Taaaak je tu ďalšia kapitolka... dúfame, ýe sa vám bude páčiť Hisa-kun si s tým dal záležať.. (teda myslím) a ospravedlňuje sa, že nie je až taká dlhá ako dúfal, že bude :) Tak želáme krásne čítaníčko... :)
Nebolo vtedy žiadne vysvetlenie, prečo som žil v tele Shawnovho brata. Psychicky otrasený zo šokujúcej správy som stratil vedomie. Nevnímal som absolútne nič, len úplnú tmu. No i napriek tomu mi bolo jasné, že skôr či neskôr sa stretnem so Shawnom zoči voči....
"Kde si bol?!"
Hlasitý tón z dolného poschodia ma prebral z nevedomia. Ležal som v mojej, teda Joshovej posteli. Bola už hlboká noc. Vôbec som nevedel ako dlho som bol mimo vedomia. Pozrel som sa na hodinky, ktoré svietili na malom rádiu vedľa postele. Bolo 1:30 ráno. Mal som pocit, že som bol mimo iba niekoľko minút, a pri tom ubehlo niekoľko hodín. Predpokladal som, že ma do izby doniesol Joshov otec.
"Ako sa to so mnou rozprávaš?!"
Ďalší hlasitý tón pochádzajúci z dolného poschodia, tentokrát sprevádzaný zvukom, ktorý vzniká obvykle pri facke. Niečo sa dialo a ja som to musel zistiť. Vstal som z postele a pomaly som vyšiel z izby smerom ku schodom. Pôvodne som plánoval sledovať celú situáciu zo schodov, no nečakal som, že ktosi vyjde po nich hore. Ten niekto bol....
"Sh..Shawn...?"
Stál priamo predo mnou. Bol to skutočne on. Avšak...vyzeral úplne inak. Dlhá ofina z čiernych vlasov mu zakrývala jedno oko, pery mal prepichnuté malým krúžkovým piercingom a všeobecne z neho akoby vyžarovala temnota a totálny pesimizmus. Bol úplne vymenený.
"Shawn, čo sa sta..."
Nevnímal moje slová. Bez váhania ma odstrčil na bok a šiel ďalej až do svojej izby. Trochu to bolelo po tom náraze. No viac bolel pohľad na jeho totálne zdeformovanú podobu. Bolo mi normálne až do plaču vidieť ho tak zničeného.
"Josh! Si v poriadku?"
Čo sa to s tebou stalo, Shawn? Túto otázku som si kládol po zvyšok noci. Druhý deň bol Shawn po celý čas zavretý vo svojej izbe. Nikto sa do nej nemohol dostať. Zamkol sa zvnútra. Jediné, čo bolo z jeho izby počuť, bol zvuk akustickej gitary, na ktorú Shawn pravdepodobne hral. Pozorne som ju počúval spoza steny v mojej izbe. Bola to pekná melódia. Nepoznal som ju síce, ale i tak sa príjemne počúvala. Predpokladal som, že ju Shawn zložil sám. Vždy mal nadanie pre hudbu. Veľmi rád som zvykol počúvať jeho hranie na ulici, keď si chcel len tak privyrobiť. Náhle však akoby nastal skrat a bolo počuť jeden krivý tón za druhým. Nádherná melódia sa odrazu zmenila na depresívnu kakofóniu. Nechápal som, čo sa stalo. Po chvíli nastalo krátke ticho....a následne za tým silný rachot. Znelo to, ako keby tresol do steny nejakým veľkým predmetom. Dosť ma to vystrašilo. Odrazu som začul odomykanie dverí a prudko rýchle kroky, smerujúce dole po schodoch. Vyšiel som z izby a rýchlo pribehol ku schodom. Stihol som len uvidieť Shawnov chrbát pred zatvorením vchodových dverí. Odišiel von. Bohvie kam. Otočil som sa a chcel som sa vrátiť do svojej izby, keď vtom som si všimol pootvorené dvere do Shawnovej izby. Nedalo mi to. Musel som sa pozrieť. Pomaly som otvoril dvere na izbe, ktorú som nikdy predtým nevidel. Bol v nej pomerne veľký neporiadok. Tomu som sa až tak nedivil, koniec koncov i ja som bol taký bordelár. Čo ma však zarazilo, boli nápisy na stenách ako napríklad "láska je choroba" , "láska smrdí" , "láska je pre buzerantov a lesby" a rôzne ďalšie. Ako som sa tak obzeral po tých stenách, zakopol som o akýsi kus dreva. Keď som sa pozrel na podlahu, uvidel som kúsky roztrieštenej gitary. Uvedomil som si, že asi ňou tresol vtedy Shawn o stenu. Podišiel som k jeho stolíku. Mal na ňom väčšinou pokrčené papiere. Jeden z nich po roztvorení bola nevyplnená prihláška na štátne hudobné konzervatórium. Podľa dátumu mu táto prihláška prišla len pred dvoma dňami. Odmietal tam študovať. Prečo by to robil? Veď bol nadaný. Náhle som začul zvuk buchnutia vchodových dverí. Mal som nepríjemný pocit, že to bol Shawn.
