňa a postavil sa. Nasledoval som ho.

Prišli sme do práznej miestnosti, ktorá bola skoro uplne rovnaká ako tie ostatné až na to, že táto miestnosť mala miesto drevenej podlahy kamennú. Zrazu som zbadal toho chlapca ako zo seba zhadzuje oblečenie a ja som ho znova napodobňoval a vyzliekol som sa. Nahý pristúpil k vedru z, ktorého sa vyparovala horúca voda a tú vylial na kamennú zem aby ju zohrial. Posadil sa a začal sa umývať. Len som ho pozoroval a zvedavo študoval jeho nahé telo. Znova som cítil tlak v podbrušku. Ako sa umýva a tými hebkými rukami prechádza po svojom tele. Bol dokonalý. Svaly, ktoré neboli moc vidideľné, ale predsa len boli mi pripomenuli, že s týmto chlapcom by som sa nemal zahrávať, aj keď moc nebezpečne nevyzerá.

   ,,Sadni si." Prikázal mi spamätal som sa a pristúpil som k nemu. Posadil ma na zem a začal ma omývať teplou vodou. Bol som síce zvyknutý na studenú vodu, ale kto by odolal príjmne teplej vode, ktorú si každý deň neužijem. Položil svoje ruky na moje telo. Znovu ma chytila triaška. Vždy keď sa ma dotkol bol som si neistý. Jeho dotyky a pohľady hriali a ja som mu s, čoraz čistejším svedomím dôveroval. Poddával som sa jeho rukám. Jemne ma hladil po chrbte, ale neskôr mu to nestačilo a rukami zablúdil aj na moju hruď to už som nevydržal a môj úd sa týčil do výšky.

   ,,Nepotrebuješ pomôcť?" Pošepkal mi do ucha. Už som to nemohol vydržať a zvalil som ho na zem. Priľahol som jeho krehké telo, teda, pripadalo mi krehké a rukami som ho hladil všade kde som dočiahol. Jeho nohy som položil na svoje ramená a bez prípravy, bez akej koľvek citovej náklonnosti som do neho až na doraz prirazil. Vykríkol od bolesti a z očí mu vytiekli slzy. Až teraz som si uvedomil, ako nenásytne som si ho vzal. Zase som bol ako zviera. A práve na neho, ktorý bol ku mne taký milý a dôveroval mi. Pritisol som so si ho k sebe a obial som ho.

   ,,Prepáč..." Prehovoril som zastreným hlasom a hladil som ho po chrbte. Nechcel som dať najavo svoje city. Síce ho poznám krátko, ale môj inštinkt mi hovoril, že práve tomuto chlapcovi dôverovať môžem. No i tak si radšej budem dávať pozor.

   ,,V.. poriadku." Odpovedal a prirazil proti mne. Znova mi blislo v očiach, ale tento krát som sa už ovládal, aspoň som sa o to pokúšal a bol som na neho jemnejší. Pomali som prirážal a jeho telo zvieral v tesom obiatí. Moje prirážanie sa po čase zrýchlilo a pevné obiatie, ktoré mi vadilo v pohybe začalo chabnúť a moje ruky sa rozutekali znovu po krásnom tele. Posledný krát som prirazil a vyvrcholil som do jeho vnútra. Môj vrchol priviedol k orgazmu aj ryšavovláska. Radšaj som sa posadil a snažil sa si ho nevšímať. Po tom, čo som mu urobil.....

   ,,Bolo to perfektné." Skonštatoval unavene a spokojne zatvoril svoje oči.

   ,,Hmm..." Pokýval som plecom, ale v duchu vo mne všetko od radosti skákalo, že som aspoň jednému človeku na niečo dobrý.



