close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Keď si raz yaoi zamilujete, už nikdy sa ho nezbavíte aj, keby ste si ho znenávideli. :3

Vítam všetkých, ktorí náhodou aj nenáhodou narazili na tento blog.
Budem sa vám pokúšať vyhovieť, aj, keď
to pri mne nie je vždy možné. :D

!WARNING!
Tento blog obsahuje tématiku shounen-ai a yaoi,
pre toho, kto nevie, čo to znamená (blog sa týka
tématiky sexuálneho vzťahu muž x muž).
Komu sa táto tématika nepáči nech radšej ide preč.
Nemienim čítať komentáre typu, že je to nechutné, hnusné atď.

Tým, ktorým sa táto tématika páči vítam a budem rada za každý
koment aj za vašu prítomnosť. Veľmi si to cením.
Poviedky sú väčšinou +18 takže je to na
vašu zodpovednosť. Varovaní ste boli,
už vám len môžem popriať veľa
šťastia a dúfať, že sa vám
moje poviedky budú
páčiť.
^_^
Mell.

PS: Tento blog mal (možno stále má a bude mať xD) viac zakladateľov a autorov poviedok. Preto sa na tomto blogu nenachádzajú poviedky iba od Mell. Dúfam, že sa vám všetky budú páčiť :3

Cesta zo Zajatia - kapitola 7. -yaoi

10. prosince 2010 v 22:23 | Melissa-kun |  Cesta zo zajatia
Noooo takže je tu sľúbená Cesta zo Zajatia, neviem či sa vám táto kapitola bude páčiť... moc som si s ňou námahy nedala, na to ako dlho mi trvalo ju napísať.... ale už sa chystám to poriadne okoreniť... ak sa mi teda podarí :D ešte samozrejme waring +18 takže všetci, čo nemáte 18 sa do toho pustite :D kapitolka je venovaná tým, ktorí sa na ňu tešili :3




,,Pane! Pane, ste v poriadku!?" Búchal jeho služobník na dvere. Ľudovít sa nespokojne posadil a prehodil si dlhnú halenu cez ramená a otvoril dvere od svojej komnaty.
,,Prečo ma budíš v takej skorej hodine?" Unavene mumlal a rukou si prešiel po svojich dlhých blonďavých vlasoch.
,,Prepáčte pane, ale posol doručil list od vášho otca." Podal mu zrolovaný papier na, ktorom sa písalo, že ho príde navštíviť jeho matka aj s jeho starším bratom.
,,Dobre môžeš ísť,...... alebo počkaj,.. prines mi bylinnú masť." Zatvoril mu dvere pred nosom a zamkol.
,,Dobré ráno...." Posadil sa Leo na posteli a svojim pohľadom lákal Ľudovíta späť do postele. Ten sa na neho spokojne pousmial a posadil sa k zelenoočkovi. ,,Ako sa ti spalo?"
,,Nič moc. Bolí ma zadok." Zamumlal a oprel sa chrbtom o chladnú stenu.
,,Prepáč, nechcel som ti ublížiť." Vzal prameň jeho vlasov do rúk a priložil si ho k ústam. Stále boli také voňavé a zlaté ako kedysi, keď boli deti. Spomenul si ako mu ich česával a zväzoval stuhami. Zrazu sa ozvalo klopanie, Ľudovít vyskočil z postele a bežal ku dverám. Z Leových rúk sa vyšmykol prameň zlatých vlasov. Ľudovít otvoril slúžke a vytrhol jej z ruky nádobku s masťou. Bez poďakovania jej zatvoril pred nosom dvere.
,,Čo to máš?" Opýtal sa blonďák sediaci na posteli.
,,Masť..." Podal ju Leovi a lahol si na brucho. Leo hneď pochopil a otvoril veko od masti. Namočil do nej prst a opatrne s ním prešiel po medzere medzi Ľudovítovími polkami. Ten len nasucho otvoril ústa ako ho masť zastudela na horúcom tele. Leo opatrne rozotieral masť okolo podráždeného otvorčeka a občas zašiel končekom prsta aj dnu. Ľudovít zaťal päste ako ho masť po chvíli začala štípať, ale nedal to niak inak najavo.
,,To by malo byť všetko." Pousmial sa a zatvoril masť, ktorú položil na
skrinku stojacu vedľa postele.
,,Ďakujem." Pousmial sa Ľudovít a vzal Viliema za ruku. Usmial sa na jeho uvolnenú tvár.
,,Niet zač. Čo chcel ten sluha?" Opýtal sa.
,,Zajtra príde matka s bratom." Unudene povedal.
,,Čože!? To nemyslíš vážne!" Zhrozil sa Leonardo.
,,Prečo, čo sa deje?" Nespokojne sa na neho pozrel.
,,Tvoj brat ma s tebou raz pristihol a povedal mi, že ak ma ešte s tebou uvidí tak zabije aj teba aj mňa!" Začal hladať svoje oblečenie po izbe.
,,On by to neurobil. Nedokáže zabiť ani jeleňa." Vysmial ho Ľudovít.
,,Myslíš si, že žartoval!? Videl som, čo spravil! Viem čoho je schopný! Ty si s ním od siedmich rokov skoro nebol! Ja som si ho užil až, až, keď tvoja matka bola v letnom sídle spolu s ním!" Kričal na neho. Krik Viliema zobudil a so zažmúrenými očami pozeral na nahnevaného Leonarda, ako si zavezoval košeľu a hneď na to si obliekol vestu, ktorú gombík po gombíku zapínal. Ľudovít sa omámene pozeral na Leonarda.
,,Čo spravil, že sa ho bojíš?" Opýtal sa. Ľudovít si obul topánky.
,,Videl som ako mučil väzňov." Zašepkal.

,,On niekoho mučil? Ku jeho povahe to vôbec nesedí." Premýšlal, ale nelámal si nad tým hlavu. ,,Myslím si, že nám nič neurobí. Poznám jeho slabiny." Zaškeril sa.
,,On má nejaké slabiny?" Opýtal sa.
,,Každý má slabinu. Jeho slabina je jeho žena." Pohladil Viliema po vlasoch a spokojne sa na neho usmial.
,,Takže to ma má ukľudniť?" Stále sa neuvoľnene pozeral na Ľudovíta.
,,Samozrejme, nič nám nespraví. Aj ja mám esá v rukáve." Položil sa do postele a objal Villa oko pásu.


O niekoľko dní neskôr na chodbe:

,,Zase si tu?" Vyčítal mu Henrich.
,,Nestaraj sa do môjho života!" Zavrčal Leonardo.
,,Neznášam teplošov, ale hlavne teba!" Zaryl mu ukazovák do hrude.
,,Tak to potom neznášaš aj svojho brata." Pousmial sa.
,,On nie je teplý. Našiel si ženu, brunetu s hnedými očami." Trochu zasnene opisoval, keby jeho žena bola tak krásna. Leonardovi hneď docvaklo, že rozpráva o Viliemovi. Videl ho už v ženskom prevleku, ale viac mu to slušelo v mužských šatoch. Tak vyzeral prirodzenejšie.
,,Pozerám, že sa informácie o Francúzsku dostali aj k tebe závratnou rýchlosťou, ale si na omyle." Provokatívne sa usmial a pyšne sa otočil na opätku. Vykročil vpred so strážcom po jeho boku.
,,Akom omyle? Videl som ju na slávnosti. Jej prsia nie sú nič moc, ale tvár je dokonalá." Obdivne prikyvoval. Skúseností so ženami mal asi dosť. Leonardo sa otočil so šibalským úsmevom.
,,Ty si, ale perverzák, keby toto vedela tvoja žena, asi sa hanbou prepadne pod zem." Točil hlavou nad jeho sukničkárstvom a v duchu sa na ňom smial. Keby bol na chlapov rozprávalo by sa s ním lepšie. To mu pripomínalo, že musí navštíviť nejakú mučiareň, aby sa mohol ukojiť na nejakom peknom väzňovi. Odkedy si Ľudovít vzal Villa a naučil ho perverznostiam mu nedal pokoj a spí s ním viac než je zdravé. Moc sa mu ich svadba nevidela, ale bolo to Ľudovítovo rozhodnutie.
,,Opováž sa niečo povedať mojej žene! Inak ťa na mieste zabijem!" Vyhrážal sa mu Henrich.
,,To je ten tvoj prístup ku všetkému. Stále sa vyhrážaš, ale nič ti to platné nie je. Ak ma ospravedlníš, musím ešte niečo zariadiť." Otočil sa mu chrbtom a odišiel. Bolo mu tak zvláštne. Niečo sa na Henrichovi zmenilo a dosť ho to priťahovalo. Možno to jeho strnisko, predtým ho nemal. Alebo to obtiahnuté oblečenie? Ale to jeho správanie... zmenilo sa od minula.

