Tak ste sa dočkali... tu máte druhý bonus... :)
Tak, ako som sľúbil, som zase tu....čo je? To teraz po mne nevyskočíš? Ani ma neobjímeš? Nič? Hmm...zvláštne...ale tak, aspoň môžem pokračovať v rozprávaní bez zbytočného brzdenia z tvojej strany. Takže...bol to skutočne on. Akoby moje prosby niekto tam hore vypočul a behom okamihu ležal na mne Kira. Hľadel na mňa tými nevinnými očami, z ktorých som bol vždy namäkko. Bol som strašne rád, že ho vidím. No čosi sa vo mne búrilo.
"Shuu! Si to ty! Som strašne..."
Vrazil som mu. Tak silno som mu vrazil, že ho posadilo na zem. Nechcel som to urobiť. Nechcel som ho udrieť...ale hlboko vo vnútri som mal sto chutí to urobiť.
"Shuu, prečo...?"
"...Prečo si to urobil?! Ako si mi to mohol urobiť?! Odišiel si len tak a mňa si nechal na pospas osudu! Ja...!"
Vtedy ma objal. Nechápal som to. Vrazil som mu, vrieskal som po ňom....ale i tak sa usmieval. Hoci s mierne fialovým lícom, ale i tak sa na mňa usmieval. Presne vedel, čo potrebujem, aby som sa upokojil. Presne vedel, že potrebujem jeho...
"Ja viem, Shuu....viem, že si musel znášať tú samotu. A viem, že to, čo som ti urobil, mi len tak neodpustíš. Len prosím...prosím ťa...."
Keď sa na mňa pozrel, videl som mu v očiach dlho potláčané slzy. Odrazu mi bolo všetko ľúto...všetko, čo som mu urobil v priebehu pár minút. Už ďalej nebol schopný udržať ten plač. Pevne v oboch rukách zovrel bundu, čo som mal na sebe a tvárou sa pritisol k mojej hrudi.
"....nehnevaj sa na mňa...."
Rozplakal sa. A pri tom som sa pôvodne chcel rozplakať ja. Je pravda, že mu tak skoro neodpustím jeho zmiznutie a náhly návrat. Ale...bol som rád, že sa nakoniec vrátil ku mne. Po chvíli, keď si Kira utieral slzy do rukávov, jemne som ho pohladil po líci...po tom druhom samozrejme. Prvý raz po dlhej dobe...som sa usmial. No i napriek môjmu úsmevu mu jeho slzy tiecť neprestali.
"Toľko vzácnych sĺz...príde to nazmar..."
Povedal som mu to a jazykom som mu jednu utrel. Bola slaná. Ale bola to jeho slza, a preto mi chutila. Kira bol v rozpakoch. Bolo na ňom vidieť, ako sa červenal.
"Už sa nehnevám...a...ani sa nebudem."
"Shuu..."
Chytil sa ma okolo krku a nežne ma pobozkal. Dlho som tento pocit nemal. Strašne mi to chýbalo. Po tomto krátkom nežnom bozku som prevzal kontrolu ja z nežného bozku vznikla niekoľkominútová vzájomná vášnivá očista mandlí....no čo? Chýbali sme si. Mali sme čo dobiehať...každopádne....Potom sme sa prechádzali po meste. Noc bola ešte mladá, tak sme zašli do známeho podniku, kde som predtým mal tzv. rande. Dali sme si drink a rozprávali sme sa...a rozprávali...Ukázalo sa, že Kira musel odísť nie len kvôli zákonom univerzity. Jeho rodičia
odhalili, že je homosexuál a neboli veľmi nadšení. Našťastie to však po istej dobe pochopili a rešpektovali jeho orientáciu. Ba čo viac, prostredníctvom telefonátu udelil rektorát univerzity špeciálnu výnimku, ktorá mu umožnila pokračovať v štúdiu, i napriek okolnostiam. Jediný problém bolo, že nemal kde bývať. Internáty boli obsadené a ja som ho nemohol prichýliť k sebe načierno. Síce zatiaľ býval s rodičmi, ale dochádzať do školy by mal dosť veľký problém. Preto som mu navrhol jednu možnosť...
odhalili, že je homosexuál a neboli veľmi nadšení. Našťastie to však po istej dobe pochopili a rešpektovali jeho orientáciu. Ba čo viac, prostredníctvom telefonátu udelil rektorát univerzity špeciálnu výnimku, ktorá mu umožnila pokračovať v štúdiu, i napriek okolnostiam. Jediný problém bolo, že nemal kde bývať. Internáty boli obsadené a ja som ho nemohol prichýliť k sebe načierno. Síce zatiaľ býval s rodičmi, ale dochádzať do školy by mal dosť veľký problém. Preto som mu navrhol jednu možnosť...
"Zaplaťme si privát!"
No...tu by som už pre dnešok aj skončil....Tak zas nabudúce....čo je? Ani teraz ma neobjímeš? Si divný....