,,Zopakovl by som si to ešte raz, ale.." Pozrel sa na pár kvapiek krvi na dlážke. Až teraz som si ich všimol. Ako som mu mohol tak moc ublížiť a on ma za to ešte aj pochválil? Nerozumel som tomu. Zobral som nejakú mokrú handričku, prevesenú na vedre s horúcou vodou. Prinútil som chlapca ľahnúť si na brucho a snažil som sa očistiť jeho zadok od mojej nečistoty a jeho utrpenia alias krvi. Mokrou handričkou som sa sotva dotkol ružovučkého otvorčeku, ryšavovlások neudržal bolestné zasyčanie.
,,Nechcel som ti ublížiť." Ani som nevedel, prečo som to povedal. Obvykle som totiž ticho, ale pri ňom mi to dlho nevydržalo.

   ,,Ja viem.." Otočil na mňa svoj hnedý pohľad a vo mne sa roztopili všetky ľadovce a zábrany. Naklonil som sa k nemu a spojil naše peri v jemnom krátkom bozku. Cítil som sa tak zvláštne. Ešte zvláštnejšie, než, keď ma pobozkal prvý raz. Chcel som ten bozk znovu a znovu, ale najprv som musel dokončiť svoju prácu. Poriadne som ho vyumýval a spolu sme odišli do jeho spáľne, kde sme zaspali v obiatí.

Ráno som sa zobudil na mäkkom madraci. Konečne som nebol celý zlámaný z tvrdej zeme. Otvoril som oči a zbadal som, že ten hrdzavovlások pri mne už nie je. Postavil som sa a zamieril som smerom k tej miestosti, ktorú nazýval kuchyňa. Stál pri myslím, že sa to volalo chladnička a niečo z nej vyťahoval. Pozrel sa na mňa tými jeho krásnymi hnedými očami. Zvádzali ma, celý ma zvádzal, ako tam stál a usmieval sa. To, že bol nahý som si všimol neskôr.

   ,,Dúfam, že sa ti spalo dobre." Odvrátil pohľad a začal sa venovať raňajkám.

   ,,Ano." Príkývol som a na jeho pokyn som sa posadil za stôl.

   ,,Prečo si stále tak potichu? Máš krásny hlas. Mal by si ho používať." Položil predo mňa nejakú rybu a dve misky, v ktorých bola nejaká omáčka so zeleninou a ryža.



,,Nerád rozprávam." Pozrel som sa na neho a vzal som do rúk jednu z paličiek. Prepichol som rybu paličkou a snažil som sa ju nejako rozkrájať. Započul som smiech a pzrel sa na osobu, ktorá sa to tak smiala. Samozrejme, že to bol ten ryšavovlások.

   ,,Ukáž pomôžem ti s tým." Posadil sa vedľa mňa a do ruky mi položil paličky. Chvíľku som nechápal, ale keď sa paližkami uchopil kus mäsa, rýchlo som pochopil ako tento drevený príbor funguje. Znova sa posadil za svoje jedlo.

   ,,Tak, čo? Chutí?" Stále sa na mňa usmieval. Nebadane som prikývol. Bolo to to najlepšie jedlo, ktoré som kedy jedol. Nič mi nikdy tak nechutilo ako teraz. Dojedli sme a hneď sme išli von. Cítil som sa zrazu tak voľne. Ovial ma chladný vzduch. V tejto horúčave nie je nič lepšie ako studený vánok.

   ,,Jin? Mohol by si mi splniť jednu láskavosť?" Opatrne hovoril. Neutrálnym pohľadom som sa na neho pozrel, ale prikývol som.

   ,,Mohol by si mi ukázať ako to tu vyzerá z hora?" Nikdy som nevidel taký krásny prosebný pohľad. Bez váhania som zo seba strhol mikinu a tričko a premenil sa na toho,,netvora" ako to väčšina ľudí nazývala. Pristúpil som zo zadu, k nemu a obial ho okolo pásu. Pevne som ho stisol a vzlietli sme. Pevne som ho držal. Bál som sa, že mi spadne. On bol na rozdiel odmňa úplne kľudný a pritisnutný na moje telo, fascinovane pozoroval krajinu pod nami.

   ,,Mohol by si zaletieť na tamtú skalu?" Ukázal na miesto niekde pred nami. Mávol som krídlami a do minuty sme sedeli na skale.

   ,,Je tu krásne. Vždy sa pozeráš na krajinu z takýchto skál?" Vyzvedal a ja som len prikyvoval. Nenávidel som ľudí, ale z nejakého zvláštneho dôvodu
mi pri ňom bolo dobre a príjemne.

   ,,Nevadilo by ti keby sme mohli ísť dolu?" Pritisol sa na moje telo, tento krát z predu a obial ma okolo pásu. Ja som jeho obial tiež a znovu sme leteli nad krajinou. Už som sa blížil k zemi keď ma prerušil.

   ,,Ešte chvíľku ostaň vo vzduchu. Prosím." Pevnejšie ma stisol a ústa položil na moju hruď. Zaváhal som, ale jeho prianie som nakoniec splnil. Nakoniec sme pristáli niekde pri potoku. Bol som docela smädný, čo ma udivovalo, zvyčajne som nepil aj vyše dňa. Posadil som sa na zem pri potoku a nabral si do rúk trochu vody. Voda bola docela studená, ale na rozhorúčené telo bola tak akurát.

   ,,Je tu krásne." Obzeral sa Hwoarang. Áno bolo tu krásne, ale len vďaka nemu. Potočil som hlavou. Na, čo som to zase myslel. Je to muž, aj keď som sa s ním vyspal a bolo to krásne... cítim k nemu niečo, čo som nikdy k nikomu necítil. Ale.. je to láska? A, čo to vlastne láska je? Pýtal som sa sám seba, ale odpovede som nikde nenašiel. Dokázal by mi odpovedať on?

   ,,Nad čím premýšľaš?"Posadil sa oproti mne. Jeho krásne oči ma väznia, ale jeho srdce ma učí lietať vyžšie než dokážem vzlietnuť so svojimi krídlami. Odľahčuje ma.

   ,,Naozaj sa môže stať z bezcitnej beštie, laskavý a dobrosrdečný človek?"
Zvesil som hlavu. Som beštia, ale naozaj môže beštia milovať? Chcem to vedieť. Chcem vedieť či je to, čo cítim pravdivé, alebo len hlúpa hra mojej mysle.

   ,,O kom hovoríš?" Zarazene sa na mňa pozrel. Na jeho čele sa obiavila hlboká vráska a v jeho očiach sa obiavili drobné nezahasiteľné plamienky hnevu.

   ,,O sebe." Zašepkal som spätne a na sekundu som sa usmial a znovu som nahodil neutrálnu tvár. Hladel som radšej do zeme. Nechel som ho vidieť naštvaného.

   ,,Už nikdy to nechcem počuť! Nie si beštia! Ešte raz to povieš!... nie si beštia..." Hodil sa mi okolo krku. Cítil som na svojich ústach jeho slzy. Prvý krát a dúfam, že aj posledný. Pevne som ho obial a sľúbil som si, že už nikdy ho nechem vidieť ani počuť, ani cíiť jeho zlzy, že už nikdy nechem aby bol smutný a hlavne nie kôli mne. Ublížil som niekomu tak krehkému a citlivému.

   ,,Neplač.... urobím čokoľvek, ale prestaň plakať....." Ušlo z mojich úst. Odtiahol sa odo mňa a usmial sa. Zalialo ma horko a moje telo sa jemne triaslo vzrušením. Utrel si slzy z tváre. Jeho oči boli stále trochu červené od sĺz, ale mne to nevadilo. Bol som rád, že už neplače, že nevidím slzy, ktoré pred cvíľkou ešte stekali po jeho tvári.

   ,,Sľúb mi, že už na seba nikdy nepovieš niečo tak hrozné." Prísnymi očami sa na mňa zahľadel.

   ,,Sľubujem." Sľúbil som mu nakoniec, ale dopredu som vedel, že sa aspoň vo svojej mysli budem zhadzovať. Hwoarang sa mi zrazu otočil chrbtom a rozišiel sa smerom ku svojmu domu. Chvíľku som skenoval jeho chrbát, ale nakoniec som potočil hlavou a nasledoval ho.

Od doby, čo som spoznal Hwoaranga uplynul už rok a my sme boli stále spolu. Teraz som už istotne vedel, že ho milujem. Toľko ma toho naučil.

   ,,Ahoj..." Niekto ma zo zadu obial. Podľa hlasu som zistil, že to bol Hwoarang. Pozdravil som ho a otočil som sa čelom k nemu. Zase tak krásne voňal. Vzal som prameň jeho hrdzavých vlasov medzi prsty a privoňal k nim.

   ,,Pekne voníš." Pochválil som ho a pritiahol som si ho pevne do náruče. Ústami sa priblížil k tým mojim a už sme splietali jazyky vo vášnivom boji o nadvládu. Samozrejme, že som bol silnejší ja, ale páčilo sa mi keď sa ma tak chtivo dotýkal. Stlačil som voľnou rukou jeho zadok a svoje ústa som presunul na jeho krk.

   ,,J-Jin..." Zastonal mi do ucha. Nehorázne ma to vzrušovalo. Vzal som ho na ruky a odniesol som ho do postele.

   ,,Dnes nie." Položil som mu prst na ústa a pohladil som ho po tvári. Urazne sa na mňa pozrel, ale nakoniec únavou zatvoril oči a s úsmevom na perách sa zachumlal do periny. Pozrel som sa von z okna. Už bola poriadna tma. Zaujímalo by ma, prečo bol tak dlho vonku, ale nakoniec som to hodil za hlavu a šiel som sa umyť. Horúcu vodu som ako vždy vylial na studené kachylice a nahý som sa usadil do najväčšej pary. Neviam ako dlho som sa umýval, ale krátko to rozhodne nebolo. Voda, ktorou som sa umýval bola už studená a kachlice už tiež neohrievali husiou kožou pokryté telo. Rýchlo som pozhasínal svetlá a vliezol ku Hwoarangovi do postele. Okamžite sa ku mne pritúlil a ja som ho ochríniteľsky obial okolo pásu.


   ,,Idem na lov." Ozvalo sa domom. Ja som vyskočil zo stoličky a pristúpil som ku Hwoarangovi.

   ,,Pôjdem s tebou." Rozhodol som a začal som na seba hádzať nejaké oblečenie. Nechcel som aby sa môjmu miláčikovi niečo stalo. Vyšli sme z domu a rozišli sme sa každý iným smerom. Samozrejme sme mali vysielačky aby sme sa v prípade núdze mohli ľahšie vystopovať. Samozrejme, že po desiatich minútach chôdze som sa premenil na tú takzvanú beštiu. Viem, že mi to Hwoarang zakázal. Pamätám si na to ako keby to bolo včera. Vždy mi je tak smutno keď si na to spomeniem. V tedy to nebolo prvý krát, čo som ho videl plakať a nebolo to posledný krát. Videl som ho plakať už veľa krát. Hlavne keď sa mu do nohy alebo ruky zapichlol kus dreva, alebo keď si zlomil rebro a ja som mu ho musel napraviť, aby mu náhodou nepoškodilo pľúce. Nakoniec sa mu nič nestalo. Vlastne videl som ho ešte preddtým plakať, ale v tedy som si to neuvedomoval. Najhoršie na tom bolo asi to, že sm ho znásilnil. To si fakt nikdy neodpustím. Chcel som sa s ním nežne pomilovať, ale ja cvok som ho znásilnil. Ale podľa toho ako sa správa tak mu to nevadí, teda dúfam, že mu to nevadí. Samozrejme, že mu to vadí, ale myslím to z toho uhlu, že ma aspoň trochu miluje a, že jeho láska ku mne to aspoň zpolovice ospravedlňuje. Zase myslím na blbosti. Zamumlem si popod nos a konečne vzlietnem. Milujem ten vietor v tvári. Škoda, že tu nie je Hwoarang. Mohli sme zaletieť na nejakú skalu, niekde sa schovať a tam sa milovať. Znova som myslel na perverznosti. Musím sa sústrediť na lov. Zaletím o kus ďalej k rozlahlým lúkam. Pobehujú tam divé zajace, ktoré sú pekne vykŕmené. Majú najlepšie mäso. Zletím trochu nižšie, nech mám lepší výhľad. Je ich tam na jednej kope zopäť. Mám výhodu. Poznám miesto oveľa lepšie než oni a predsa len, som vo vzduchu a kedy koľvek môžem pristáť na zemi. Letím niekoľko metrov nad trávou a hľadám nejaký dobrý kúsok keď v tom sa mi z vysielačky ozve divné chrčanie a........ Hwoarangov výkrik. Zdesím sa. Schlatnem vysielačku a....

   ,,Hwoarang! Kde si! Hwoarang!....." Vydesene kričím do vysielačky.

   ,,J-Ji..n.....Pa-pan..ter......." Ozval sa bolestný ston. Vydesene sa pozerám na vysielačku. Letím smerom kam išiel Hwoarang. Rozhliadam sa všade možne, ale cez koruny stromov nie je nič vidno. Zletím dolu a premením sa do ľudskej podoby. Tu by mi krídla moc nepomohli. Iba by ma zdržiavali. Obzerám sa všade okolo seba až kým nezbadám kus Hwoarangových šiat a mláčku krvi. Vydesí ma to na toľko, že si nevšimnem ako ku mne beží čierny panter. Zaregistrujem ho na poslednú sekundu a tesne mu uhnem. Z jeho úst vyteká dosť veľa krvi. Tá krv je mi povedomá. Ešte raz sa nadýchnem a rozpoznám pach krvi. Je to Hwoarangova krv. Blisne mi v očiach a ja bez váhania vrazim panterovi. Nebojím sa. Už ublížil Hwoarangovi, takže keď ublíži mne tak mi to bude už päť krát jedno. Kopnem ho do hlavy a tým ho omráčim na dobrých pár hodín. Rýchlo sa otočím smerom, ktorým panter vyšiel. Za kopcom listov najdem Hwoarangovo telo. Rozbehnem sa k nemu so slzami v očiach. Pod jeho telom je roztečená jeho krv. Ľavú ruku má oddrapenú od tela niekoľko metrov ďalej. Nohy má dolámané a dohryzené. Vzal som jeho tvár do rúk. Pozrel sa do mojich očí tými svojimi krásnymi hnedými.

   ,,Prepáč mi..." Zašepkal. Z mojich očí tiekli potoky sĺz. Teraz ho už nezachránim. Už je neskoro. Prejde mi mysľou.

   ,,M-milujem ťa.." Vzal som jeho pravú ruku do svojich a pevne som ju zvieral. Usmial sa na mňa.

   ,,Neplač." Zašepkal s tak krásnym úsmevom. Položil som svoje peri na tie jeho a posledný krát som si vychutnával jeho bozk. Zovretie jeho ruky povolilo a ja som vedel, že ma opustil. Kŕčovito som obial jeho bezvládne telo. Vedel som, že môj život bol posledný rok moc krásny, na to aby trval večne. Keby som sa s ním mohol na rozlúčku pomilovať. Ale to by som chcel od tohoto krutého sveta veľa. Zovrel som jeho telo ešte pevnejšie, až pár stavcov jeho chrbtice puklo. Z môjho hrdla vyšiel neidentifikovateľný zvuk zúrivosti a zúfalstva. Nenádivím sa. Kôli mne umrel. Nezaslúžil som si ho. On bol ako anjel a ja som bol netvor, ktorý anjela zabil. Hľadel som na jeho uvoľnenú tvár a dúfal som, že je to len nočná mora, ale zasychajúca krv na mojich rukách bola až priveľmi skutočná. Stále som sa pozeral do jeho tváre. Chcel som cítiť jeho hrejivé dotyky. Potreboval som ich. Bez neho môj život nemal zmysel. Chcel som ešte raz počuť tlkot jeho srdca. Ako mi hovorí, že to srdce
bije len pre mňa. Ale už mi to nikdy nepovie, už som to zmeškal. Premenil som sa na tú nestvoru, ktorú som na sebe nenávidel najviac zo všetkého. Polámal som Všetky svoje pazúre, vytrhol som zo svojho chrbta krádla, do konca som zo svojej hlavy vytrhol svoje rohy. Celý dokrvácaný som sa premenil do svojej ľudskej podoby. Do jeho ruky som položil jeden z mojich pazúrov a pevne zovrel svojou. Usmial som sa na jeho studenú tvár. Pohladil som ho voľnou rukou po tvári a prebodol si srdce svojim pazúrom v jeho ruke. Moje telo bezvládne, uvolnené padalo na to jeho.Moje srdce posledný
krát udrelo a to bol, koniec.

 

15 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Matthew =) Matthew =) | 1. července 2010 v 14:54 | Reagovat

Fakt úúžasnééé je to úúžasnéé =P  5** =)

2 Lussy Lussy | 3. července 2010 v 8:42 | Reagovat

perfektné :)

3 LuLu CikinQa Temnota LuLu CikinQa Temnota | 10. července 2010 v 11:06 | Reagovat

kráááásne... :) až ma ten koniec úplne rozplakal...

4 Tora Tora | 16. července 2010 v 20:14 | Reagovat

krááása......aj mna to na konci rozplakalo... aké romantické XD

5 Melissa-kun Melissa-kun | E-mail | Web | 16. července 2010 v 22:56 | Reagovat

xDD a viete, že aj ja som sa rozrevala keď som to písala...??? xDD sama neviem prečo som daký koniec napísala, ale niečo musí byť smutné nie??? xDD

6 Mono Mono | Web | 30. července 2010 v 22:07 | Reagovat

Já jsem neplakala, ale líto mi to bylo...smutné...

7 Kiraito Liome Kiraito Liome | E-mail | Web | 22. září 2010 v 14:47 | Reagovat

ahojky, moc mám rada yaoi poviedky a táto bola mooooc pekná, len nechápem prečo vačšina yaoi poviedok končí smutne....ale kráááásne to bolo...

8 ritsuchan ritsuchan | Web | 18. ledna 2012 v 20:15 | Reagovat

Uáá... Ten začiatok bol krásny ale ten koniec..."Ff" ešťe stále smrkám do vreckovky...Bolo to tak krásne a pritom tak smutné...

9 Ramos33Allie Ramos33Allie | E-mail | Web | 11. března 2012 v 21:24 | Reagovat

Make your own life time more simple get the <a href="http://goodfinance-blog.com">loans</a> and all you need.

10 Yoite Yoite | 6. dubna 2012 v 22:04 | Reagovat

krasne ....myslim ze ked chcem cítat este nejake idem po kapesniky :((

11 wedding dresses v neck wedding dresses wedding dresses v neck wedding dresses | E-mail | Web | 9. ledna 2013 v 12:43 | Reagovat

Good post. I learn something more difficult on different blogs everyday. It would at all times be stimulating to learn content material from other writers and practice slightly something from their store. Id want to make use of some with the content material on my weblog whether you dont mind. Natually Ill give you a link on your net blog. Thanks for sharing.
http://www.blowdress.org/wedding-dresses-v-neck-wedding-dresses.html

12 replicawatches replicawatches | E-mail | Web | 15. ledna 2013 v 7:29 | Reagovat

A. He wanted to get to the second-hand shop!
http://www.begwatches.net/iwc.html

13 Karin Karin | 18. listopadu 2017 v 21:42 | Reagovat

Krásné ale moc smutné. :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama