
Takže, neviem či je toto prvá básnička, ktorú sem zverejňujem, ale je to básnička, ktorú som písala pred asi pol hodinkou. V poslednej dobe mám také depkové obdobie a toto bol asi jedinýu spôsob akým by som aspoň trochu zahnala moju smutnú náladu. Táto básnička je venovaná všetkým, ktorí navštevujú tento blog a stále ich neomrzelo sem chodiť, aj keď články a poviedky moc často nepribúdajú. Pomaly budú vianoce a ja budem mať aspoň trochu času na písanie poviedok, neviem ako mi to pôjde, ale budem sa snažiť niečo napísať. :3 arigatooo minaaa
Sedel, čakal tam dlhé hodiny,
Až jeho milý sa pred ním objaví.
Čakal márne v slepej nádeji,
Myslel si, že nenechá ho v opustení.
Toľko krásnych nocí spolu prežili,
Toľko nekonečných dní hrešili.
Ale kto si v euforii hriech všimne?
Možno bezhriešny posol z nebies.
Spomínal na tú nádhernú noc,
Tú, ktorú si jedinú najlepšie pamätal,
Tú o, ktorej predtým sníval,
Na, ktorú najradšej spomínal.
Keď jeho telo spojilo sa s druhým,
V krehkom objatí.
Jeho vnútro zaplnilo sa pocitom slastným,
Telo sa mu prehlo v orgazmickej kŕči.
Jeho hlas zadunel obrovským priestorom,
Klesol na posteľ so svojim milencom.
Nič nebolo, len objatie vrúcne,
Bozky, nie len na perách páliace.
Toľko veľa sa každú noc dialo,
Toľko sa za ten dlhý čas stalo.
Ale čím dlhšie spolu boli,
Objatia jeho milenca kratšie pretrvávali.
Teraz tu čaká v zime a zármutku,
Jeho telo zbytočne bráni sa chladu.
Jeho milý, už ho opustil,
Život s ním ho unudil.
Ale on za to nemohol,
Predsa on ho nadovšetko miloval.
Jeho slová lásky plné,
Každú noc boli vyrieknuté.
Čaká už hodinu v teplote mrazivej,
Jeho telo otriasa sa v zime bolestnej.
Chcel by sa zohriať v jeho náruči,
No on ju už nikdy nepocíti.
Nemusí tu čakať,
Vie, že nepríde.
Nechá ho na po spas,
Krutej zime.
Kde sú tie slová, ktoré ho zahriali?
Kde sú tie ruky, ktoré ho chránili?
Kde sú bozky na dobrú noc?
Kam zmizla láska? Bolí to tak moc.
Stále dúfa, že on ešte príde,
Že ho nenechá v samote večnej.
On si však už vybral,
Život bez neho prijal.
Jeho klamstvá,
Zničili jeho život,
No on stále čaká,
Na jeho príchod.
Nič viac si neprial,
Len vidieť jeho tvár.
Cítiť, že sa mu to nezdá,
Že jeho láska je večná.
Čas bežal a jeho pery zmodrali,
Mal odísť, no zanedbal svoj pud sebazáchovy.
Stále dúfal, že ho zbadá v hmlistej diaľke,
Že ho svojim telom zohreje.
Ale z hodiny sa stali dve,
A on stále nikde.
Prsty už mal omrznuté,
A hlasivky zoslabnuté.
Jeho nohy ho už neudržali,
Unavene padol k zemi.
Chlad snehu sa do neho zahryzol,
Do posledného vlasu omrzol.
Spokojne oči zatvoril,
Zobrať zime svoj život dovolil.
Z diaľky započul hlas známy,
Ocitol sa v teple inej osoby.
On vedel, kto ho to tak krásne v náručí zviera,
Otvoril oči a uvidel tú tvár svojho pozemského anjela.
Jeho lásku, ktorá ho neopustila,
Otvoril ústa a s úsmevom posledný krát prehovoril ,milujem ťa'.
Jeho slová nečujné boli,
Tak ako jeho smrť sľúbená od pani zimy.
Neskoro za ním prišiel,
Jeho smrť odčiniť nevedel.
Dúfam, že sa vám básnička páčila, aj keď bola smutná.... budem sa snažiť písať veselšie články :3