"Ak ma tu nájde..."
Rýchlo som chcel odtiaľ vypadnúť, no nechcene som pri celom tom zhone zhodil stoličku s prevesenými vecami. Ten zvuk pádu určite upútal jeho pozornosť. Okamžite som vrátil stoličku do pôvodnej polohy. Ako som však dvíhal spadnuté veci, všimol som si v malom pletenom koši vytŕčať akúsi fotku. Vytiahol som ju von z koša. Bola to fotka, na ktorej som bol ja, ešte vo svojom pôvodnom tele, spolu so Shawnom. Pamätám si ten deň, keď sme sa takto odfotili. Boli sme spolu u našej kamošky zo susedstva. Jej rodičia neboli doma, tak si pozvala pár kamošov a kamošiek. Vtedy sme Shawn a ja boli ešte len veľmi dobrí priatelia. Ale už od toho dňa nás čosi k sebe ťahalo....Čomu som ale nechápal - Prečo bola tá fotka v koši? A prečo bola do polky roztrhnutá?
"Čo tu robíš?!"
Bolo neskoro. Natoľko som sa zapozeral do tej fotky, že som zabudol ujsť.
"Hluchý si?! Pýtam sa, čorobíš v MOJEJ izbe?!"
Nevedel som sám vlastne, čo som robil v jeho izbe. Prečo som sem vlastne šiel. Bola to zvedavosť? Sám som nevedel. Rýchlo som si musel vymyslieť nejakú historku.
"Ja...som len...."
"Ty si len...čo?!"
"...chcel som vedieť, čo to bol vtedy za rachot a...."
"...a čo?! Dovolil som ti vojsť sem?! Vypadni, kým ti...čo to máš v ruke?"
Prišiel ku mne a prudko mi vytrhol z ruky fotku. Chvíľku na ňu pozeral zo smutným pohľadom, no náhle sa jeho smútok premenil v hnev.
"Kde si to zobral?!"
"Ja som...."
"TAK KDE?!"
"...v koši..."
Vtedy ma silno zdrapil za rameno. Dosť to bolelo. Bez jediného slova ma ťahal až von z izby, kde ma pustil a zabuchol za monou dvere.
"...prepáč Shawn...."
Bol ku mne odporný. Ale snažil som sa to chápať. Koniec koncov, bol som momentálne jeho bratom.
O dve hodiny bola večera. Pri stole sme boli všetci...okrem Shawna. Mal som výčitky svedomia. Keby som nebol šiel do jeho izby a nenašiel tú fotku, mohlo byť všetko v poriadku. Aspoň som si to myslel.
O dve hodiny bola večera. Pri stole sme boli všetci...okrem Shawna. Mal som výčitky svedomia. Keby som nebol šiel do jeho izby a nenašiel tú fotku, mohlo byť všetko v poriadku. Aspoň som si to myslel.
"Josh, tešíš sa zajtra?"
Moje uvažovanie do prázdna prerušila Elenina otázka. Nechápal som, čo tým myslela.
"Na čo ako?"
"No konečne si sa zotavil, tak sa budeš môcť konečne vrátiť do školy? Nie je to úžasné? Budeš opäť so svojími kamarátmi a budeš môcť opäť trénovať a..."
Kam? Do školy? Na strednej škole som nebol ani nepamätám. Opäť som mal pocit, že zase odpadnem. Aby som tomu predišiel, šiel som si radšej ľahnúť.
"Povedala som niečo zle.....?"
Zavrel som za sebou dvere a ľahol som si na posteľ. Nechcel som tomu veriť, že si znovu zažijem strednú školu. Nikdy mi učenie nešlo až tak dobre. Moje výsledky boli dobré len vďaka častým ťahákom, švindľom a odpisovaniu od spolužiaka. Ale inak som bol nula. Totálna nula, ktorú takmer všetci prehliadali. Neraz som bol aj terčom šikanujúcich magorov, ktorých život bol sám o sebe len zúfalstvo a nenávisť. Boli to skrátka pre mňa ťažké roky. Ako som tak spomínal na staré časy, začul som spoza steny plač. Bol to Shawn. Jeho plač bolo počuť jasne a zreteľne.
"...prečo....prečo si ma opustil....kam si odišiel...."
Hovoril o mne. Myslel si, že som ho opustil len tak. Nevedel, že som...že som...Z očí mi začali tiecť slzy.
"Ach Shawn....keby si len mohol vedieť pravdu....že som pri tebe...."
















Nádhernéééé, rýchlo ďalšiu kapču