,,Vojak!" Zavolal na strážneho, ktorý stál pri dverách Ľudovítovej komnaty.
,,Rozkazy pane!?" Otočil sa mu čelom.
,,Je niekto v komnate?"
,,Princ Ľudovít so svojou mladou nevestou." Odvetil.
,,Aha... pán Leonardo vás zháňal, vraj ho nemá, kto poumývať." Spokojne sa usmial na strážneho a ten vybehol ako riadená strela hľadať Leonarda. Perverzne sa usmial a potichu otvoril dvere od komnaty. Nahliadol dnu a tam našiel na posteli ležať Elizabeth Waloys (Valoa) v krásnych šatách a nad ňou Ľudovít. Prirážal tak tvrdo a divoko. Jeho tvár sčervenala a, čo najrýchlejšie sa vydal do svojej provizornej komnaty. Ešte stále bol z toho v šoku. Jeho malý brat ho čím ďalej tým viac udivoval. Položil sa na posteľ a spokojne zaspal.

,,Nezabudni sa pred večerou umyť." Pobozkal ho na ústa a odišiel preč. Vill osamel. Stiahol si korzet, ktorý mu nechal Ľudovít ušiť. Obliekol si nádherné čierne, gotické šaty. Táto móda bola teraz tak moderná a jemu sa veľmi páčila. Upravil sa a vyšiel z komnaty. Rád obdivoval toto sídlo. Vošiel do knižnice a prechádzal sa medzi drevenými regálmi s nekonečným množstvom kníh. Síce čítať nevedel, ale knihy ho zaujímali. Rád sem chodieval. Tu si dokázal prečistiť hlavu. Nerozumel Ľudovítovi. Bál sa, že ho nemiluje tak ako by si prial. On mu predsa dáva všetkú lásku, keď sa milujú, ale pre Ľudovíta to asi milovanie nie je, keď sa neobťažuje ani láskať jeho telo, ani pohladiť jeho tvár, dokonca jeho telo necháva oblečené a vôbec sa nezaujíma o to či sa mu ťažko nedýcha, keď má telo korzetom stiahnuté. Prešiel do najtmavšieho rohu knižnice a tam si sadol na studenú kamennú zem. Snažil sa nájsť chyby v sebe, ale uvedomil si, že to Ľudovít robí chyby. Stále ho bezhlavo miluje, ale, čo mu to pomôže, keď na neho Ľudovít kašle. Rozhodol sa, že sa pôjde poradiť a Leom, ten mu snáď pomôže. Ale to má teraz čas. Na chvíľku zatvoril oči. Však, čo sa môže stať, keď zatvorí na chvíľku oči.

Henrich sa prechádzal po chodbách a premýšľal o svojom bratovi a Elizabeth. Áno hodili sa k sebe, ale Elizabeth na jeho v kus bola až moc nevinná k jeho tvrdej povahe. Nohy ho odniesli až do knižnice. Miloval to tu. Tu bolo ticho a nikto ho tu nerušil. Prechádzal sa medzi regálmi a v najtmavšom kúte našiel Elizabeth. Po sediačky spala na studenej zemi. Jej čierne šaty dokonalo kontrastovali s jej svetlou pleťou. Priblížil sa ústami k jej a opatrne ju pobozkal. Vill otvoril oči a vydesene pozeral na
Henricha pred sebou. Okamžite ho odstrčil a rýchlo sa postavil na svoje ešte vysilené nohy.
,,Si krásna." Usmial sa na neho Henrich. Vill sa na neho zhnusene pozrel a neveril svojim očiam a ani ušiam. Prečo má stále nejaké problémy? Chcel by aby ho Ľudovít miloval a láskal, tak ako predtým. Vill sa otočil sa opätku a rýchlim krokom od Henrich utiekol. Čo si to o sebe myslí!? Však má ženu a dieťa. Hnedovlások utekal po chodbe a pri tom do niekoho vrazil.

,,Ľudovít?" Neveriacky zašepkal. Ľudovít sa na neho usmial a prešiel prstom po jeho ústach. Vill nevedel, čo má robiť. Dnes je na neho každý úchylný.
,,Čo potrebuješ?" Sladko sa usmial a prešiel ukazovákom po jeho hrudníku.
,,Nič..."Zamumlal si pod nos a vyšklbol sa mu z náručia.
,,Čo sa stalo? Čo sa to s tebou v poslednej dobe deje?" Otočil si ho čelom k sebe blondín.
,,Čo sa deje s tebou?!" Vykríkol.
,,Nechápem.." Šokovane zazeral na Villa.
,,Ide ti len o sex! Sľuboval si mi, že ma budeš milovať! Ale naozaj, boli to len sľuby, ktoré nedokážeš splniť! Neznášam ťa!" Vytiekli mu z očí slzy.
,,Ako to môžeš vedieť?! Ako si dovoľuješ povedať, že to, čo som sľúbil nedodržím!?" Rozkríkol sa aj on.
,,Kašleš na mňa! Kašleš na všetko! Hovoril si, že ma miluješ, tak prečo mi to nehovoríš aspoň po tom takzvanom ,,milovaní"!?" Otočil sa mu chrbtom a snažil sa znovu odísť preč. Blondín ho, ale pritisol ku stene a pevne sa nalepil na jeho telo.
,,Vill...." Ťažko vydýchol ,,... prepáč, nechcel som ti nijako ublížiť. Som vystresovaný vojnou. Budem sa ti venovať viac. Splním ti všetko, čo si budeš priať, ale hlavne nebuď smutný." Zotrel mu slzy z tváre.
,,P-prečo si to nepovedal skôr? Ty prepáč mne, keby som to vedel, tak..." Zvesil hlavu a nechal sa objať pevnými Ľudovítovími rukami. Ich pery sa spojili v jemnom bozku. Villove ústa boli tak hebké, ako motýlie krídla a jeho telo sa chvelo ako jesenné listy vo vetre. Rapídne im dochádzal kyslík, ale Ľudovít nedokázal opustiť tie zamatové pery, konečne sa dokázal uvoľniť. Svojou nohou sa votrel medzi tie Viliemove a kolenom ho dráždil na rozkroku. Hnedovlások spokojne zavzdychal do Ľudovítových úst. Ignorovali okolie. Nestarali sa či ich niekto vidí. Aj tak by to mohlo byť všetkým jedno. Konečne sa od seba odtiahli a do svojich pľúc naberali, tak potrebný kyslík. Ľudovít stiahol hnedovláska za ruku a ťahal ho do svojich komnát, kde ho opatrne položil na obrovskú posteľ s nebesami. Jemné bozky sa premenili na vášnivé a dravé. Ich ruky a telá začali byť chtivé. Chtivé po tom druhom, chtivé po sexe s milovanou osobou. Ľudovítove ruky strhávali z hnedovláska šaty a ústa zahrievali náhle odhalenú pokožku. Vill sa vrtel a prehýbal
pod rýchlymi, ale starostlivými dotykmi. Jeho úd sa týčil ako veže hradu jeho veličenstva. Oči zastrené vzrušením a pokožka lesknúca sa potom. Ľudovít Prešiel jazykom po jeho bradavkách. Tak krásne. Pomyslel si Vill. Blondínove ruky sa presunuli na jeho boky a po stehnách sa zviezli až ku kolenám. Roztiahol mu nohy ďaleko od seba a dva svoje prsty ponoril do hnedovláska. Viliem vykríkol, ako to nečakal a svoje svaly neuveriteľnou silou stiahol k sebe. Bolo to moc skoro. Jeho telo ešte nebolo pripravené. Ľudovít nasilu zasunul prsty hlbšie a hnedovlások pod ním sa na neho nepríjemne pozrel. Bolo mu to zrazu tak nepríjemné. Mal pocit, že sa musí okamžite vyprázdniť. Ľudovít, ale prsty posúval hlbšie až kým neboli celé dnu.
,,Pr- prestaň." Zašepkal Vill a zovrel Ľudovítove prsty v sebe. Nepríjemnejšie mu však bolo, že si jeho telo až moc rýchlo zvyklo. Na ten pocit naplnenia a toho, že sa v ňom Ľudovítove prsty začali pohybovať. Dráždil ho a končekmi prstov narážal na prostatu, ktorá Viliemovi spôsobovala blaho. Konečne si začal užívať ten pocit plnosti a práve vtedy Ľudovít prsty vytiahol z jeho vnútra. Hnedovlások pod ním myslel, že ho asi zabije, ale potom si uvedomil, že jediný s kým by mohol spať by bol Leonardo. Rýchlo zavrhol tieto myšlienky a otočil sa na všetky štyri . Ľudovít sa pousmial a z blízkeho stola vzal vínovú fľašu. Bola do polovice naplnená červeným vínom. Kľakol si za Vila a odpil si z fľaše. Priložil hrdlo k Viliemovmu otvoru a pomaly zasúval studené sklo do jeho vnútra. Víno sa po malých dúškach lialo do jeho úzkeho tela. Bolo chladné a sklo ešte chladnejšie. Zaťal prsty do prikrývky. Víno bolo tak chladné, jeho svaly sa ešte viac sťahovali od toho chladu. Mal pocit, že sa teraz na mieste vyprázdni. Dúfal, že Ľudovít hrdlo fľaše vytiahne z jeho vnútra, ale práve naopak, zatláčal ho stále hlbšie. Fľaša narazila do prostaty a Vill s výkrikom vyvrcholil rovno na vyšívanú prikrývku. Ľudovít vytiahol fľašu z jeho tesného tela a z jeho otvoru vytieklo červené, ešte stále chladné víno. Villove nohy sa roztriasli a jeho telo unavene kleslo na zašpinenú prikrývku. Z očí mu vytiekli malé pramienky sĺz, ktoré Ľudovít až prekvapivo nežne zlízal.
,,Prepáč." Pohladil ho po unavenej tvári. Vzal mastičku, ktorou natrel podráždený otvor. Víno bolo naozaj studené, to dokazovalo aj chladné okolie vstupu do hnedo- vláskového tela.

,,Hlboko sa ospravedlňujem." Smutne sa mu zahľadel do očí. Vill na to nič nepovedal. Unavene zatvoril svoje hnedé oči a odobral sa do ríše snov. Ľudovít ešte stále vo svojom vnútri dúfal, že mu Viliem ospravedlní jeho konanie. Nie je to jeho vina, či je? Bol natoľko vzrušený, že si bolesť z Villovej strany neuvedomoval. Ticho v izbe prerušilo zaklopanie na dvere.
,,Prepáč, že ťa vyrušujem v nevhodnej chvíli, ale cítim sa tak osamotene." Nahliadol do komnaty
Leonardo.
,,Je to v poriadku. Chcel som ťa zavolať." Usmial sa na neho spokojne a ponúkol mu jedno z kresiel, kam sa okamžite posadil.
,,Prečo si ma chcel zavolať?" Vyzvedal.
,,Vieš, čo sa rozpráva o vojne," Leo prikývol a ďalej počúval ,,kôli príprave vojakov som zanedbával Viliama a teraz, keď som mal konečne príležitosť byť s ním. Ublížil som mu." Zahľadel sa mu do očí. Leonardo okamžite pochopil a prisadol si k nemu. Pohladil ho prstami po dokonalej tvári. Jeho oči boli smutné, vychladnuté. Tvár skamenená nedostupnosťou.
,,Tak veľmi som mu ublížil," Položil svoju tvár do dlaní. ,,tak ako tebe. Prepáč mi to, prepáčte mi to. Obaja." Jeho utrápený hlas sa strácal slovo po slove, až kým nezanikol v tichom vzlyku.
,,Ľudovít," Sklonil sa k nemu Leonardo. ,,ja som ti to nikdy nebral za zlé a Viliem ti určite odpustí." Chlácholil ho. Vedel akú má Viliem povahu, ale nebol krutý, nikdy. Práve naopak, bol ľútostivý.
,,Ja.... nechcel som... nechcel som nikomu ublížiť. Prepáč, prepáč. Milujem... vás oboch." Pevne ho objal.
,,Poď si ľahnúť... určite si unavený." Potiahol ho za ruku a posadil ho na posteľ. Stiahol z neho plášť, tuniku a košeľu. Ukázala sa mu krásna, hladká hruď. Ľudovít sa nadvihol a pomohol Leovi s nohavicami. Jemný pramienok zlatých chĺpkov sa tiahol od pupku až ku jeho penisu, kde sa rozširoval. Vyzul mu ešte topánky, aby nezašpinil povlečenie. V skrini našiel tri košele. Jednu obliekol Ľudovítovi a uložil ho do postele. Zakryl páperovou perinou a poprial sladké sny. Potom obliekol do košele Viliama, ktorý sa inštinktívne pritisol na polo spiaceho Ľudovíta. Pousmial sa a taktiež sa vyzliekol do Adamovho rúcha a cez seba prehodil tenkú košeľu. Priľahol si k Villovi a Ľudovítovi, objal obe telá natisnuté na seba. Zatvoril oči a už nevedel o svete.

