Ták je tu nová kapitolovka... :3 dúfam, že sa tešíte... neviem ako často bude pribúdať, pretože túto kapitolovku nepíšem ja, ale mne veľmi blízka osoba.... viac blízka ako si môžete predstaviť... :3 Noooo pisateľ tejto poviedky je oveľa zodpovednejší ako ja takže kapitolky by mali častejšie pribúdať... :3 Už len dúfame, že sa vám táto kapitolovka bude páčiť... :3 a keby sa dalo, tak by som poprosila komentíky... nie je to ani tak pre mňa, ale skär pre moju blízku osobotu.... budeme, ale obaja veľmi vďační, ak v komentíkoch niečo nejdeme :) arigatooooo... prajem pekné čítaníčko... :3
Veríš, že po smrti nasleduje nový život? Iste si presvedčený o tom, že keď jedného dňa nadíde tvoj osud, prídeš na miesto, kde bolesť a trápenie navždy zaniknú. Avšak aby si toto miesto navštívil, musíš si byť istý, že si na nič nezabudol. Napríklad taká dôležitá správa, ktorú si nestihol odkázať vzácnej osobe. Asi sa divíš, prečo ti to hovorím. Pretože som umrel... Skutočne som po smrti. Ale do neba som sa nedostal. Ani do pekla. Asi si myslíš, že som duch. Nuž, istým spôsobom to tak môžeme nazvať. Povedzme, že ako človek som mŕtvy, ale moja duša stále žije - v inom tele. Volám sa Ben Mackenzie a poviem ti "príbeh" o tom, že aj hlúpa maličkosť môže dať človeku druhú šancu...
KAPITOLA I.
"...klesá na 80....!"
"...resuscitáciu....!"
To boli slová, ktoré mi v posledných sekundách môjho života zazneli v ušiach. Biele prenikavé svetlo v neónovom osvetlení, vychádzajúce zo stropu, sa náhle rozšírilo do všetkých strán, až pohltilo všetkú realitu okolo mňa. Cítil som, že už nadišla moja chvíľa opustiť tento svet. Nebolo nič, kvôli čomu by som sa pokúšal bojovať o prežitie. A práve v tomto poslednom okamihu mi prešlo mysľou jediné meno:
"Shawn..."
KAPITOLA I.
"...klesá na 80....!"
"...resuscitáciu....!"
To boli slová, ktoré mi v posledných sekundách môjho života zazneli v ušiach. Biele prenikavé svetlo v neónovom osvetlení, vychádzajúce zo stropu, sa náhle rozšírilo do všetkých strán, až pohltilo všetkú realitu okolo mňa. Cítil som, že už nadišla moja chvíľa opustiť tento svet. Nebolo nič, kvôli čomu by som sa pokúšal bojovať o prežitie. A práve v tomto poslednom okamihu mi prešlo mysľou jediné meno:
"Shawn..."
Ty jediný si pre mňa mal význam v mojom živote. Pamätám si deň, keď sme sa spoznali. V ten deň zanikla temnota v mojom srdci. Dal si mi nový zmysel života. Bol si mi oporou po celé tie mesiace, až naše kamarátstvo prerástlo v skutočný ľubostný vzťah. Nič zlé na tom nebolo, mal si 16 a ja 19. Nezáležalo na tom, čo si o nás druhí mysleli. A možno preto to takto muselo skončiť. Vystavoval som ťa toľkým problémom len kvôli tomu, čo sme k sebe cítili. Možno preto mi Boh odobral dar života za to, že som ho zneužil pre zakázanú lásku. Mal som pocit, že si zaslúžim zomrieť. Ublížil som ti, Shawn. Kiežby som ti mohol povedať, ako veľmi ma to všetko mrzí...najmä to, že som ti po celý ten čas ani jediný raz nepovedal, ako ťa nadovšetko milujem....Vtedy som definitívne umrel. Ale to som si len myslel...
"...Josh..."
Odniekiaľ som počul ženský plač. Každou sekundou silnel, až som mal pocit, že ktosi plače priamo nadomnou. Biele prenikavé svetlo sa prudko zmenilo na čiernu prázdnotu. Odrazu som cítil tlkot. Cítil som vzduch, ktorý som do seba začal vdychovať v pravidelnom rytme. Nechápal som. Vari i po smrti môžem cítiť všetko tak, ako pred ňou? Po chvíli som pocítil tiaž na tele. Akoby si niekto na mňa položil hlavu.
"Josh..."
To meno som počul čisto a jasne. Nič mi však nehovorilo. Nikoho v mojom živote s menom Josh som nepoznal. Mal som však pocit, že to meno je orientované na mňa. Prišlo mi to absurdné. Prečo by ma niekto volal Josh? Aby som zistil odpoveď, musel som otvoriť oči. Kládol som si otázku, či to, čo uvidím, je posvätné miesto, o ktorom veriaci často hovorili. Pomalým otovorení viečok som uvidel svetlo. Videl som spočiatku rozmazane. Obrysy jednotlivých telies boli natoľko nejasné, že som nemohol určiť, kde som. Chcel som si utrieť viečka, ale nešlo to. Bol som úplne zoslabutý. No i tak som zozbieral dostatočné množstvo síl na to, aby som sa prihovoril k neznámemu plaču.
"..kde....kde to...som...?"
Plač odrazu prestal a tiaž z tela zmizla. Myslel som si, že som mojou otázkou vyplašil všetko okolo mňa.
"Josh?"
Mýlil som sa. Pred očami sa mi zjavila neznámá tvár. Vtedy sa moje videnie kompletne zaostrilo. Len pár centimetrov vzdialená tvár neznámej ženy hľadela priamo na mňa. Mala výraz ako keby zažila šokujúci zázrak.
"Josh!"
Sotva som stačil mrknúť, úcítil som náhle zovretie, pochádzajúce z pevného objatia neznámej ženy, ktorá opäť po krátkej chvíľke začal plakať. Nepoznal som tú ženu. Ani som nechápal, prečo ma onjíma a prečo vlastne plače.
"Pre...prepáčte. Kto ste?"
Objímanie prestalo a znovu sa neznáma žena na mňa pozerala.
"Nespoznávaš ma? Josh, to som ja, tvoja matka."
"Moja...čo?"
Nerozumel som tomu. Ako môže úplne cudzia žena, ktorú vidím po prvý raz v živote, tvrdiť, že je moja matka?
"Josh, tak som sa bála..."
Chcela ma znovu objať. Dostal som strach. Ničomu som nerozumel. Náhly nával adrenalínu v krvi mi dovolilo odstrčiť ju od seba.
"Nepribližujte sa ku mne! Kto do pekla ste?! A kde to som?! A prečo mám pocit..."
Zmeravel som. Nepoznal som vlastný hlas. Bol tenší a mierne mutačný. A ruky...boli menšie. V úplnom stave nechápavosti som si začal hmatať tvár. Aj tá mi prišla menšia a chudšia. Na líci som ucítil prilepenú náplasť a okolo čela zaviazaný obväz. Obzeral som sa okolo seba. Sedel som na posteli, v miestnosti pripomínajúcu nemocničné oddelenie, oblečený v nočnej košeli, ktorú bežne nosia pacienti.
"Čo sa to....kde to som?!"
"Josh, prosím, upokoj sa..."
"Prestaňte ma tak volať! Ja nie som..."
Precenil som svoje možnosti. Začala sa mi točiť hlava a ľahol som naspäť do postele. Prudko rýchlo som sa vyčerpal. Zobudil som sa až o hodinu neskôr. Stále tá istá žena, stále to isté prostredie, stále ten istý pocit nechápavosti. Doktor doporučil, aby som najbližsie dva dni ešte preležal na oddelení. Uviedol, že môžem trpieť dočasnou strátou pamäti. Počas týchto dní som zistil veľa šokujúcich až nereálne znejúcich právd. Volám sa Josh Scott, mám 15 rokov, som študent na štátnej strednej škole tu v meste. Tá neznáma žena je moja matka - Elenor Scottová. Môj otec sa volá Thomas Scott. Nedávno som zažil dopravnú nehodu a niekoľko hodín som bol v kóme. Najhoršia správa však bola, že je marec 2010. Bol som mŕtvy už polroka. Pol roka...šesť mesiacov ubehlo v priebehu niekoľkých minút...Po prepustení z nemocnice ma moja takzvaná matka odviezla do domu, ktorý som v živote nevidel. Bol to malý, ale zato útulný dom. Stál som pred ním a očami som si ho prezeral.
"Sme doma Josh."
Sme doma...doma v cudzom dome. Pomalými a neistými krokmi som sa približoval k vstupným dverám, za ktorými ma čakal život oného Josha Scotta. Chcel som uchopiť kľučku, no ktosi prudko otvoril dvere zvnútra.
"Tu je môj chlapec! Konečne si sa vrátil!"
Uvítací hlas pochádzal od starého štyridsiatníka. Predpokladal som, že to je pán Scott, alebo presnejšie - otec. Plný nadšenia si ma pritisol k hrudi.
"Ani nevieš ako som rád, že si v poriadku!"
"Otec, prosím..."
Nazval som ho otcom i napriek tomu, že to nebol môj otec. Bolo mi až divné ho tak nazvať.
"No tak Thomas, sotva sa vrátil z nemocnice, nechaj ho chvíľku dýchať. Iste je ešte unavený. Však, Josh?"
"A..áno."
Naozaj som bol ešte unavený. Toľko zvratov za posledných 48 hodín ma dostatočne psychicky vyčerpalo. Elen, alebo mama ma zaviedla do mojej izby.
"Trochu som ti tu upratala. Ustlala som ti posteľ. Pamätáš? Skoro stále si na to zabúdal."
Nemohol som jej povedať, že si to nemám ako pamätať, ale v podstate by to u 15 ročného teenagera malo byť úplne normálne. Pomaly som vstúpil do izby a skúmal som ju pohľadom.
"Tak...asi budeš chcieť byť teraz osamote. Pôjdem zatiaľ niečo uvariť. Určite budeš časom hladný a ako som počula, v nemocnici bohvieakú stravu nepodávajú pacientom. Takže...v kľude sa vyspi zatiaľ..."
Ako zavrela pri odchode za sebou dvere, uprel som zrak na poličku, pripevnenú nad malým stolíkom so štúdijnou lampou a sklopeným laptopom. Boli na nej vystavené výherné trofeje, nedávno utreté od prachu, ktoré pridržiavali visiace zlaté a strieborné medaily. Josh bol nadaný basketbalista. V tomto športe som ja veľmi nevynikal. Žil som v tele niekoho, kto bol v športovej oblasti mojím priamym opakom. Vedľa poličky bola stena oblepená rôznymi plagátmi propagujúcimi rozličné rockové skupiny. Aspoň ma tešilo, že má vkus pre dobrú hudbu. Oproti dverám bolo okno. Z neho som mal výhľad na pomerne rozľahlý dvor za domom. Vzadu pri plote boli vysadené dva citrónovníky. O ich kmene bolo priviazané ležadlo. Bol to typický dvor, ktorý mohol mať ktokoľvek, kto žil v domovej oblasti. Otočil som sa a podišiel som ku dvojkrídlovej skrini, tiež polepenej plagátmi, ktorá bola umiestnená napravo od dverí. Otvoril som ju a prezeral joshovo oblečenie. Niekoľko mikín, tričká, rifle, trenýrky, tepláky, jogingová súprava, basketbalový dres a na spodku skrine poukladané botasky, tenisky a halovky. Ako som tak prezeral tieto veci, všimol som si na jedných z dvierok zvislé zrkadlo...v ktorom som videl stáť neznámu postavu so svetlo-čiernymi, pomerne krátkymi vlasmi, unavenými hnedými očami, s telom nízkeho vzrastu, oblečeného do neznámej rozopnutej červenej mikiny, ktorá zahaľovala tenké tmavo-modré tričko, a tmavých širokých riflí...tak toto bol Josh Scott...toto som bol ja. Zavrel som skriňu a ľahol som si na posteľ, umiestnenú vedľa skrine. Bola to nočná mora. Už štvrtú noc po sebe som zaspával v domnienke, že sa zobudím z tejto, už tak pokrivenej reality. No neustále som myslel na jediné...
"Shawn...keby si len vedel..."
Prespal som pol dňa. Už sa pomaly schiľovalo k večeru. Elen ma volala dole na práve dovarenú kráľovskú večeru na počesť môjho uzdravenia. Vyšiel som z izby a pomaly som schádzal dolu po schodoch do obývačky, kde na mňa čakal Thomas.
"Teš sa, mama uvarila tvoje obľúbené jedlo!"
Chcel som sa ho opýtať, o aké jedlo ide, ale v tomto prípade som radšej pomlčal a iba som jemne prikývol hlavou. Následoval som ho do kuchyne, kde bol prestretý okrúhly stôl pre štyroch ľudí. Zaujímalo ma, pre koho je to štvrté miesto. Ja a Thomas sme sa posadili a Elen podávala na stôl špeciality z jej domácej kuchyne - rybie filé, zapečené v syrovom cestíčku a k tomu bola ako obloha zemiakový šalát a dressing. Stále som pociťoval neistotu a nepokoj, pretože som večeral s cudzími ľuďmi. Na druhú stranu som ale bol neskutočne hladný a jedlo bolo celkom chutné. Stále ma však zaujímalo to štvrté miesto. Nestihol som sa však opýtať, pretože čosi začali obaja rodičia rozoberať.
"Zase mešká..."
"Drahá...nechaj to tak...má už skoro 18, iste má už svoje osobné povinnosti..."
"Ja to nechápem...ešte pár mesiacov dozadu bol v poriadku. Čo sa to s ním stalo...?"
"Možno to sú len dozvuky puberty..."
Absolútne som nevedel, o kom sa bavia. Nechcel som zasahovať do tejto konverzácie, a tak som vstal a chcel som sa ísť umyť. Cestou ku schodišťu som však zbadal na stene zarámované rodinné fotografie. Neveril som vlastným očiam. Na takmer každej fotke bol...
"Shawn?!"
Môj mierny výkrik začula Elen a pribehla za mnou.
"Čo je, čo sa deje Josh?"
"Čo...robí Shawn na fotke?"
Neuvedomil som si, čo som sa to spýtal. Nedal som si pozor na jazyk. Elen sa však len usmiala.
"Takže si pamätáš bratovo meno. Už som sa bála, že..."
Nevnímal som čo ďalej vravela. V momente som sa zosypal na zem. Nočná mora bolo oproti tomuto len obyčajné dvojslovné spojenie. Ocitol som sa z neznámych dôvodov v tele 15 ročného chlapca, ktorého brat je človek, ktorého som nadovšetko miloval...
















som happy, ze propagujes moje dielo :3 .....a som aj happy, ze sa ti paci n___n ...len taka drobnost- nie "Osud", ale "Odkaz" sa to vola xDDD