Henrich sa prechádzal po obrovských, vyzdobených chodbách, ktoré viedli do obrovských hál a tie na obrovské nádvoria. V tomto sídle bol iba zopár ráz a veľmi dávno, takže si už nepamätal výzdobu, ktorá bola preslávená skoro v polovici Francúzska. Nohy ho zaviedli až do priestorov, kde sa nachádzali komnaty. Už bol celkom unavený po tomto dni. Aj, keď nič nerobil, nuda ho unavovala zo všetkého najviac. Otvoril prvé dvere, ktoré sa mu najviac zapáčili a tu sa mu naskytol pohľad na obrovskú posteľ. Ľudovít ležal napravo od Elizabeth, ktorá bola v strede a na ľavo od nej spal Leonardo. Zaskočilo ho to. Dvaja na jednu ženu? Nechcelo sa mu veriť, že by jedna žena uvládala dvoch mužov, ale čo ak by Leonardo s Ľudovítom...' Prebehlo mu hlavou. Rýchlo ňou pokrútil a okamžite zmizol z komnaty. Nedávalo mu to zmysel. Áno Elizabeht bola krásna, aj keď jej hrudník nelámal vo veľkosti žiadne rekordy, jej dokonalá tvár túto nedokonalosť zakryla. Podľa všetkého asi bola atraktívna. Možno jej nestačí len Ľudovít a preto spáva aj s Leonardom. Ale prečo to netají pred Ľudovítom. Možno to bol jeho nápad, aby to robili spolu.

Jeho premýšľanie prerušilo vŕzganie dverí. Obzrel sa a zbadal slúžku, ako vchádza do komnaty ,kde trojica spala. Potočil hlavou na zahnanie všetkých myšlienok a radšej zaliezol do poslednej komnaty v chodbe, aby bol, čo najďalej od Ľudovítovej komnaty. Ešte by im po nociach závidel a taj ne sa ukájal na vzdychoch vznešenej Elizabeth. Nad čím to len premýšľal? Takéto nechutné veci. Však má manželku a dieťa, nejedno. Nemal by nad takýmito vecami premýšľať, ale keď on je teraz tak sám. Proti svojej vôli. Ako rád by ho zasunul do Elizabeth. NIE! Nesmie premýšľať nad takýmito vecami. Radšej by mal spať, aby mal zajtra dostatok energie. Už sa tešil na zajtrajšie raňajky. Ako bude môcť matke oznámiť, že odchádza domov do Anglicka. Tam mu je najlepšie. Narodil sa vo Francúzsku to áno, ale predsa len domov je tam, kde má manželku a trón. Spokojne sa usmial a konečne zaspal.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Kouji Kouji | Web | 12. prosince 2010 v 11:44 | Reagovat

Ahoj, po dlouhé dobe k tobe zavítám a vidím dokonalý příběh. Jak se koukám v tomhle a příštím století bude hodně spisovatelu. A ty budeš patřit mezi ně. :) je to pěkný.

2 Liara Liara | Web | 6. ledna 2011 v 12:13 | Reagovat

Prekrásna kapitolovka :), dúfam, že sa dočkám aj ďalších dielov ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama